Božie mlyny v USA

Bodka za zahraničím

Martin Dugas

Doživotie bez možnosti podmienečného prepustenia plus tisíc rokov. Toľko si podľa nedávneho verdiktu clevelandského súdu mal „odsedieť" v base sexuálny maniak Ariel Castro, ktorý uniesol, tri roky zadržiaval a znásilňoval v pivnici vlastného domu tri ženy.

Američania si pri sledovaní rôznych krvákov o zombíkoch už zrejme zvykli na jasnozrivé rozsudky svojho pravosúdia, ktoré zločincom nevymerajú doživotie, ale „len" niekoľkostoročné väzenie.

Známy je prípad šialenca, ktorého za vystrieľanie detí v školskej telocvični odsúdili na úhrnných 650 rokov žalára plus, keďže spôsobil aj škody na zariadení školy, „po odchode z nápravnovýchovného zariadenia tri týždne verejnoprospešných prác".

Sudcovi zrejme nepripadala morbídna predstava amerického Matuzalema, driapajúceho sa po ribstoloch ním zdevastovanej telocvične. 

Keby „precedentné právo" najohromnejšej demokracie na svete poznal koncil v Kostnici a Jana Husa by v roku 1415 namiesto upálenia odsúdil na nejakých 600 rokov basy, dnes by vyhlásený kacír pomaly mohol pomýšľať na odchod spoza mreží a pripravovať sa na dodatočný trest, napríklad verejnoprospešné práce na Betlehemskej kaplnke.

Americká justícia sa však posunula ďalej. Páchateľ v Clevelande síce schytal doživotie, ale s „bonusom" tisíc rokov. Že rozsudok by mal byť dôstojným veľdielom svätej spravodlivosti a nie jej karikatúrou, to zrejme v USA málokoho trápi.

Správe väznice sa natíska otázka, ako naplniť literu mierne  futuristického rozsudku. Čo s mŕtvolou na ďalšie milénium? Mumifikovať ako faraóna? Zabalzamovať ako V. I. Lenina? Alebo jednoducho nechať v cele kostru?

Zdá sa, že problém vyriešil a v súdnosti sudcov prekonal samotný odsúdený šialenec, keď sa v cele obesil. Rozhodol sa predbehnúť božie mlyny americkej spravodlivosti, ktoré melú pomaly. Možno aj zábavne, no nevedno, či aj isto.