Slovenský Martin Luther King
Martin Dugas
„Situácia na Slovensku je presne taká istá, ako bola pred polstoročím v Spojených štátoch." Takto položenie amerických černochov v 60. rokoch minulého storočia neporovnal s položením slovenských Rómov na začiatku tretieho tisícročia tentoraz nejaký vyšinutý ľudskoprávny aktivista.
Túto absurdnú paralelu objavil priamo splnomocnenec vlády SR pre rómske komunity Peter Pollák, ktorého v rozsiahlom článku začiatkom mája citoval americký denník New York Times.
Transatlantickí žurnalisti tu bystro prirovnali snahu o integráciu Rómov pod Tatrami k boju proti rasovej segregácii v USA a overiť si pravosť tohto myšlienkového klenotu vyrazili priamo do východoslovenskej dediny Šarišské Michaľany.
Tunajšia základná škola sa totiž pred niekoľkými rokmi mala stať semenišťom rasovej segregácie. „Segregácia tu bola taká viditeľná ako ohňostroj," prezradil americkým novinárom súčasný riaditeľ školy Jaroslav Valaštiak, ktorý sa stal hlavným hrdinom článku.
Po nástupe do funkcie totiž zistil dve závažné krivdy, s ktorými si zaumienil skoncovať: do školskej jedálne nemali prístup rómski žiaci a v triedach sedeli buď výlučne cigánske deti, alebo ich spolužiaci z väčšinového etnika, ktoré v škole tvorí menšinu.
Ochrancovia ľudských práv sa obrátili na súd, ktorý napokon kvalifikoval vytváranie rómskych tried ako diskriminačné a zaviazal školu vytvoriť zmiešané triedy.
Rodičia prijali rozsudok s rozhorčením a uvažovali prehlásiť svoje deti do iných škôl. Hypoteticky by tu tak mohli ostať len rómske triedy. Aj potom by išlo o segregáciu? Nad tým sa už americkí novinári nezamýšľali.
Nezaškodilo by im pozorne počúvať aj starostu Šarišských Michalian Vincenta Lešša, ktorý pripúšťa, že triedy v škole rozdelili na základe vedomostného hodnotenia žiakov. Išlo teda o snahu oddeliť tých, čo sa chcú učiť a niečo dosiahnuť od bezcieľneho zvyšku.
Americké noviny však vítajú verdikt súdu, nadchýnajú sa činnosťou mimovládok aj príčinlivého Valaštiaka. „Snahou o integráciu Rómov, Slovensko pripomína Spojené štáty," zvestovali noviny už v hlavnom titulku.
Americkému pamätníkovi sa pri čítaní takéhoto skvostu o čudesnej krajine kdesi v Európe skutočne vybaví vlasť spred polstoročia, s kinami, záhradami, parkmi, fontánami a toaletami s výrazným označením „bez farebných" a „pre farebných".
S autobusmi, v ktorých sa „negri" mohli tlačiť len v zadných častiach a v ktorých vodič posuvným ukazovadlom nad hlavami cestujúcich vymedzoval predné rady pre bielych, po každom posune bez pardonu opúšťaných čiernymi.
To bol právny stav údajne najdemokratickejšieho režimu na svete, posvätený zákonmi nielen južanských štátov únie či samospráv. Ak túto situáciu prirovnáva k súčasnému dianiu na Slovensku americký denník, je to tragikomické.
Ak to robia protislovensky posadnutí aktivisti, je to v súlade s ich protislovenskou obsesiou. Ak to robí predstaviteľ vlády, je to zúfalé. Možno sa však Peter Pollák skutočne túži stať slovenským Martinom Lutherom Kingom.