Foto: archív

Tradície zapadnuté prachom

Nevesta počas svadobnej noci nesmela vydať v posteli ani hláska

Gabriela Pastvová

Uvažovali ste niekedy o tom, aké by bolo žiť o sto, dvesto či dokonca tristo rokov skôr? Nenakupovať v supermarketoch potraviny pochybnej kvality, choroby liečiť výlučne bylinkami a namiesto pleťovej vody obohatenej o karcinogény si tvár umývať v rannej rose?

Napriek tomu, že životný štýl našich predkov je na míle vzdialený od toho nášho, je zaujímavé poznať niektoré jeho osobitosti.

Skromní, ale pohostinní
Nebotyčné končiare so snehovou čiapočkou, pôvabné údolia, voňavé lesy, liečivé pramene, priezračné jazerá, tajomné jaskyne, šumiace potoky či úchvatné vodopády.

Týmito darmi zahrnula matka príroda našu vlasť, o to viac však museli jej obyvatelia bojovať s nepriateľským podnebím a kamenistou pôdou.

Najmä na severe Slovenska sa často neurodilo okrem zemiakov nič. Napriek tomu dokázali Slováci premeniť svojou pracovitosťou každý kúsok macošskej pôdy na úrodnú pláň a aj v tom najchudobnejšom dome sa našli rôzne zásoby potravín.

Čím skromnejšie naši predkovia žili, tým viac sa drala na povrch ich národná črta - pohostinnosť. Pri vstupe do ktoréhokoľvek domu vzala gazdiná chlieb, nakrojila ho a podala spolu s nožom hosťovi. 

Ku chlebíku pridala aj pohárik pálenky alebo bryndzu. Nebolo však zvykom pustiť sa do jedla a ukázať veľký hlad. Patrilo sa odkrojiť si len celkom tenký kúsok.

V minulosti bolo pre Slovákov veľkým hriechom jesť so zakrytou hlavou a to aj keď išlo o krátke a chudobné pohostenie v poli. 

Zložiť si pred jedlom čiapku znamenalo vyjadriť vďaku stvoriteľovi a úctu darom, ktoré od neho dostali. Dôležité bolo dávať pozor na to, aby ani kúsok chleba nespadol na zem, alebo aby sa nestúpilo na chlebové zrnko.

Zvyky a povery
Slovenský folklór je bohatý na zvyky a tradície. Mnohé z nich sa zachovali dodnes a dodržiavajú ich najmä ľudia na vidieku. Sú však aj také, na ktoré sa pravdepodobne zabudlo. 

Tie najzaujímavejšie súvisia so svadbou. Pred sobášom si nevesta musela dať do čižmy niekoľko kúskov cesnaku a petržlenovej vňate, aby odohnala zlého ducha.

Pri oltári sa od nej očakávalo, že stúpi ženíchovi na nohu, čo jej malo zaručiť hlavné slovo v dome. Počas svadobnej noci však nesmela vydať v posteli ani hláska a vyčkať, kým ju osloví muž. Tým si zabezpečila, že po každom nedorozumení v manželstve povie prvé slovo k zmiereniu práve jej manžel.

Za zmienku stoja aj zvyky súvisiace s deťmi a matkami. Keď ovocný strom prvýkrát zarodil, dôležité bolo dať ako prvej ochutnať jeho plody mnohodetnej matke, aby mal strom každý rok bohatú nádielku. 

Novorodeniatko sa hneď po pôrode muselo položiť pod stôl, na ktorom bol položený peceň chleba, čo malo zaručiť večný dostatok tejto vzácnej potraviny v chalupe.

Pred krstom pohojdala krstná mať bábätko trikrát nad prahom, aby z domu odchádzalo vždy šťastné a na hostine po krstinách museli hostia zjesť aspoň kúsok zo všetkých jedál, aby sa dieťaťu nič neprotivilo. Pokiaľ malo problémy s rozprávaním, dali mu rodičia zjesť vyžobraný chlieb.

A ak nechceli mať doma zlodeja, nesmeli svojej ratolesti strihať nechty, ale nechať matku, nech mu ich odhryzne. Povrávalo sa tiež, že deti narodené v nove sú pekné, ale keď mesiac cúva, rodia sa skôr škaredé deti.

K ľudovým tradíciám neodmysliteľne patria povery. Slováci verili, že medzi jedenástou a dvanástou hodinou doobeda neradno odísť z domu. 

Kto odišiel a cestou stretol farára alebo človeka s prázdnou nádobou, najrozumnejšie urobil, ak sa vrátil domov a v ten deň už nikam necestoval. Pokiaľ si však človek doma niečo zabudol, nebolo múdre vrátiť sa po to. Hrozilo totiž, že si zabudne ešte niečo navyše.

Ľudia verili, že kto ráno kýcha, dostane dar, alebo sa dopočuje dobrú novinu. Naopak, ak niekto kýchal pri obúvaní čižiem, mohol očakávať nešťastie. 

Keď gazdinky robili ocot, dôležité bolo tváriť sa pri tom zlostne, pretože len vtedy bol ocot tuhý. Nuž a k dobrému spánku v dome stačilo nenechať obrus cez noc na stole a nezabudnúť lyžicu v hrnci...

Fotografia:
Archívna fotografia s názvom „Na pole za mužom" z Liptovských Sliačov pochádza z 30. rokov minulého storočia, keď Slováci ešte vo vysokej miere udržiavali ľudové zvyky a tradície.