Foto: TASR/ AP

Hanba za Dzurindu

Martin Dugas

Pred pätnástimi rokmi sa nebo vysoko nad našimi hlavami rozdunelo burácaním bombardérov armád cudzích štátov.

Sprvoti si málokto na Slovensku uvedomil, že tieto vraždiace stroje nesú smrť tisícom ľudí vo vtedajšej Juhoslávii, a preto sa sotvakto hanbil za vtedajšiu vládu Mikuláša Dzurindu a jej servilné rozhodnutie potupne odovzdať vzdušný priestor Slovenskej republiky na prelety agresorom z NATO a požehnať tak bohapusté zabíjanie na Balkáne.

Tam počnúc 24. marcom 1999 počas 2 300 náletov 89 dní zavýjali sirény, ženúce ľudí vo dne v noci z domovov sťa štvanú zver do úkrytov. V Srbsku prakticky neexistuje mesto, ktoré sa počas troch mesiacov pustošivých útokov nestalo terčom bombardérov.

K najúbohejšej demonštrácii sily západných „mierových jednotiek" patrilo teatrálne bombardovanie dediny Požarevac, rodiska vtedajšieho srbského prezidenta Slobodana Miloševiča, ktorý odmietol podvoliť sa Západu.

Nie je bez zaujímavosti, že keď sa srbskej protivzdušnej obrane podarilo zostreliť lietadlo NATO a Miloševič zajatého pilota nariadil bez úhony odovzdať späť Američanom, vtedajšia ministerka zahraničných vecí USA Madeleine Albrightová sa „poďakovala" slovami: „Berieme na vedomie. Útoky budú pokračovať."

A tak piloti smrtonosných bombardérov naďalej ruinovali sídliská, školy, továrne a mosty, ale neodpustili si ani útoky na vlaky s osobnými vozňami plnými civilistov.

Mimoriadne ohavné bolo zhadzovanie trieštivých kazetových bômb a vrcholom beštiality bombardovanie pôrodníc. Toto bohapusté vraždenie Dzurinda neskôr v rozhovore pre americkú televíznu stanicu CNN devótne označil za „rozumnú kombináciu sily a demokracie".

Tento podlý a chytrácky bonmot mohol Dzurinda ponúknuť generálovi NATO Wesleymu Clarkovi do knihy Vedenie modernej vojny. Americký vojvodca, ktorý útokom velil, tu otvorene priznal, že „plánovanie vzdušnej operácie NATO v JZR bolo v plnom prúde už v polovici júna 1998".

Osud JZR bol teda spečatený rok pred vojnou, bez ohľadu na ďalšie prezenčné vydieranie Miloševiča. Spolu si teda urobme resumé: Údajné krivdy páchané na kosovských Albáncoch sa stali zámienkou na rozpútanie nevyhlásenej vojny s cynickým označením operácia Milosrdný anjel.

Zo sveta živých odpravili najmenej 2 500 civilistov, z toho 89 detí, a zranili vyše 12 500 ľudí. Počet obetí nezahŕňa mŕtvych, ktorí zomreli na leukémiu a ďalšie nádorové ochorenia v dôsledku chorôb vyvolaných muníciou s obsahom ochudobneného uránu.

Pripomeňme, že agresia sa po prvý raz v dejinách začala bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN. Keď sa na to vtedy na tlačovke NATO opýtala srbská novinárka, hovorca Jamie Shea bez mihnutia oka vyzval na otázku iného redaktora.

Zato pre svetovú verejnosť zaviedli nový pojem - humanitárne vojnové nasadenie, čo sa v demokratickej tlači ujalo ako slušný preklad masakru.

Je smutné, že sa na tomto monštruóznom podniku podieľalo aj Slovensko, ktoré v tom čase ešte ani nebolo členom NATO. Túto hanbu Dzurindovej vlády z nás nezmylo ani pätnásť rokov.

Fotografia:
Ľudia kráčajú okolo hlavného sídla srbskej armády v Belehrade (počas spomienky na výročie vojny), ktoré bolo zničené počas vzdušného útoku zo strany NATO v roku 1999.