Foto: archív

Väzeň číslo 46664

Nelson Mandela po sebe zanechal dedičstvo slobody a mieru

Veronika Podhradská

Človek obrovskej morálnej sily a odvahy, ktorý zmenil dejiny svojej krajiny. Jeho snaha o zrovnoprávnenie všetkých ľudí bez ohľadu na farbu pleti bola obdivuhodná a hodná nasledovania. Nelson Rolihlahla Mandela.

Symbol boja za ľudské práva
Jeden z najznámejších symbolov boja za ľudské práva dvadsiateho storočia, bývalý prezident Juhoafrickej republiky a jeden z hlavných odporcov apartheidu uzrel svetlo sveta v malej dedinke na juhu Afriky18. júla 1918. 

Jeho otec bol náčelníkom kme-ňa, matka jednoduchá negramotná žena. Chlapček vyrastal s ňou. Veriaca kresťanka dala svojho mimoriadne nadaného synčeka do misijnej metodistickej školy, kde ho učiteľ pokrstil a dal mu meno Nelson.

Nelson sa odmalička zaujímal o politiku, politicky aktívny bol už ako študent. Počas bakalárskeho štúdia na Fort Hare University sa zapojil do bojkotu študentov proti univerzitnej politike, za čo ho vylúčili zo štúdia. 

Pre prísnu rasovú segregáciu boli všetky školy, na ktorých študoval, určené iba pre pôvodných obyvateľov Afriky.

Štúdium práva dokončil diaľkovo na univerzite v Johannesburgu, ale pre aktívnu účasť v politike niekoľkokrát neuspel na skúškach. 

Univerzitu sa mu podarilo úspešne zavŕšiť až v roku 1953 a konečne sa mohol venovať práci obhajcu v jedinej právnickej kancelárii v krajine, ktorú viedli černosi a ktorá pomáhala najmä obetiam rasového útlaku.

Politika apartheidu
Apartheid bol až donedávna bežnou súčasťou života v Juhoafrickej republike. Kapské mesto a Kapské kolónie založila holandská Východoindická spoločnosť v polovici 17. storočia, okrem Holanďanov však túto oblasť kolonizovali aj Nemci, francúzski hugenoti a Briti. 

Oddávna tam platili prísne pravidlá na obmedzenie sťahovania černošského obyvateľstva do blízkosti belošských obydlí. Diskriminačná rasová politika nabrala na intenzite najmä po 2. svetovej vojne. 

S postupným rozpadom koloniálneho impéria sa v mnohých krajinách začali demokratizačné procesy a vláda Južnej Afriky sa právom obávala o svoje pozície. 

Neváhala použiť akékoľvek prostriedky na potlačenie pokusov o zmenu režimu. Zneužívala predovšetkým náboženské cítenie obyvateľov. Väčšinu z nich tvorili kalvíni, keďže toto vierovyznanie sem priniesli holandskí kolonizátori. 

Verili, že každá rasa má zhora danú cestu vývoja aj spôsob života. Európsky životný štýl sa vraj nehodí pre Afričana a naopak. Každá rasa má ísť cestou, ktorá jej bola určená, len tak dosiahne rozvoj. 

Akákoľvek asimilácia je neprípustná, lebo biela rasa tak degraduje. Vo voľbách v roku 1948, v ktorých mohli voliť len občania bielej pleti, vyhrala Národná strana a zaviedla politiku apartheidu - rasovej segregácie. 

Zákon o rasových oblastiach z roku 1951 rozdelil obyvateľstvo na štyri skupiny: Afričanov, miešancov, Indov a belochov. 

Zákony zakazovali zmiešané manželstvá, vyčlenili územia pre jednotlivé skupiny obyvateľov, rozdelili spoločné zariadenia. Nebelošské obyvateľstvo nemalo občianske práva, nemohlo sa podieľať na politickom, hospodárskom ani kultúrnom živote.

Afrika patrí všetkým
Diskriminačná politika režimu bielej menšiny sa Nelsona Mandelu veľmi dotýkala. 

V roku 1942 preto vstúpil do Afrického národného kongresu, kde sa o dva roky neskôr stal spoluzakladateľom Ligy mladých. Táto strana bola primárne orientovaná na boj proti rasovej segregácii. 

Presadzovala všeobecnú rovnosť v spoločnosti, poskytnutie pôdy tým čo na nej pracujú a odovzdanie bohatstva krajiny do rúk ľudu.

V 50. rokoch 20. storočia nadviazala kontakty so ZSSR a ostatnými socialistickými krajinami. V roku 1955 prijal Africký národný kongres Chartu slobody, ktorá sa stala základným programom boja proti apartheidu. 

Hlásala rovnosť všetkých obyvateľov krajiny bez ohľadu na etnickú príslušnosť, nežiadala však nadvládu černochov. Južná Afrika patrí všetkým, bielym aj čiernym.

Keď sa v tom čase Africký národný kongres zblížil so svetovými komunistickými stranami, Nelsona Mandelu síce oslovila rasová rovnosť v Európe, ale do komunistickej strany nevstúpil pre jej odmietanie náboženskej viery. 

Viedol aktívnu politiku štrajkov a bojkotov, odmietal však násilie. Inšpiroval sa Gándhím a zvolil si cestu nenásilného odporu. Odmietol sa zúčastniť aj na komunistickom antiapartheidnom generálnom štrajku, ktorý viedol k zosilneniu tvrdého represívneho režimu.

27 rokov vo väzení
Africký národný kongres organizoval masové nepokoje a štrajky proti režimu. Spočiatku mal blízke vzťahy najmä so ZSSR, šesťdesiate roky priniesli nadšenie kubánskou revolúciou a Fidelom Castrom. 

Keď však počas demonštrácie polícia zastrelila neozbrojeného demonštranta a všetky organizácie proti apartheidu vrátane kongresu boli oficiálne zakázané, Mandela stratil vieru v úspech nenásilného odporu. Aktivisti prešli do ilegality, mnohí dokonca emigrovali, svojich ideálov sa však nevzdali. 

Africkí bojovníci za zrovnoprávnenie sa zamerali na ekonomickú sabotáž - útočili na elektrárne, cesty, telefónne ústredne. Zásadne však v noci, aby neprišlo k obetiam na životoch. 

Mandela inkognito cestoval po afrických krajinách, kde sa stretával s miestnymi lídrami. V Etiópii dokonca absolvoval kurz vedenia partizánskej vojny.

Neúnavný bojovník za zrovnoprávnenie svojho ľudu sa za svoju činnosť viackrát ocitol vo väzení. Čelil obvineniam z komunizmu, podnecovania k štrajkom, dokonca aj zo sprisahania proti vláde a vlastizrady. Nakoniec ho odsúdili na doživotie pre pokus o štátny prevrat. 

Mandela bol až do roku 1982 vo väznici na ostrove Robben, neskôr ho premiestnili do väzenia v Polsmoor. Jeho väzenské číslo 46664 poznal takmer celý svet. V roku 1985 prišla ponuka - ak sa zriekne ozbrojeného boja, podmienečne ho prepustia. Odmietol. 

Na slobodu sa dostal až 11. februára 1990, keď si jeho prepustenie vynútil medzinárodný tlak a juhoafrický režim konečne kapituloval.

Mandela prisľúbil prispieť k skončeniu partizánskych útokov proti vláde - nepokoje sa totiž stále stupňovali a pri potláčaní prichádzali o život stovky černochov.

Režim apartheidu držal hrdinu čierneho odboja vo väzení dovedna 27 rokov. Mandela však svojim väzniteľom odpustil a roky prežité za mrežami neľutoval - pre ideály demokratickej spoločnosti bol ochotný položiť aj život.

V prezidentskom kresle
Keď v prvých demokratických voľbách v roku 1994 zvíťazil Africký národný kongres, sedemdesiatpäťročný Mandela sa stal prvým čiernym prezidentom Juhoafrickej republiky. 

Prioritou počas päťročného mandátu bolo pre neho zrovnoprávniť postavenie všetkých občanov v krajine.

Jeho zásluhou sa prešlo od vlády menšiny k demokratickej vláde väčšiny a skončila sa rasová segregácia. Mandela nielenže presadzoval zrovnoprávnenie černochov, on bol za akúkoľvek diskrimináciu. 

Nová ústava z roku 1995 bola výsledkom jeho úsilí o národné zmierenie a zakazuje diskrimináciu národných menšín vrátane belochov. Hoci sa belošská menšina obávala odplaty, nikto bývalých utláčateľov o majetky neoberal.

Práve vďaka Mandelovi prešla zmena spoločenského systému v krajine tak pokojne, za čo si vyslúžil Nobelovu cenu za mier. Okrem nej je držiteľom aj Sacharovovej ceny za slobodu myslenia a mnohých ďalších medzinárodných ocenení.

Skromný Mandela sa o ďalší prezidentský mandát odmietol uchádzať, ale napriek svojmu veku sa neutiahol do úzadia. Bol aktívny vo viacerých spolkoch zameraných na boj za ľudské práva. 

Krátko pred americkou inváziou do Iraku nazval Spojené štáty hrozbou svetovému mieru. Vyhlásil, že George Bush chce „uvrhnúť svet do holokaustu" a obvinil ho z ignorovania OSN.

Šesťnásobného otca, ktorý sa počas svojho života stihol trikrát oženiť, sužovali v posledných rokoch časté zdravotné problémy. Po dlhodobej neúspešnej liečbe pľúcnej infekcie nakoniec 5. decembra 2013 chorobe podľahol v úctyhodnom veku 95 rokov.

Nelson Mandela do konca svojho života hlásal toleranciu a lásku k blížnemu. Symbol boja za slobodu a rovnoprávnosť zanechal vo svojej krajine za sebou dedičstvo slobody a mieru. n

Fotografia:
Nelson Mandela (18. júl 1918 - 5. december 2013).