Foto a reprodukcia: archív

Tajomstvo Stalinovej smrti

Generalissimov kat Berija sa nakoniec sám stal obeťou sprisahania

Peter Greguš

Koncom mája 1922 postihla sovietskeho boľševického vodcu Lenina mozgová mŕtvica. Hoci sa z nej zotavil, cítil už úbytok duševných a fyzických síl a v decembri 1922 odchádza z politického života. V roku 1922 sa stáva generálnym tajomníkom strany Josif Visarionovič Džugašvili, známy pod menom Stalin.

Ešte pred odchodom Lenina z politického života prichádza medzi ním a Stalinom ku konfliktu. Gruzínsko, Arménsko, Azerbajdžan, Ukrajina a Bielorusko, hoci mali boľševické vlády, boli formálne samostatné.

Keď sa mali so sovietskym Ruskom zjednotiť do Sovietskeho zväzu, Stalin presadzoval koncepciu, že majú dostať iba obmedzenú autonómiu, kým Lenin si želal rovnoprávnosť všetkých zväzových republík. Neskôr Lenin s hrôzou zisťuje, aká je Stalinova politika na najvyššom poste v strane.

Už nemal sily na politický boj, dokázal jedine napísať list zjazdu strany, kde žiadal, aby bol Stalin z postu generálneho tajomníka odvolaný. Stalinovi sa však podarilo list utajiť - až neskôr ho v emigrácii uverejnil Trockij a v ZSSR v roku 1956 Chruščov na 20. zjazde KSSZ.

Po Leninovej smrti v roku 1924 sa Stalinovi za pomoci Zinovieva a Kameneva podarilo odstrániť Trockého z politického života. Potom sa zbavuje Zinovieva a Kameneva.

Posledným Stalinovým oponentom bol Bucharin, autor politiky NEP-u. Keď sa ho Stalinovi podarilo odstaviť, mohol ekonomický model NEP-u postupne nahrádzať koncepciou centrálne riadenej ekonomiky.

Na sklonku 20. a na začiatku 30. rokov Stalin ešte nemal takú moc, aby mohol svojich oponentov a protivníkov fyzicky likvidovať. Trockého sa Stalin zbavil v roku 1929 tak, že ho nechal násilne deportovať zo Sovietskeho zväzu do zahraničia. Vtedy mal už v rukách absolútnu moc.

Politika teroru
V roku 1929 sa začína násilná kolektivizácia poľnohospodárstva. Prebiehala tak, že najzámožnejší roľníci (kulaci) boli vysídlení z dedín a buď fyzicky zlikvidovaní, alebo presídlení do táborov pri Severnom ľadovom oceáne. Zároveň boli zlikvidované aj súkromné podniky.

V apríli 1929 Sovieti naštartovali prvý päťročný plán rozvoja ekonomiky, tzv. piatiletku. Treba uznať, že sa podarilo zvýšiť výrobu v ťažkom priemysle, a najmä na Urale vybudovať sieť zbrojárskych podnikov, ľahký priemysel bol však podceňovaný a životná úroveň obyvateľstva zostávala nízka, čo sa odôvodňovalo tým, že v prospech rozvoja krajiny musí každý priniesť obete.

Lenže voči Stalinovi, hoci potenciálni lídri opozície boli odstavení, začal v strane narastať odpor. Prevažoval názor, že by mal byť odvolaný a vo funkcii by ho mal vystriedať Sergej Kirov, ktorý na 17. zjazde v roku 1934 dostal viac hlasov ako Stalin.

Treba dodať, že vtedy sa v personálnych otázkach na straníckych zjazdoch hlasovalo tajne. Kirov sa však stáva obeťou atentátu, z ktorého je obvinená vnútrostranícka opozícia. Chruščov však neskôr vyhlásil, že ho zorganizoval Stalin.

Po atentáte sa začína obdobie čistiek. Zo 139 členov ÚV, ktorých zvolil 17. zjazd, bolo popravených 98. V roku 1937 boli zorganizované povestné „divadelné" procesy, kde boli odsúdení Stalinovi politickí oponenti ako napríklad Bucharin, Rykov a mnohí ďalší.

Neskôr čistky zasiahli aj armádu. Už krátko po revolúcii vznikol orgán politickej represie Čeka. Keď sa Stalin dostáva k moci, bola premenovaná na GPU a potom na NKVD.

Na čele GPU stál Genrich Jagoda, keď ho Stalin dal zlikvidovať, nastupuje Nikolaj Ježov, po vyvrcholení čistiek v roku 1938 ho vystriedal Lavrentij Berija, človek s povesťou krutého a bezohľadného tyrana. Stalin Jagodu i Ježova účelovo obviňoval z „prechmatov" pri čistkách.

Pokračovanie starých praktík
Adolf Hitler pred útokom na Sovietsky zväz mnoho dôležitých vecí zanedbal a prijal rozhodnutia, ktoré sa nedajú označiť inak ako šialené. Nemecká armáda nemala zimný výstroj, Hitlerovi asi nenapadlo, že ak by sa mu ešte pred zimou podarilo poraziť Sovietsky zväz, okupačná armáda by nemohla ostať v letných uniformách.

Keď udreli mrazy, musel žiadať nemecké civilné obyvateľstvo, aby armáde darovalo kožuchy a zimné šatstvo. Zároveň vyhlásil, že obyvateľstvu ZSSR dokáže, že vie byť krutejší ako Stalin.

To sa aj stalo. Keď prechádzali nemecké vojská cez Ukrajinu, miestne obyvateľstvo ich spočiatku vítalo, no na ich krutosť zakrátko začalo reagovať vytváraním partizánskych oddielov.

Keď Sovietsky zväz zvíťazil v druhej svetovej vojne, ktorú Sovieti nazývajú Veľkou vlasteneckou vojnou, značná časť obyvateľstva dúfala, že prídu lepšie časy. Lenže v rokoch 1949 - 1952 Stalin organizuje tri vzájomne prepojené čistky - leningradskú, sionistickú a gruzínsku.

Po gruzínskej čistke Berija pochopil, že ak nejakým spôsobom Stalina neodstráni, čaká ho osud Jagodu a Ježova. Stalinova dcéra Svetlana Allilujevová napísala: „Podľa môjho názoru bol Berija prefíkanejší, zákernejší a úskočnejší, sústredený na konkrétny cieľ, tvrdší a silnejší ako otec."

Stalin začal proti Berijovi politický boj tak, že inscenoval procesy vo východoeurópskych krajinách proti tým, o ktorých si myslel, že sú to Berijovi chránenci. V Československu to mal byť Slánský. Všetci členovia politbyra chápali, že ich životy sú ohrozené.

Napríklad Viačeslavovi Molotovovi, ktorý bol zároveň ministrom zahraničných vecí, Stalin dal zatknúť manželku a obviniť ju zo špionáže. Teoreticky bol nominálnou hlavou ZSSR predseda Prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR. Tým bol v rokoch 1919 - 1946 Michail Kalinin.

Aj jemu dal Stalin zatknúť manželku. Prichádzalo k paradoxnej situácii, keď ju titulárny prezident chodil navštevovať do gulagu. Ak by v normálnom štáte vysvitlo, že manželka prezidenta je špiónka, dotyčný by musel abdikovať.

V auguste 1952 sa proti Stalinovej vôli členovia politbyra rozhodli zvolať 19. zjazd KSSZ. Zjazd mal 18 zasadaní a Stalin sa zúčastnil na niekoľko minút iba na prvom a poslednom.

Keď sa po zjazde v októbri 1952 konalo plénum ÚV KSSZ, Stalin na ňom podal demisiu. Asi čakal, že nebude prijatá a on bude môcť zakročiť proti politbyru. Plénum však jeho demisiu prijalo.

Stalin prestal byť generálnym tajomníkom, ostal však jedným z tajomníkov a predsedom rady ministrov. Funkcia generálneho tajomníka bola na čas zrušená.

Vtedy boli zo Stalinovho okolia odstránení jeho osobný tajomník a veliteľ telesnej stráže. Odvolanie Stalinových blízkych ľudí zorganizoval Berija.

Dobre utajená vražda?
V polovici januára 1953 bol v denníku Pravda uverejnený nepodpísaný článok pod názvom Podlí špióni a vrahovia pod maskou profesorov lekárov. Podľa štýlu a slovníka bol autorom tohto článku pravdepodobne samotný Stalin.

Neskôr sa v úvodníku tohto denníka naznačovalo, že na najvyššie miesta prenikli „pravicoví oportunisti". Stalin zrejme pripravoval masovú čistku, obeťou ktorej mali byť aj členovia politbyra. Mesiac po vyjdení článku Stalin prijal indického veľvyslanca Krišnu Menona a mal s ním dlhý rozhovor.

Podľa svedectva diplomata Stalin vyzeral zdravo. Počas rozhovoru kreslil do zápisníka obrázky vlkov. Tieto kresby okomentoval, že sedliaci besných vlkov zabíjajú. Týmito „vlkmi" asi mali byť členovia politbyra, ktorých chcel zlikvidovať.

Denník Pravda zostroval kampaň proti „nepriateľom ľudu", „buržoáznym nacionalistom" a „pravicovým oportunistom". Februárové čísla týchto novín od 8. do 27. februára svojimi článkami dávali sovietskej verejnosti najavo, že sa blíži veľká čistka, ktorá sa vyrovná tým spred druhej svetovej vojny.

Lenže 2. marca 1953 sa zameranie článkov v Pravde náhle mení. Úvodník mal názov Rozkvet socialistických národov. Nikde už nebola zmienka o nepriateľoch režimu. „Ktosi" dal príkaz zastaviť kampaň. Stalin to však určite nebol.

On veľmi pozorne sledoval, čo sa malo uverejniť. Napríklad sovietsky spisovateľ Boris Polevoj bol počas vojny frontovým korešpondentom. Raz napísal článok o pilotovi, ktorému amputovali nohy a napriek tomu dokázal riadiť stíhačku.

Stalin si dal Polevého predvolať a povedal mu: „Vážený súdruh, ak by sme tvoj článok v Pravde uverejnili, nacistický minister propagandy Goebbels začne vykrikovať, že u Rusov bojujú už aj beznohí."

Zdá sa, že sa v noci z 28. februára na 1. marca 1953 čosi dôležitého stalo. Pravdepodobne sprisahanci, o ktorých neskôr hovoril Chruščov ako o „zdravom leninskom jadre", uskutočnili prevrat, ktorý bol vysvetľovaný ako Stalinova „choroba", a podelili si moc.

Zdá sa, že išlo o štyroch členov politbyra: Beriju, Malenkova, Bulganina a Chruščova. Štvrtého marca 1953 bola v Pravde uverejnená správa, že Stalin ťažko ochorel. V správe sa naznačovalo, že ÚV už zvážil všetky alternatívy, čo asi malo znamenať, že čoskoro príde správa o Stalinovej smrti.

Druhá oficiálna správa oznamovala, že Stalina 2. marca 1953 postihla v jeho byte mozgová mŕtvica. Ako sa neskôr ukázalo, Stalin sa nenachádzal v Kremli, ale na svojej prepychovej dači v Kunceve. Táto okolnosť mala kľúčový význam.

Ak by sa Stalin nachádzal vo svojom moskovskom byte, tam by nebolo jednoduché podniknúť naňho vražedný útok, pretože tam mali okrem sprisahancov prístup aj iní ľudia. Spomínali sme, že Stalinov veliteľ osobnej stráže, ako aj jeho osobný tajomník boli odstránení.

Jediný, kto mal dostatok moci, aby mohol zariadiť útok na Stalina v Kunceve, bol Berija, ktorému podliehala tajná služba. Podľa zverejnených hypotéz dôstojník tajnej služby, Berijom poverený šéf Stalinovej ochranky, sa vkradol do generalissimovej spálne a v spánku mu bleskovo vpichol injekciu s paralyzačným jedom, ktorý uňho vyvolal mozgovú porážku.

Poslednými Stalinovými návštevníkmi v Kunceve boli Berija, Malenkov, Chruščov a Bulganin. Lenže k Stalinovi prišli aj jeho deti, dcéra Svetlana a syn Vasilij.

Poststalinská éra
Podľa niektorých rekonštrukcií 28. februára 1953, keď bola spomínaná štvorica na Stalinovej dači, prišlo medzi nimi a Stalinom k sporu. V nedeľu 1. marca 1953 ho znova na chate navštívili. 2. marca bola uverejnená správa o Stalinovej chorobe, kde sa úmyselne chybne uvádzalo, že Stalin ochorel v Kremli.

Zrejme už 1. marca mala štvorica v rukách všetku moc. Stalinove deti pustili k vodcovi až 2. marca 1953, keď už bol v bezvedomí. Podľa Stalinovej dcéry bolo pozoruhodné, že okolo Stalina sa pohybovali lekári, ktorých nepoznala, okrem jednej lekárky, no v jej prípade si nedokázala spomenúť, odkiaľ ju pozná.

Stalin, podľa jej svedectva, sa predsa len na chvíľu prebral, pozrel sa na prítomných zúrivým pohľadom, zdvihol ruku a všetkým pohrozil. Podľa všetkého o tom, či Stalin bude ďalej žiť, alebo zomrie, rozhodoval Berija.

Po Stalinovej smrti sa moc ocitla viac-menej v Berijových rukách. Bol tu však človek, ktorý o podozrivých okolnostiach Stalinovej smrti vedel a chcel hovoriť - Stalinov syn Vasilij.

Ten bol do roku 1952 veliteľom leteckých síl moskovského vojenského okruhu. Príčinou jeho odvolania mala byť údajne letecká nehoda počas vojenskej prehliadky 1. mája 1952. Skutočnou príčinou však mohli byť Berijove intrigy.

Vasilij Džugašvili býva často vykresľovaný ako alkoholik, frajerkár a škandalista. Možno zdôraznením jeho výčinov Berija presvedčil Stalina, že mu kazí meno. Pri pohrebe bol Vasilij jedným z tých, čo niesli otcovu rakvu. Na pohrebe vyhlásil, že jeho otca zavraždili.

Po pohrebe si minister obrany Bulganin zavolal k sebe Vasilija Džugašviliho a navrhol mu, aby odišiel z Moskvy, do niektorého vidieckeho vojenského okruhu. Vasilij mu odpovedal, že chce ostať v Moskve. Skončil vo väzení a zomrel vo vyhnanstve v Kazani v roku 1962.

Podľa oficiálnych správ mal Stalin umrieť 5. marca 1953. Po jeho smrti ovládlo sprisahaneckú štvoricu napätie. Berija údajne plánoval fyzickú likvidáciu zvyšných sprisahancov a zároveň nepohodlných svedkov, s cieľom absolútne uchopiť moc v štáte.

To sa mu však nepodarilo. Stalo sa mu osudným, že podcenil Chruščova, nevedel, že sa mu podarilo získať Malenkova. A tí nestrácali čas. V júli 1953 denník Pravda oznámil, že Berija bol odhalený ako záškodník a špión. Nevedno, aký bol jeho skutočný koniec.

Oficiálne sa tvrdilo, že bol postavený v decembri 1953 pred súd a popravený, podľa iných verzií ho zastrelil maršal Žukov. K moci sa dostal Nikita Chruščov, no už o desaťročie ho zosadil Brežnev. Pravdaže, udialo sa to už v úplne inej spoločenskej atmosfére - Chruščov neskončil ani na popravisku, ani vo väzení, „iba" v nútenej izolácii.

Chruščov na 20. zjazde KSSZ oboznámil svetovú verejnosť so Stalinovými zločinmi a pokúšal sa o „destalinizáciu". Brežnev a jeho spoločníci nastolili neostalinistický režim, ktorý sa od stalinistického líšil najmä tým, že sa už neuskutočňovali masové čistky, zotrvalo sa však pri centrálnom riadení ekonomiky.

Brežnevova vláda zavliekla ZSSR do stagnácie, ktorá sa na konci 20. storočia skončila zánikom ZSSR a sovietskeho systému.

Fotografie:

Obávaný a krvilačný Lavrentij Berija, Stalinova pravá ruka.

Berija bol odjakživa nesmierne príťažlivou postavou pre historikov i spisovateľov.

Nikola Chruščov zhodil Stalinovi masku dobrodinca sovietskeho ľudu: odhalil pred svetom jeho kult osobnosti i krvavé zločiny.