Foto: archív
Dzurindov skok cez palubu
Labutia pieseň politického dua, ktoré zjazvilo tvár samostatnej SR
Viera Urbanová
Ďalšia ponovembrová politická figúra opúšťa potápajúci sa parník. Mikuláš Dzurinda skokom cez palubu ukončil svoje dvanásťročné pôsobenie v SDKÚ.
Spolu s ním zo strany vyskočil aj jeho verný spoločník a hlavný ekonóm „dzurindizmu" Ivan Mikloš. (Škoda, že nevyskočili skôr a v útesovej oblasti.)
Súčasný predseda SDKÚ Pavol Frešo, ktorý sa bezvýsledne snaží udržať deravú partaj nad vodou, odchod oboch aktérov, šíriacich vnútrostranícke napätie, privítal.
Ich éra sa podľa Freša skončila. Bola to éra, ktorá natrvalo zjazvila tvár samostatnej SR. Éra plná politických bojov, rozpredávania národného bohatstva, korupcie, škandálov, bezbrehej maďarizácie...
Dvakrát premiérom
Dzurinda svoju politickú kariéru odštartoval v KDH. Zlomom boli voľby v roku 1998, ktoré sa niesli v znamení tvrdého boja proti Vladimírovi Mečiarovi a HZDS.
Do tohto nekompromisného boja, štedro dotovaného vplyvnými zahraničnými kruhmi, vstúpil umelo vytvorený konglomerát zložený zo strán KDH, DÚ, SZS, SDSS, DS - operujúci pod názvom SDK (Slovenská demokratická koalícia).
Lídrom tohto zlepenca sa stal Dzurinda. Ako bývalý zdatný hovorca mal dostatočnú prax v šírení demagógie a protimečiarovských vízií, takže mohol dobre poslúžiť. Aj poslúžil.
Jeho bicyklové túry po Slovensku a sľuby o dvojnásobných platoch, nových bytoch, žiarivej budúcnosti v EÚ a NATO nakoniec priniesli draho vykúpenú zmenu vlády.
Z malého Mikuláša sa stal premiér s veľkými ambíciami. Po tvrdých čistkách a prenasledovaní „mečiarovských kádrov" vo všetkých sférach spoločnosti (za čo zožal potlesk od demokratov západného typu, brúsiacich si zuby na zlaté nosnice slovenskej ekonomiky) nabral Miki na rohy SDK.
Potom, ako KDH a niektorí adlátusi z bezvýznamných straničiek odmietli rozpustiť svoj potenciál v jednej strane pod vedením jedného jediného Dzurindu, novopečený premiér šikovne založil dva roky po voľbách vlastnú stranu - SDKÚ.
Teda stranu, ktorá bola pri moci, napriek tomu, že neprešla voľbami. Voľby v roku 2002 Dzurindovi opäť prihrali premiérske kreslo. Znova sa pozliepali všetci zľava sprava, len aby mohli byť pri koryte.
Tesná parlamentná väčšina sa musela vystužovať vydieraním a rozdávaním.
(Dzurinda sa musel cítiť ako krotiteľ hladnej zveri, či už v snemovni, ale aj na koaličnej rade.) V SDKÚ sa to začalo štiepiť, po afére okolo Dzurindom odhalenej skupinky, pôsobiacej proti záujmom Slovenska, odchádza generálny sekretár Ivan Šimko a so Zuzanou Martinákovou zakladajú Slobodné fórum.
Ako údajnú skutočnú hodnotovú stranu, o ktorej môže SDKÚ pod vedením Dzurindu už iba snívať.
Útek z potápajúcej sa lode
Preferencie modrých začali klesať. Na povrch začali oveľa intenzívnejšie presakovať korupčné aféry vlády a strany.
Takzvaný pravicový volič začal šípiť, že v SDKÚ to nefičí tak, ako proklamuje vedenie.Dzurinda vládol v strane pevnou rukou a kritiku vždy okamžite uhasil - exemplárnym vylúčením zo strany.
Ako napríklad v roku 2006, keď zrušil 35 miestnych organizácií v Bratislavskom kraji, volajúcich po zmene vo vedení. Už vtedy rebeli tvrdili, že Dzurinda a Mikloš vedú SDKÚ do záhuby.
Programovo sa strana úplne vyčerpala, stále sa motala vo všeobecných frázach a „drístoch" o hodnotách a morálke.
Prepad voličských hlasov mala zastaviť medzi istými kruhmi populárna Iveta Radičová. Tá vo voľbách v roku 2006 dostala viac preferenčných hlasov ako predseda.
Keď sa v roku 2010 voličská volavka Radičová nakrátko stala premiérkou, objavili sa úvahy o zmene predsedu SDKÚ.
Pre starú modrú gardu však Ivetka ako líder vôbec neprichádzala do úvahy. Dzurinda nadovšetko. Ostatné voľby znamenali pre SDKÚ absolútny krach - zisk 6,7 percenta voličských hlasov bol smrteľný.
Dzurinda s verným kamarátom Miklošom sa stiahli do úzadia, hodiac rokmi zdevastovanú stranu na hlavu novému predsedovi.
Potom, ako ušli z potápajúcej sa lode ďalšie politické exempláre, rozhodli sa to zabaliť aj oni. Po nás potopa. Duo Dzurinda-Mikloš sa však určite neutopí. Záchranné kolesá majú dobre vystužené.
