Foto: Michaela Kolimárová

Mať štát je obrovská hodnota

S vysokoškolským pedagógom a predsedom Slovenskej ekonomickej spoločnosti Nezávislých ekonómov Slovenska Ladislavom Lysákom

Ľudovít Števko, Lenka Eremiášová

Ako ekonóm máte za sebou bohatú profesionálnu kariéru. V roku 1976 ste zakladali Ústav ekonomiky a riadenia priemyslu, čo bolo za socializmu nóvum. Ale najmä po roku 1989 ste sa podieľali spolu s ďalšími vlastenecky orientovanými ekonómami na vytváraní nových koncepcií a riešení pre hospodársku politiku Slovenska. Kedy sa u nás začal v ekonomike nový myšlienkový pohyb?
Pohyb sa začal u nás na ekonomickej univerzite už v roku 1968, keď som bol ešte študentom. Vtedy tam pôsobili vynikajúci ekonómovia Viktor Pavlenda, Hvezdoň Kočtúch, Augustín Marián Húska a iní, ktorí začali presadzovať myšlienky, že socialistickú ekonomiku treba modifikovať, že je potrebné opustiť direktívne riadenie hospodárstva a potrebujeme samostatný scenár hospodárskej transformácie pre Slovensko.

V čom boli zásadné zmeny pohľadu na fungovanie slovenskej ekonomiky?
V tom čase sa robili tzv. päťročné hospodárske plány, čo bol formalizmus, vlastne iba nezmyselné prepisovanie cifier, ktorými sa zakrýval krach týchto plánov. Koloval vtip, že päťročnicu splníme, hoci by to malo trvať aj dvadsať rokov. V priemysle bola dominantná produkcia výrobných prostriedkov, ťažký priemysel sa považoval za hlavnú oporu socializmu a výroba spotrebného tovaru bola druhoradou vecou. Bol to nerovnovážny stav, ktorý bolo potrebné zmeniť. Okrem toho, na Slovensku bolo veľa prvovýroby, finalizácia bola v Česku, čo Slovensko znevýhodňovalo.

Vzhľadom na to, že finalizácia výroby bola v Česku, boli na Slovensku vôbec podmienky pre vyššiu efektivitu priemyslu?
Jednoznačne. Na Slovensku bol potenciál na oveľa vyššiu efektívnosť, aká bola v skutočnosti. Usilovali sme sa zásadne zmeniť štruktúru priemyslu a efektívnejšie zapojiť Slovensko aj do medzinárodnej deľby práce. Istý čas som pôsobil v RVHP a videl som tam šancu pre nás.

Na prelome rokov 1989 - 1990 vzniklo pod skratkou NEZES združenie Nezávislých ekonómov Slovenska. Už samotný názov dával tušiť, že išlo o nezávislosť od tzv. pragocentrizmu. Aké idey vtedy formovali toto združenie, ktorého ste dnes predsedom?
Strategickým cieľom NEZES-u bola, a platí to aj dnes, aktívna podpora rozvoja ekonomického potenciálu Slovenskej republiky ako základu štátnej suverenity. Boli stanovené tri základné idey. Po prvé: V súlade s prírodnými zákonmi nič nie je dôležitejšie ako zachovanie vlastnej rasy a vlastného národa. Po druhé: Nijaká ľudská rasa ani národ nemôžu natrvalo pokračovať vo svojom bytí bez svojho územia, kde by sa množila, chránila a podporovala identita vlastného druhu. Po tretie: Len vlastný štát je garantom využitia potenciálu národa pre jeho dobro v dlhodobom horizonte.

NEZES sa teda medzi prvými jasne prihlásil k národno-emancipačným snahám časti slovenskej inteligencie. Splnili sa vaše očakávania po Novembri 1989 a najmä po vzniku samostatnej Slovenskej republiky?
Vývoj, ktorý nastal, nezodpovedal našim predstavám. Nepredpokladali sme takú deštrukciu vlastníckych vzťahov, nemysleli sme si, že potenciál slovenskej ekonomiky sa môže tak rýchlo roztratiť. Prvá vec, ktorú sme nečakali, bol rozvrat poľnohospodárstva za dočasnej vlády Jána Čarnogurského. Šmahom ruky sme vtedy prišli o potravinovú sebestačnosť. Druhou vecou, s ktorou sme nemohli súhlasiť, bol spôsob, ako sa robila ekonomická transformácia. Pri predaji strategických podnikov sme prišli o miliardy korún. Spolu s Kočtúchom sme napísali Čarnogurskému protestný list, v ktorom sme zdôraznili myšlienku, že ako ekonómovia sme presvedčení, že aj v ekonomike má štát slúžiť občanom a nie občania štátu. Bolo to však hádzanie hrachu na stenu.

Nemal by sa u nás prijať dôsledný zákon na ochranu poľnohospodárskej pôdy, tak ako v Maďarsku?
V roku 1997 som ako poslanec Národnej rady SR vystúpil v pléne s myšlienkou, že by sme mali prijať zákon na ochranu republiky. Proti tomu sa vehementne postavil vtedajší predseda SDĽ Peter Weiss. Obvinil ma, že chcem na Slovensku presadzovať masarykovské zákony. Lenže ako by sa nám dnes zišiel taký rozumný zákon, ktorý by zahrňoval napríklad aj paragraf striktne zakazujúci predaj poľnohospodárskej pôdy zahraničným vlastníkom.

Rozpredávanie slovenskej pôdy zahraničným záujemcom je však realitou bez ohľadu na to, či sa v NR SR prijímajú nejaké čiastkové ochranárske zákony. Máte ako národohospodár s tým nejaké skúsenosti?
Samozrejme. V mojom rodnom sabinovskom okrese sa to deje - ľudia predávajú pozemky a usadlosti Dánom, Holanďanom, Angličanom. Keď sa spytujem, prečo predávajú pôdu cudzincom, dostávam odpoveď, že robiť na poli sa dnes nikomu neoplatí. A kto bude tie polia obrábať, keď na dedinách prežívajú zväčša len starí ľudia? Uvedomujeme si vôbec, čo sa deje?

Nie je pomýlené fetišizovanie trhu a neexistencia akéhokoľvek plánovania v pôdohospodárstve aj v iných odvetviach?
Plánovanie je dobrá vec, pokiaľ neslúži ako cieľ. Spomínali sme nezmyselné päťročné plány, vypočítavanie percent - to všetko bolo samoúčelné plánovanie, ktoré nikam neviedlo. Ale bez strategického plánovania, bez stanovenia cieľov sa nezaobíde nijaký podnikový manažment ani štát.

Je ešte nejaká šanca zvrátiť situáciu, keď máme zdevastované pôdohospodárstvo a drvivá väčšina strategických podnikov, a nielen strategických, je v rukách cudzieho kapitálu?
Vždy máme šancu pomaly meniť vlastnícke pomery. Určite, tam, kde sa to dá, môžeme pôsobiť stimuláciou, cenovou politikou aj inými prostriedkami, a kde sa to nedá, pritvrdiť. Štát má ešte stále dosť vlastných rezerv na zmenu pomerov. Šanca je vždy, len treba odvahu, a keď sa nenájde odvaha na rozhodujúcich postoch v štáte, tak musí do toho vstúpiť aktivita obyvateľstva, tak ako na Islande. Tam dokázali zatvoriť podvodníkov, vyhnať špekulantov z bankovníctva a zakázali vývoz peňazí do zahraničia. Dokonca sa rozhodli zmeniť ústavu.

Po roku 1989 bola funkcia štátu výrazne oslabená. Ste za návrat k silnému štátu?
O tom sa dosť diskutuje. Štát má povinnosť zabezpečiť ochranu a prosperitu občanov. Bývalý generálny tajomník Kofi Annan vydal v roku 2000 Správu milénia s názvom Sme ľudia. V nej apeloval na členské štáty OSN, aby sa zamerali na odstránenie chudoby a sociálnej nerovnosti, na zlepšenie vzdelanostnej úrovne. Okrem toho však v správe uviedol, za čo ho kritizovali, že slabé štáty sú nešťastné a silné štáty sú šťastím svojich národov. S tým súhlasím a nemám k tomu čo dodať.

Vstupom Slovenska do Európskej únie sa funkcia nášho štátu oslabila. Súhlasili ste so vstupom do EÚ?
Áno, ale načo bol dobrý ten cval? Nemali sme sa tak ponáhľať a v náhlení dopustiť, aby sme do Európskej únie vstupovali za nevýhodných podmienok, aké nám nadiktovali. Doplatili sme na podmienku veľmi rýchleho otvorenia svojho trhu a prijali sme nerovnovážne podmienky v porovnaní so starými členskými krajinami v priemysle, ale najmä v poľnohospodárstve. Ján Figeľ, Mikuláš Dzurinda a zvyšná partia vyjednávačov má toho veľa na rováši, pretože v prístupových rokovaniach s úniou narobili množstvo chýb.

Ako sa však pozeráte na naše členstvo v Európskej únii s odstupom času? Hodnotíte ho pozitívne?
Ak si odmyslíme fakt, že naši politici, ktorí boli vtedy pri moci, zbabrali prístupové rokovania, myslím si, že doterajší vývoj potvrdzuje správnosť nášho rozhodnutia.

Môžeme my ako malý štát na našom postavení v Európskej únii niečo zmeniť?
Veľmi nerád počujem slová, že sme malý štát. Také výhovorky neprijímam. Lichtenštajnsko je oveľa menšie ako Slovensko a má preto menšie sebavedomie? Pravda, Lichtenštajnsko je oproti nám hore, na vysokom kopci, keď hovoríme o mzdách a prostriedkoch na vedu a výskum, a my sme v hlbokej doline pod ním. Ale šancu zmeniť naše postavenie máme vždy. Máme svoj štát, a to je obrovská hodnota. Je len na nás, akú pozíciu si vydobyjeme v Európe.