Glosár Mariána Tkáča
Z času na čas sa náš driemajúci národ prebudí a ukáže svoju skutočnú tvár. Vždy vtedy, keď to najviac treba. Moja mama spomínala rok 1933, ktorý zažila ako malé dievča: „Synu, vtedy sa to začalo. Do Nitry prišli desaťtisíce Slovákov a ozvali sa. O päť rokov nato sme získali autonómiu..."
Išlo o Pribinove oslavy, pripomínajúce Pribinov kostol spred 1 100 rokov, na ktorých mal hlavné slovo Andrej Hlinka. Ja som zažil rok 1968 i rok 1989 a nasledujúce, keď sme sa znova a znova ako národ rozhýbali.
A počas prvého tohtoročného jesenného víkendu som bol aj v Košiciach. Mal som pocit, že aj tu sa začína diať niečo vážne, čo hádam poľudští náš život.
Naplnilo sa šestnásť kostolov, v ktorých slúžili bohoslužby všetci katolícki biskupi, a následne sa pohli masy: za život a národ. Mladí niesli transparent z trinástich panelov a na každom boli dve písmená: iné na rube, iné na líci. Z jednej strany vytvárali text POCHOD ZA ŽIVOT, z druhej NÁDEJ PRE NÁROD.
Lebo „môcť žiť" je naozaj nádej pre tento národ. Pre každú logicky mysliacu, teda zdravú ľudskú myseľ, je jasné, že neživot je ničota, že kto nežije, teda kto sa nenarodí, jednoducho ho niet.
Bez narodenia by sme tu neboli ani my: ja, ktorý tieto riadky píšem, ani vy, ktorí tieto riadky čítate. Náš národ, to sú milióny podobných ľudských životov. Nie, nikto nemôže za to, ako sa narodil, ani či sa narodil.
Každý však môže za to, ako žije. Nech sa teda každý, kto sa má narodiť, narodí, a každý, kto sa narodil, nech žije - a nie je nikomu na pohoršenie.
Tento národ prežil bolestné dejiny, je tu, a je taký, aký je. Pri pohľade na masy v Košiciach zišli mi na um slová Jána Pavla II. Ten nás počas svojich troch návštev povzbudzoval: Slováci nebojte sa! A nezabúdajte, že v treťom tisícročí očakáva od nás Európa veľké svedectvá!
V Košiciach sa nikto nebál. Všetci sme mali pocit, že tade vedie cesta. Cez ľudské hlásenie sa k ľudskosti, ktorá by bez života nebola.
Netuším, ako úsilie „za život" bude pokračovať, a aký výsledok to prinesie povedzme v priebehu piatich rokov. Mali by sme však v záujme národa stáť na strane života. Aby sme ako národ prežili.
