Sonda do poslancovej duše

Miroslav Číž: Atmosférou v parlamente som sklamaný

Ľudovít Števko, Pavel Kapusta

Patrí ku generácii intelektuálov ľavicovej orientácie, ktorí sa angažovali v novembrových udalostiach v roku 1989 a následne založili sociálnu demokraciu na Slovensku. Ako právnik profesionálne pôsobil vo verejnej správe a ako politik sa aktívne zapájal do činnosti strany Smer-SD už od jej vzniku. Od roku 2002 je poslancom NR SR a vo volebnom období 2006 - 2010 zastával aj funkciu podpredsedu nášho zákonodarného zboru. Kto sleduje dianie v slovenskom parlamente, vie oceniť jeho skúsenosti aj politický rozhľad. Predseda mandátového a imunitného výboru NR SR, Miroslav Číž.

Verejnosť vás vníma ako ľavicového politika, ale kto vás pozná bližšie, vie, že nezapriete v sebe filozofa humanistického a národného zmýšľania. Praje doba humanistickým a národným myšlienkam?
Odpoviem stručne: Humanitné poznanie je vytlačené na okraj, spoločnosť ovláda manažérsky spôsob myslenia, bezbrehý pragmatizmus, tendencia zjednodušovať, plocho vnímať etické a hodnotové kategórie a vymazať národné elity z verejného života.

Kto nesie vinu za tento stav?
Na túto otázku nie je jednoduchá odpoveď. Riešiť problém nám nepomôže identifikácia vinníkov. Daniel Bell, Alain Touraine a iní ešte v polovici 70. rokov minulého storočia predpokladali, že ciele spoločnosti, formulovanie verejného záujmu, hodnotový systém spoločnosti sa bude vytvárať na univerzitách, teda v humanitnom prostredí, že ekonomika, ale aj vlastníctvo budú slúžiť spoločnosti a predmetom spravovacích aktivít štátu bude dobro a kvalita života všetkých. Je jasné, že globalizácia a najmä neoliberálny koncept, zásadne tieto názory zmenili. Humanitnú sféru nemôžu reprezentovať a nahrádzať vyobliekaní chlapci z bánk ani čerství pseudopolitológovia platení z peňazí záujmových organizácií z tretieho sektora.

V slovenskom parlamente sú v súčasnosti neštandardné politické strany, ktoré neprešli voľbami, alebo v pravom zmysle slova ani nie sú politickými stranami. Nie je to pre fungovanie parlamentu retardujúce?
Trend neštandardnosti nie je iba slovenské špecifikum. V celej Európe nastupuje fenomén tzv. protestných hlasov vo vzťahu k štandardným politickým stranám. Vzniká diskusia čo s tým, ako reálne vnímať protestný rozmer týchto hlasov, aké sú princípy, na ktorých sa organizujú, aký môže byť ich skutočný prínos. Demokracia by však nemala vytvárať formálne prekážky pre právo ich voliť. Lenže ak sa nám nepodarí vytvoriť aspoň neformálne kategórie, že je žiaduce, aby ten, kto chce pôsobiť vo verejnom živote, v politike, mal aj primeranú prípravu, nemôžeme očakávať kvalitatívny posun vo fungovaní parlamentu, ani správe krajiny. Priznám sa, momentálne som atmosférou v parlamente sklamaný.

Len momentálne?
Posledné dva roky. Parlament dnes okupuje či skôr zahlcuje často svojimi neprijateľnými prezentáciami hyperaktívne OĽaNO. Do NR SR sa vnáša chaos, často sa nediskutuje k obsahu. Keď sa schvaľoval rozpočet a termín rokovania bol napätý, prišli mimoriadne schôdze s nenáležitou témou homosexuality, adopcie detí či nahota v médiách. V deväťdesiatych rokoch boli v parlamente profesori, osobnosti s bohatou publikačnou činnosťou a primeraným odborným zázemím - dnes takéto vystúpenia viac-menej absentujú.

Smeru-SD ako strane, ktorá má v parlamente väčšinu, sa vyčíta, že takmer neakceptuje návrhy opozičnej menšiny, že je 40-percentný valec. Aké sú vaše protiargumenty?
Zmyslom nášho parlamentarizmu je po voľbách sformovať väčšinu v parlamente, ustanoviť vládu a schváliť programové vyhlásenie vlády, ktoré sa stáva programovým spravovaním krajín. Logicky teda zmyslom nie je plnenie programu opozície. Je, samozrejme, potrebné počúvať aj opozíciu a organizovať prípadnú spoluprácu, ale tá predpokladá rešpekt v zmysle fungovania parlamentu. Náš parlamentný poriadok je najliberálnejší, nemáme nijaké limity pre legislatívnu aktivitu poslancov, ani limity pre zvolávanie mimoriadnych schôdzí. Stačí 30 podpisov a na mimoriadnej schôdzi môžeme o hocičom diskutovať hoci aj štyri-päť dní. Obsahom fungovania parlamentu potom nie je kritika schváleného programu riadenia krajiny, ale permanentná prezentácia vlastných programov opozície.

O novele ústavného zákona o rodine sa v parlamente viedla dlhá diskusia. Prečo je ochrana tradičnej rodiny a manželstvo muža a ženy zakotvené v ústave pre určitú, malú časť našej spoločnosti problém?
Ten problém vidím vo filozofickej rovine. Európa fungovala minimálne od roku 1000 do prvej polovice 20. storočia v polohe univerzalizácie etických hodnôt. To znamená, že štáty a spoločnosti boli konštruované na základných etických hodnotách, ktoré mali všeobecnú platnosť. Problém je v tom, že od 50. rokov 20. storočia sme začali uznávať viac hodnotových systémov v spoločnosti a prišli sme až k fenoménu nadpozitívnych práv. Uznávali sa hodnoty väčšiny, ale pri maximálne možnom uznávaní menšinových práv a menšinového pohľadu.

Hovorme konkrétne. Tradičná rodina, manželstvo alebo prirodzené partnerstvo muža a ženy sú ukotvené v ľudskej civilizácii ako fenomén zachovania rodu daný prírodou a uznávaný ako väčšinová hodnota. Nemalo by sa to rešpektovať aj v legislatíve?
Rešpektujem tento rozmer, hodnotový systém určujeme väčšinovo, ale moderný človek 21. storočia musí rešpektovať aj menšinové práva.

Po určitú hodnotovú hranicu. Alebo je tradičná rodina nemoderný prežitok?
Pravdaže nie. Ak hovoríme o význame tradičnej rodiny, ktorá má sociálnu zodpovednosť, ktorá zodpovedá za vznik ľudského života a za 90 percent materiálneho fungovania života, tak túto rodinu nemôžeme oslabovať. V tomto kontexte na Slovensku ako ľavica uvažujeme, hoci sme konfrontovaní s požiadavkami Bruselu ochraňovať individuálne ľudské práva, v danom prípade aj práva LGBTI. Pri rešpektovaní stavu slovenskej spoločnosti sme prijali realistické stanovisko a premietli sme ho do ústavného zákona, ktorý chráni rodinu a definuje manželstvo ako jedinečný zväzok muža a ženy. Na druhej strane treba rešpektovať aj iné, menšinové názory a v diskusii hľadať v týchto otázkach spoločenskú rovnováhu.

Zdá sa, že na Slovensku zažívame so svojimi tradičnými, kultúrnymi, etickými i náboženskými normami majority hodnotový konflikt s menšinovými spoločenskými prúdmi, ktoré ten kultúrno-etický rozmer relativizujú. Dá sa tento konflikt riešiť?
Pravdepodobne je nevyhnutný mechanizmus hľadania spôsobu riešenia spoločenských konfliktov a rozdielnych pohľadov. Zo sociologického hľadiska je potrebné udržať spoločnosť otvorenú, to znamená, aby bola spoločnosť schopná prijímať nové vnemy, v počiatku vnímané ako menšinové, z ktorých nejaká časť zanikne, ale iné časti postupne prejdú do jej hodnotového majetku. Toto je základný civilizačný moment, keď už hľadáme odpoveď na otázku, čo je pre rozvoj civilizácie dôležité.

Predmetom širokej diskusie boli nedávno v NR SR volebné kódexy. Prečo ich prijatie trvalo na Slovensku tak dlho?
Mali sme veľký záujem na tom, aby mechanizmus prijímania týchto zákonov bol konsenzuálny, aby mal čo najväčšiu možnú legitimitu, preto si ich prijatie vyžadovalo istý čas. V legislatíve sme mali najmenej šesť zákonov, ktoré organizovali voľby. Preto tu bola snaha kodifikovať ich do jednotného systému, aby sa unifikovali pravidlá pre všetky druhy volieb vrátane vedenia volebnej kampane.

Predmetom kritiky verejnosti, napríklad pri prezidentských voľbách, bolo financovanie kampaní, pretože kandidátov vždy favorizujú peniaze. Vyriešil sa aj tento problém?
Áno, vytvorili sme nový rámec pre financovanie kampaní a transparentnosť financovania politických strán, zaviedli sme aj primerané sankcie za porušovanie zákonných ustanovení a stanovili limity finančných prostriedkov vynakladaných na kampaň. Zavádzajú sa tiež kontrolné mechanizmy. Jednou z najdôležitejších zmien je vznik Štátnej komisie pre voľby a kontrolu financovania politických strán, ktorá bude sledovať riadenie a výsledky volieb. Bude mať 14 členov. Desať členov delegujú politické strany v paritnom zastúpení za koalíciu a opozíciu, po jednom členovi bude mať predseda Ústavného súdu SR, predseda Najvyššieho súdu SR, generálny prokurátor a predseda NKÚ.

Patríte k poslancom, ktorým je blízka problematika verejnej správy. Aký je váš názor na súčasné územnosprávne usporiadanie? Nebolo by efektívnejšie mať na Slovensku namiesto ôsmich len tri kraje?
Bolo by to racionálne nielen z hľadiska počtu úradníkov, ich existencia má však v sebe aj isté racionálne jadro. Krajské mestá sa mali budovať aj ako komplexné hospodárske, kultúrne, univerzitné, ale aj športové centrá, ktoré by pre svoje kraje vytvárali potrebné zázemie. Zriadené úrady vytvárajú pre svoje mestá aj významný sociálny potenciál a znamenali veľa pre ich viditeľný rozvoj. Nezanedbateľné sú aj náklady spojené s ich rušením a ďalšia destabilizácia systému verejnej správy. Tento komplexný pohľad na vec minimálne problematizuje prípadnú snahu o vytvorenie len troch samosprávnych územných celkov.

Boli by to jednorazové náklady, ale v budúcnosti by sa ušetrilo, nemyslíte?
Je to otázka na diskusiu. Keby sme boli v situácii, že ideme konštituovať VÚC na zelenej lúke, tak by bolo jednoznačne správne rozhodnutie tri plus jeden kraj. V tejto fáze územného usporiadania by som však bol opatrný. Náš problém je v niečom inom: máme tritisíc obcí s výrazným nárastom počtu pracovníkov a teória jednoznačne upozorňuje na potrebu razantného zníženia počtu obcí a racionalizáciu spravovacích nákladov. Máme veľký počet malých obcí, kde náklady na správu úradu dosahujú až šesťdesiat percent a niekedy aj viac. Koeficienty na počet úradníkov na tisíc obyvateľov, ktoré sú akceptovateľné, dramaticky prevyšujeme, ale aj tu je namieste zohľadňovať celoštátne, ako aj regionálne a miestne záujmy.

Istý pokrok je aspoň v prijatí ustanovenia vo volebnom zákone, že starosta obce musí spĺňať podmienku stredoškolského vzdelania. Vieme, koľko starostov na Slovensku má len základné vzdelanie?
Hlavne v malých obciach je ich asi 20 percent. Pravdepodobne bude okolo toho ešte cirkus, ale požiadavka vzdelania je asi správna, najmä keď je taký veľký prenesený rozsah výkonu štátnej správy na obce.

Vráťme sa k nedávnym slovenským voľbám do Európskeho parlamentu, v ktorých sme zaznamenali európsky rekord v nízkej účasti. Čomu pripisujete paradox, že máme zhruba 70 percent eurooptimistov, ale len 13 percent voličov zúčastnených v eurovoľbách?
Po týchto voľbách do Európskeho parlamentu treba vyhodnotiť, aké sú politické príčiny tohto stavu a samozrejme, ako sa svojej úlohy zhostili médiá. Myslím si, že koncentrovať pozornosť v predvolebnej diskusii na to, koľko zarábajú europoslanci, je nešťastné zvlášť v našich podmienkach. Okrem toho v spravodajstve našej televízie majú informácie z Bruselu sotva tri minúty. Napriek tomu, že 80 percent legislatívy sa tvorí tam. Faktorom vplývajúcim na voľby do EP je aj pocit existenčnej neistoty. U nás sa u ľudí profiluje vzťah k politickým elitám aj vo forme „trucvoľby". Mnohým eurovoľby pripadajú ako nedôležitý akt.

Prezident Ivan Gašparovič na tému účinkovania našich poslancov v europarlamente povedal dosť tvrdo, že „tieto dámy a páni sa po zvolení stali Európanmi a stratili záujem o svoju krajinu". Nie sú aj v tom príčiny nášho nezáujmu o eurovoľby?
Nepochybne aj v tom. Všetci však vieme, aká bola spočiatku tendencia v Európskom parlamente - nesedia tam poslanci národných parlamentov, ale poslanci Európy. Dôsledkom takéhoto prístupu bolo zníženie akceptácie poslancov v materských krajinách. Vieme, že je to zlý prístup a hľadajú sa formy spolupráce národných parlamentov s Európskym parlamentom. Európski poslanci nemajú vo vzťahu k národnému parlamentu inštitucionálny priestor, nemajú možnosť vystupovať, majú jediné právo prísť ako občania na rokovanie a sledovať ho z balkóna. Otázka je, či by nemala byť ako jeden bod rokovacieho programu vzájomná komunikácia - informovanie o pôsobení slovenských poslancov v Európskom parlamente. Mohol by to byť podnet pre ústavných právnikov, ako tieto veci dostať do nášho ústavného a politického systému.

Vo vzťahu občana k nášmu parlamentu je asi pôvodcom rôznych nedorozumení nedostatočná informovanosť. Napríklad o práci poslanca sa čosi dozvedáme len z povrchných spravodajských informácií. Nechýba vám v mediálnom priestore hlbší pohľad na váš pracovný život?
Mne v tom mediálnom prostredí chýba čosi ako sonda do poslancovej duše, ako vníma svoje miesto v spoločnosti, s akými prekážkami sa stretáva, ako vníma aktuálny politický stav, svoju možnosť vstúpiť do verejného priestoru a vnášať podľa neho potrebné témy na verejnú diskusiu. Štyri roky som bol podpredsedom parlamentu a v živote som nedostal možnosť vysloviť nejaké posolstvo občanom. Vždy som sa stretával s otázkami typu - prečo zle parkujete, prečo máte vysoké platy, prečo máte imunitu a podobne. Chýba tu analytická novinárska činnosť, nie je tu snaha seriózne hodnotiť, nie je objektívny tlak na kvalitnú poslaneckú prácu, je tu skôr mediálna tendencia zhadzovať poslanecký stav.

Možno je to tým, že sa žurnalistika bulvarizuje. Mladí novinári prichádzajú z ulice, nemajú skúsenosti ani pamäť. Ale za dvanásť rokov pôsobenia v slovenskom parlamente ste sa iste stretli aj so serióznym a korektným novinárskym prístupom. Mnohí však vidia problém napríklad aj vo fungovaní verejnoprávnosti v našom mediálnom priestore. Plní RTVS svoju verejnoprávnu funkciu?
Na pôde mediálneho výboru o tom diskutujeme aj s riaditeľom RTVS. Ak mám povedať úprimne, nedarí sa nám dostať diskusiu do podoby, ako má vyzerať verejnoprávnosť v rámci Slovenska. Lebo jedna vec je súbor teoretických predstáv a druhou vecou sú nositelia tej verejnoprávnosti, s akými hodnotami pracuje novinársky aktív. Tvrdím, že podľa toho, ako novinári píšu a hovoria, preberajú aj zodpovednosť za stav krajiny. My musíme dbať na to, aby sme mali nezávislý mediálny priestor, ktorý je predpokladom demokratickej spoločnosti. Musíme dostať tieto otázky do verejného diskurzu, ale zatiaľ mám pocit, že sa o skutočnej úlohe verejnoprávnych médií veľa nehovorí a fundované kritické hlasy na ich adresu sú ojedinelé.

Podľa vás je politická publicistika vo verejnoprávnej televízii vyvážená?
Politická publicistika v televízii je dosť vážny problém. Vysielací priestor tam znovu ktosi okupuje, nerešpektuje iné názory okrem svojich vlastných. Mám na mysli jednostrannú diskusnú reláciu Štefana Hríba, ktorá nespĺňa kritériá názorovej plurality.

Keby sme sa spýtali, v intenciách sondy do poslancovej duše, na váš súkromný pocit z toho, ako žijeme, ako fungujeme, aká by bola vaša odpoveď?
Rozmýšľal som o tom, že by som mal konečne niečo napísať ako pozorovateľ scény. Z dôležitých tém by som si vybral asi tú najdôležitejšiu - dvadsaťdva rokov budovania slovenskej štátnosti, čo vlastne ten štát robí štátom, ako sme schopní zabezpečovať národnoštátne záujmy, ako vyzerá verejná správa, mechanizmus tvorby zahraničnej politiky, ako vyzerá tvorba verejnej vôle. Na to však potrebujete čas a koncentráciu, a okrem toho priestor, kde by ste to všetko mohli vysloviť, neexistuje. Deväťdesiat percent konferenčnej činnosti sa u nás deje tak, že to niekto platí a väčšinou sú v tom zahraničné peniaze. A potom témy, o ktorých sa hovorí, nevychádzajú z našich potrieb. Spoločnosť sa musí riadiť podľa cieľov, ale otázkou je, či tu náhodou nemáme deficit cieľov. Stále sa pýtam, aká je úloha elít pri spravovaní krajiny, aké vlastne máme ciele, na ktorých sa vieme ako spoločnosť zjednotiť.

Zatiaľ sú to iba otázky a pochybnosti...
Nečudujte sa. Náš stav je takýto: Prišli sme o zdroje, ktoré majú strategický význam, stratili sme výskumný potenciál, zrušili sme všetky pracoviská aplikovaného výskumu, podivným spôsobom riešime otázku zdanenia nadnárodných korporácií. Predmetom celosvetovej diskusie je rast moci korporácií a hlavný dôsledok - výraznej majetkovej diferenciácie a koncentrácie bohatstva v rukách čoraz užších skupín. Príčina, prečo sa tak deje, je obchádzaná. Nepochybne je to problém zdaňovania, pretože verejné financie sú na mizine. Zrušili sme progresívnu daň z dedičstva, daň zo špekulatívnych prevodov nehnuteľností, daň z darovania, zo zisku veľkých finančných operácií, výrazne sme obmedzili progresivitu daní. V USA platí zákon, že dane z výroby sa platia v tom meste, kde sa organizuje jej prevažná časť. U nás príslušné korporácie platia dane v materských krajinách a tu sa tešia daňovým prázdninám. Myslím, že je to nemalý problém. Napríklad v Rakúsku tvorí 80 percent HDP 80 percent malých a stredných podnikateľov a u nás vytvára dnes 85 percent HDP 32 nadnárodných spoločností, ktorých zdaňovanie je chimérické. Zúfalo hľadám pozitívne veci, ale vidím ich málo, a to ma kvári po nociach.

Vládnuca strana Smer-SD je v polovici volebného obdobia, politické strany už myslia na voľby. Ako dopadnú? Aká bude blízka budúcnosť Slovenska - pravicová či ľavicová?
Politické procesy majú svoju objektívnu aj subjektívnu stránku. Mnohé veci sa Smeru-SD podarilo zlepšiť aktívnou politikou. Máme perspektívu hospodárskeho rastu, máme zákonník práce v súlade s odbormi. Našou výhodou je, že sa nám darí udržať sociálny zmier a politická organizácia štátu funguje normálne. Dôležité pre Slovensko bude, aký typ politickej reprezentácie sa dostane k moci. Dnes súdni ľudia vedia, že sa neoliberálny koncept rozpadáva, je predmetom výrazných atakov a pravici sa rozsýpa ideologické portfólio. Vo svete sa množia sociálne protesty znevýhodnených skupín. To všetko zohrá svoju úlohu aj u nás. Smer najbližšie voľby vyhrá, ale aká bude slovenská vláda, to ešte nikto nevie.

Fotografie:
„Od 50. rokov 20. storočia sme začali uznávať viac hodnotových systémov v spoločnosti a prišli sme až k fenoménu nadpozitívnych práv."

Smer najbližšie voľby vyhrá, ale aká bude slovenská vláda, to ešte nikto nevie, hovorí Miroslav Číž.

Novinka: Video sekcia

Vytlačiť Poslať