Štvrtok 22. február 2024

extra plus

Jún 2013

Aktuálne číslo

Foto: TASR/ Radovan StoklasaFoto: TASR/ Radovan Stoklasa

Euroškola, mravov stodola?

Vladimír Mohorita

Žiak slovenskej euroškoly je tvor nedotknuteľný. Dokonca je to pán niekto, pán zákazník, a teda náš pán, lebo za každého žiaka predsa dostáva škola peniaze.

Učiteľ peniaze berie a žiak ich dáva. A preto si škola v dnešnom systéme drží vo svojich laviciach aj toho najväčšieho odkundesa.

Vylúčenie zo školy za správanie je nepredstaviteľné. Veď to by sa škola obrala o peniaze. A peniaze sú peniaze...

Čosi o tom vie aj učiteľka v jednej obci na východe. Žiačka do nej hodila lavicu, no žiačke sa vlastne nič nestalo, pretože jej ocko je sponzorom školy. 

A tak učiteľka, ktorá si v podmienkach našej nezamestnanosti nemá kde nájsť inú prácu, musí po tomto nepotrestanom útoku a ponížení zo strany žiačky naďalej viesť výchovno-vzdelávací proces v škole a triede, kde si z nej dieťa, ktoré má formovať, urobilo strelnicu.

Vyše dvadsať rokov po nežnej sa skúsená učiteľka - dôchodkyňa z okresného mesta necháva nahovoriť na niekoľkomesačné zastupovanie v dedinskej škole. Keď sa jej na konci školského roku končí „výkon trestu", zhrozene hovorí, že urobila obrovskú chybu, keď súhlasila so záskokom.

Za tých niekoľko mesiacov pôsobenia medzi žiakmi nového typu podľa vlastných slov prišla možno o desať rokov života. 

Príhoda, keď ju 150 centimetrov vysoký a o 50 rokov mladší piatačik tým najvulgárnejším možným spôsobom, samozrejme, za sprievodného tykania, kamsi poslal, nebola ani zďaleka ojedinelým zážitkom.

Už dve desaťročia sa celá naša spoločnosť povinne učí poučku o Havlovom zákone demokracie: Srbskú pôrodnicu s novorodeniatkami bombardovať je humanitné, dať láskavú výchovnú krajne neláskavému nevychovancovi je neopísateľne trestuhodné.

Plody tejto poučky si vychutnávajú pedagógovia, ktorí nesmú použiť stáročiami odskúšaný, nesmierne rýchlo pôsobiaci a veľmi úderný spôsob, ako vylepšiť situáciu v našom školstve. 

Úspešne fungoval v období od roku 1788, keď bola na našom území zavedená povinná školská dochádzka, až do roku 1989.

Vráťme sa na chvíľu v čase. Do budovy istej československej strednej školy vchádza príslušník VB. Za golier vlečie jej študenta a chce vedieť, kde je riaditeľňa.

Triedna učiteľka žiaka sa príslušníka VB pýta, čo sa vlastne stalo. Dozvedá sa, že jej žiak, ktorý vyrastá bez mamy, len s otcom, v nie najlepších hmotných pomeroch, čosi ukradol.

Príslušník VB ho prichytil, a preto teraz hľadá riaditeľa. Triedna učiteľka vie, že keď príslušník dovlečie študenta do riaditeľne, riaditeľ ho vyhodí zo školy a chlapec bude mať zbabraný celý život.

Nik ho už nevezme ani do poriadnej školy, ani do poriadnej práce. Presvedčí preto príslušníka, nech jej len toho študenta zverí, že ona už vybaví všetko ako treba.

Berie  previnilca do svojho kabinetu, zatvára za ním dvere a keďže je o hlavu nižšia od mládenca, postaví sa na stoličku. Bez slova mu dáva jednu výchovnú. Riaditeľ sa o ničom nedozvedá.

Možno po desiatich rokoch triedna učiteľka študenta - previnilca stretáva na ulici už ako dospelého človeka. Netuší, či ju vôbec  pozdraví.

A on sa na ňu už z diaľky usmieva. Uteká k nej a z celého srdca jej ďakuje, že ho vtedy zachránila, že ho ušetrila pred potupnou hanbou, umožnila mu dokončiť školu a potom si nájsť dobrú prácu aj svoje miesto v živote.

Takto otcovsky a mamičkovsky, s láskavou prísnosťou, mohli učitelia na Slovensku vychovávať a vzdelávať deti dvesto rokov. A budú môcť opäť.

Ak budeme načúvať zdravému rozumu a stáročným skúsenostiam predkov, a nie vyšumeným šepkárom na západ od Šumavy. Tí by aj u nás už chceli dokonca i rodičov trestať za capnutie vlastného dieťaťa po zadku.

Biblická Kniha prísloví im odpovedá jasne: „Kto ľutuje svoj prút, ten nenávidí svojho syna, kto ho však miluje, ten ho patrične trestá." Učiteľ v škole má voči dieťaťu povinnosti rodiča. Ale aj práva.