Res publica

Martin Dugas

Národy sa vždy zriekali vlastnej suverenity a s hnusom odovzdávali do pazúrov víťazov až v zúfalstve po osudových prehrách v krvavých vojnách. 

My sme k brehom svojej porážky doveslovali úplne bez boja, ba s pocitom hrdosti vo falošnej predstave, že sa spanilo vyloďujeme sťa víťazi priamo pod slávobránami do raja.

Stalo sa to práve pred desiatimi rokmi, keď Slovensko oficiálne vstúpilo do EÚ. Vieme, že už na začiatku tejto púte bola špinavosť: vízie menšiny euronadšencov spasili práve zlanárení a podvedení euroskeptici, ktorí nepochopili, že ich hlasovanie, hoci proti členstvu v EÚ, v referende pomohlo naplniť kvórum potrebné na jeho úspešnosť.

Stúpenci Bruselu sa neštítili strhnúť svojich záchrancov i celú spoločnosť na palubu topiacej sa lode, ktorej treštiace praskliny už vtedy horúčkovito zapchávali žreci europanstva. 

Lebo nech mi nikto nehovorí, že už vtedy vysmiaty predseda EK José Barroso ako bývalý portugalský premiér „nevedel" o úpadku a neodvratnej kríze.

Sme účinkujúcimi v tieňohre v šerosvite hŕstky nabalených vyvolencov, chránených kordónmi policajtov stojacimi zoči-voči rozrastajúcej sa mase chudákov: les pauvres aux silence, nech nemajetní mlčia. 

Rútiac sa pod hustnúce mrákavy potupného konca vidíme budúcnosť tohto súštátia v spätnom zrkadle ako údel uzurpátorských ríš Chetitov, Peržanov či fašistov, ktoré zachrčali na mocibažnú nenažratosť.

Aj pri pohľade na bizarné sovietske impérium však nájdeme aj dobyvateľov vesmíru, z Ríma sa zachovali diela mysliteľov. Ako sa budú po stáročiach dívať na EÚ? 

Len ako na ďalší skrachovaný pokus o svetovládu. Stále nás však chlácholia. Nedajme sa! Ako napísal Tibor Eliot Rostas v knihe Mlčanie: Najväčšou prekážkou k slobode sú šťastní otroci.