Ohrozený raj

Prenasledovaním nemeckých neplatičov daní sa vo Švajčiarsku približuje koniec bankového tajomstva a s ním aj koniec miliardového obchodu s čiernymi peniazmi. Tento stredoeurópsky, mimoriadne prosperujúci štát žije v blahobyte, ale sužuje ho neistota.

Vžitú predstavu, že je to výnimočná krajina v Európe, potvrdzuje aj hospodársky úspech - miera nezamestnanosti na úrovni 2,8 percenta. Dnes sa však tento raj zdá byť ohrozený.

Bohatstvo a prosperita
Švajčiarsko bolo pred 2. svetovou vojnou chudobným štátom. Potom sa zaradilo medzi najbohatšie na svete a krízu posledných rokov takmer nepocítilo. Nečudo, že v krajine stále pribúdalo množstvo prisťahovalcov.

Nárast obyvateľstva nakoniec stúpol až na jedno percento ročne a ich počet vzrástol na súčasných približne osem miliónov. Toto číslo mnohých vyľakalo a vyvolalo veľké diskusie. Dvadsaťtri percent cudzincov v štáte tvoria Nemci, ktorí sa tešia lepšie plateným pracovným miestam.

Prečo je však Švajčiarsko také bohaté? Politici, vedúci hospodárski pracovníci, vedci a intelektuáli dávajú veľmi rozdielne odpovede.

„Pre vysokú kompetentnosť a totálne cynické uchovávanie peňazí v bankách," hovorí Jean Ziegler, donedávna osobitný spravodajca OSN. „Pretože finančné miesta subvencujú nízkymi daňami hospodárstvo," tvrdí zase Oswald Grübel, bývalý šéf bánk Credit Suisse a UBS.

„Švajčiarsko má vďaka federalizmu lepšiu politiku, ktorá vedie k menšiemu zadlženiu a nižším daniam," myslí si liberálny ekonóm Reiner Eichenberger. „Nie vďaka bankám, ale vďaka priemyselným koncernom a vysokošpecializovaným malým a stredným exportným podnikom," hovorí bankový expert Rudolf Strahm.

Nikto nevytvoril obraz Švajčiarska ako záštity nemorálky tak ako spomenutý Jean Ziegler a nikto tak nepolarizuje vlastnú krajinu ako on. Od neho pochádzajú drastické návrhy proti finančným inštitúciám.

Vo svojej knihe Švajčiarsko perie belšie, ktorá vyšla v roku 1990, zobrazil Švajčiarsko ako finančný raj „medzinárodného zločinu a diktátorov". Nasledovala lavína procesov, ktorá ho stála šesť miliónov švajčiarskych frankov dlžôb a zruinovala ho.

Dnes 78-ročný Ziegler pochádza z Thune neďaleko Bernu z meštianskej rodiny. V 50. rokoch 20. storočia odišiel do Paríža. Už v roku 1976 sa odvážil na prvý útok na bankové tajomstvo knihou Švajčiarsko - povznesené nad každé podozrenie.

Hovorili o ňom, že si vymýšľa, je patologický, má extrémne ľavicové bludné predstavy. „Švajčiarsko je nádherná krajina," hovorí Ziegler, „ale kolonizuje ho banková oligarchia. Musíme ho oslobodiť. Už nechceme byť nijakou zbojníckou jaskyňou."

Čierne peniaze
Niečo sa však zmenilo. Finančná pevnosť dostala už v 80. rokoch 20. storočia prvú trhlinu. Sebaspytovanie nastalo po škandále s majetkom filipínskeho diktátora Marcosa, deponovaným vo Švajčiarsku.

Krajina v roku 1977 schválila prísny zákon o praní peňazí, čím sa stáva pre potentátov menej atraktívnou. Počas arabskej jari Švajčiarsko ako prvé blokovalo peniaze násilne zvrhnutých režimov.

O čiernych peniazoch sa však nikdy nehovorilo. Všetci vedeli, že tu sú, ale na pretras sa dostali iba vtedy, keď iné štáty minuli finančné prostriedky v dlhovej kríze. Tlak na bankové tajomstvo stúpal už od konca studenej vojny. Až od krízy však podnikli EÚ, OECD a USA všetko pre to, aby ho zlomili.

Kto dnes hovorí s bankármi a lobistami, cíti, že sú rovnako znepokojení budúcnosťou ako celá krajina. Reč je o stratách pracovných miest, klesajúcich platoch a „stovkách miliárd frankov", ktoré by podľa UBS mohli v budúcich rokoch odtiecť do Singapuru alebo amerického štátu Delaware.

Švajčiarske združenie bankárov udáva finančný stav Švajčiarska za rok 2011 nasledovne: jeho podiel na svetovom trhu pri spravovaní cezhraničného súkromného majetku predstavoval 27 percent.

Celková hodnota spravovaného majetku bola 5 300 miliárd švajčiarskych frankov, pričom zahraničným klientom patrilo 2 700 miliárd frankov. Bankový sektor sa na HDP podieľal 6,2 percentami.

Útočisko pre kapitál
Štúdia finančnej služby Helvea odhaduje, že polovica majetku zahraničných klientov pochádza zo štátov Európskej únie. Až 80 percent z toho nebolo zdanených, čo predstavuje viac ako 1 bilión švajčiarskych frankov čiernych peňazí. Z tejto sumy údajne takmer 90 miliárd frankov pochádza z Nemecka.

Bankový kritik R. Strahm, ktorý bol 13 rokov sociálnodemokratickým poslancom v bernskom parlamente, hovorí: „Sme pravou demokraciou, ale čo sa týka bánk, oligarchiou." Jednou z príčin tohto stavu je, že banky masívne financujú politické strany.

Táto závislosť politiky na jednej strane a konflikty záujmov medzi bankami na druhej strane priviedli štát do súčasnej situácie. Američania oveľa skôr pochopili, že viac dosiahnu, keď priškrtia nejakú banku, ako keby rokovali s vládou.

Bola to samotná UBS, ktorá tlačila v Berne na to, aby smela poskytnúť USA 4 450 mien daňových podvodníkov. Credit Suisse urobila to isté o rok neskôr. Bankári tak konali zo strachu pred žalobou v Amerike.

Švajčiarsko z vlastnej vôle nikdy nerobilo poriadok vo svojom finančnom sektore, vždy len pod tlakom zvonku. Tak to bolo už v 90. rokoch, keď išlo o židovský majetok neznámeho pôvodu.

Kedysi bolo bankové tajomstvo nedotknuteľné. Spájalo sa s nezávislosťou, neutralitou a priamou demokraciou, vytvárajúc švajčiarsky národný mýtus. Keď ho v roku 1934 zaviedli, malo chrániť židovský majetok - to bolo dlhý čas oficiálne tvrdenie bankárov.

Švajčiarsko sa však stalo útočiskom pre bohatstvo už po 1. svetovej vojne. V 2. svetovej vojne sa stalo prekladiskom pre všetky strany. To mu síce zabezpečilo prežitie, ale neskôr prinieslo aj ostrú kritiku.

Nemecká ríša si zadovážila devízy za zlato, židia mali svoje bohatstvo v bezpečí. V čase studenej vojny sa Švajčiarsko konečne stalo celosvetovým vedúcim správcom cezhraničného súkromného majetku.

Koniec tabu
Bankové tajomstvo však už pred rokmi poznačil rozklad a je ohromujúce, akou rýchlosťou postupoval. Bol to koniec starého bankového tajomstva, ktoré chránilo daňových podvodníkov.

Od januára 2012 môžu zahraničné daňové úrady žiadať dokonca skupinové informácie - nepotrebujú už viac meno podozrivého. A v septembri 2012 prelomila švajčiarska vláda ďalšie tabu: chce zrušiť ochranu aj vlastných občanov pri utajovaní daní.

Oswald Grübel, bývalý šéf UBS a Credit Suisse, sa sťažuje, že všetko minulé sa posudzuje dnešnými etickými meradlami. Čo bolo kedysi dobrou vecou - totiž že existovalo bezpečné miesto pre peniaze - médiá medzitým otočili a vzbudili vo Švajčiarsku pocit viny.

A tak bankové tajomstvo existuje už iba na papieri, štát ho stále zmäkčuje a zdá sa, že ho už viac nepodporuje. Sú však ešte tajomstvá? S technológiami, ktoré sa stále vyvíjajú, sa zachovanie tajomstiev stalo takmer nemožným.

Je otázkou, ako utrpí blahobyt Švajčiarska, keď si čierne peniaze nájdu iné bezpečné oázy.

Jedni veria, že sa hospodárstvo vyrovná so stratenými pracovnými miestami vo finančnom sektore a krajina zostane stále atraktívnym finančným centrom vďaka svojej stabilite. Druhí sa obávajú poklesu vysokého životného štandardu.

Ešte väčšmi však v tomto spore ide o švajčiarsku identitu, o krízu myslenia v krajine, ktorá sa ťažko zmieruje s tým, že už viac nie je vzorným žiakom, ale zloduchom.

Mimoriadna cesta do Európy, ktorou Švajčiarsko kráča, mu doteraz prospievala. V posledných rokoch sa však predovšetkým zaoberá vedením ústupového boja namiesto vytvárania svojej budúcnosti.

(Podľa Der Spiegel)

Fotografia:
Momentka z ulíc najväčšieho švajčiarskeho mesta Zürich.

Novinka: Video sekcia

Vytlačiť Poslať