Za slovenčinu

Peter Jánošík

Pred 170 rokmi, na prvej schôdzke Tatrína v Martine, Ľudovít Štúr oficiálne oznámil uzákonenie spisovnej slovenčiny a odvtedy sa ďalší slovenskí bardi usilovali zachovať a kultivovať jazyk pre našu spoločnosť. 

Patrili k nim Jozef Škutéty, z modernejších čias Jozef Ružička, Ján Oravec či Gejza Horák, populárny z rozhlasovej jazykovej poradne.

O generáciu mladší od baťka Škultétyho bol Anton Jánošík (7. 4. 1904 - 26. 11. 1971), ktorý s vtedajším správcom Matice slovenskej viedol časopis pre záujmy spisovného jazyka - Slovenskú reč. Nedávno sme si pripomenuli 110. výročie jeho narodenia.

Študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského spolu so svetoznámym slavistom Jánom Stanislavom a spolu s ním sa pridal k tej časti inteligencie, čo odmietla teóriu jednotného československého jazyka a kultivovala rodnú reč.

Životným dielom Antona Jánošíka bola práca na prvom modernom slovníku spisovného jazyka, ktorý čerpal najmä z jazykového bohatstva dobrých slovenských spisovateľov a ľudovej reči.

Slovník spracoval písmená A - J a potom v roku 1949, po februárových udalostiach, bol komunistickými orgánmi zastavený.

Nový akademický slovník vyšiel až v roku 1963. Anton Jánošík sa zaradil k tzv. prirodzeným puristom, keďže sa opieral predovšetkým o ľudovú reč a bol proti nepotrebným cudzím prvkom v jazyku.

Slovenskí jazykovedci viedli najprv boj proti bohemizmom, v novších časoch sa rozhodovali medzi demokratizáciou a intelektualizáciou jazyka. 

Ich súčasní kolegovia podliehajú amerikanizácii jazyka. Vyšli v ústrety nadnárodným monopolom a ich názvy neskloňujú: „Kúpil som to v McDonald's," nie v McDonalde.

Tento „nominatívny" spôsob preniká aj do iných sfér, napríklad: „Bol som v hlavnom meste Ruska Moskva," nie v Moskve. Zvykli sme si, že aj dnes treba za slovenčinu bojovať. Príklady z minulosti máme.