Desať rokov na čele štátu

Ivan Gašparovič: Diskreditačná kampaň proti mne sa spustila po tom, ako som nevymenoval Čentéša

Ľudovít Števko, Lenka Eremiášová

Patrí medzi rekordérov slovenskej politiky, do ktorej vstúpil pred štvrťstoročím. Pôvodným povolaním právnik a vysokoškolský pedagóg vystriedal niekoľko vysokých štátnych funkcií.

Na Slovensku bol zvolený za prezidenta dve volebné obdobia po sebe. Pre jeho národnú a sociálnu orientáciu a pretože nepodliehal tlaku politickej pravice, ale pri výkone funkcie sa riadil svojím svedomím i presvedčením, ako mu to ukladá ústava, ho väčšinové médiá nemali v láske. V rozhodnutiach býval nekompromisný - rovnako v krízových situáciách počas štrajku lekárov za vlády Ivety Radičovej ako pri zmanipulovanej voľbe generálneho prokurátora v NR SR. Na svojich postojoch by nič nezmenil ani teraz, niekoľko dní po opustení prezidentského úradu. Povzbudením preňho bolo stretávanie sa s ľuďmi, ktorí mu po dlhé roky dôverovali. Doteraz najdlhšie úradujúca hlava štátu - Ivan Gašparovič.

Do poslednej chvíle ste boli zaneprázdnený prezident. Čo všetko ste stihli od nedávnych prezidentských volieb po inauguráciu nového prezidenta?
Viacero vecí prišlo v tom období očakávane aj neočakávane a bolo treba na ne veľmi rýchlo a aktívne reagovať. Boli to najmä udalosti na Ukrajine, potom stretnutia V-4, stretnutie predstaviteľov víťazných mocností pri príležitosti výročia vylodenia v Normandii, účasť na inaugurácii ukrajinského prezidenta a zároveň osobné stretnutia a rokovania s prezidentmi viacerých štátov. Okrem toho bolo treba preštudovať a podpísať niekoľko zákonov, napríklad doplnok ústavy o postavení sudcov a postavení rodiny. Na tie posledné chvíle v úrade prezidenta bolo toho naozaj dosť.

Počas svojho desaťročného pôsobenia na čele štátu ste zažili nemálo hektických aj príjemných chvíľ. Na čo si najradšej spomínate a ktoré veci v politike sa vás nepríjemne dotkli?
Ak by som mal hovoriť konkrétne, tak pre mňa za tých desať rokov bol najpríjemnejší pocit, keď som s pomerne veľkým náskokom vyhral druhé prezidentské voľby. Určite si pamätáte, že médiá boli silne na strane mojej protikandidátky. Viedla sa proti mne nekorektná kampaň so snahou negatívne ovplyvniť voliča. Občania ma však zvolili znova, čo bola pre mňa veľká vzpruha. Zjavne ma hodnotili podľa toho, čo som urobil za päť rokov môjho prvého funkčného obdobia. Samozrejme, vyskytli sa aj ťažšie a nepríjemnejšie chvíle, veď som za desať rokov vystriedal štyri vlády - so sociálnym, konzervatívnym aj s liberálnym zameraním. Myslím si, že som prispel k tomu, že stabilita štátu nebola narušená.

Nebola pre vás najťažšia práve situácia po páde vlády Ivety Radičovej?
Áno, bola to napätá situácia, ktorá sa riešila s politickými stranami v kancelárii prezidenta. Po vyslovení nedôvery vláde premiérky Radičovej v NR SR prišlo k patovému stavu, keď Ústava neumožňovala, aby som poveril jej vládu pokračovať v práci a pripraviť spolu s parlamentom nové voľby. Parlamentné strany sa ani po viacerých rokovaniach nedokázali dohodnúť. Vtedy som oslovil politické strany a oznámil som im termín, dokedy sa musia dohodnúť, a keď nepríde k dohode, ustanovím úradnícku vládu. Vystrašilo ich to a v priebehu niekoľkých hodín prišli s návrhom nového článku ústavy, že odvolaná vláda môže pokračovať ďalej s výrazne obmedzenými právomocami. Vtedy išlo o veľa, išlo o stabilitu politického systému.

V čase pravicového vládnutia postihlo Slovensko viacero kríz - skolabovaný Miklošov systém výberu daní, kríza v zdravotníctve, štrajk lekárov. Ako ste tieto problémy riešili z pozície prezidenta?
Pretože aj v dôsledku svetovej krízy sa zhoršovala ekonomická a sociálna situácia v štáte, musel som na pôde prezidentskej kancelárie hľadať porozumenie medzi potrebami vlády, zamestnávateľov a občanov. Sedával som za jedným stolom s podnikateľmi a odborármi, sedel som s predstaviteľmi školských odborov, keď sa riešila kríza v školstve. Na základe mojich intervencií sa stretlo ministerstvo zdravotníctva s lekármi, lebo počas štrajku zdravotníkov bolo ohrozené zdravie a životy občanov. Vtedy som prinútil vládu, aby vyhlásila stav núdze.

Bola tu ešte jedna nepríjemná záležitosť - kauza vtedajšieho ministra pôdohospodárstva Zsolta Simona, ktorá mala slovenskú tokajskú oblasť pripraviť takmer o polovicu rozlohy. O čo vlastne išlo? Vraj ste vtedy povedali, že dáte Simona zavrieť...
Áno, na zasadnutí vlády som Simonovi povedal: „Pán minister, podám na vás trestné oznámenie a zakazujem vám vystupovať v Bruseli v mene Slovenska v spore o Tokajskú oblasť v Budapešti aj v Bruseli!" Prijatá novela ústavy mi totiž dala právomoc viesť a kontrolovať poverenú vládu. Išlo o Simonovu tajnú dohodu s ministrom poľnohospodárstva maďarskej vlády, o ktorej nevedela ani premiérka. Išlo o to, že sa vzdávame jednej tretiny výmery Tokaja s tým, že na oplátku Maďari na nás nepodajú žalobu na európskom súde. Maďarská strana bola vtedy ochotná s prižmúrením očí akceptovať 565 hektárov z celkovej rozlohy 909 hektárov slovenskej tokajskej oblasti. Ako viete, spomenutý súd sme vyhrali.

Simonova tajná dohoda bola proti záujmom Slovenskej republiky a vyvolala pobúrenie slovenských vinárov, ale médiá o tom ani veľmi nepísali. Napokon, ani dnes sa nepíše o tom, koho záujmy bude zastupovať v europarlamente Pál Csáky a József Nagy...
Na túto tému som sa pred voľbami do Európskeho parlamentu vyjadril v televízii slovami: „Občania, poďme voliť, lebo nie som si istý, že všetci, čo budú zvolení, budú zastupovať Slovenskú republiku v snahe o jej pozitívnu budúcnosť." Už je to tu: Csáky začal rokovať o autonómii s cudzou vládou, nie s našou. Nie je to bezprecedentné? Dá sa to rozumne vysvetliť?

Dá sa nejako rozumne vysvetliť vytváranie vášho negatívneho obrazu opozíciou a väčšinovou mediálnou sférou, napriek mnohým vašim pozitívnym štátnickým rozhodnutiam?
Na to je jednoduchá odpoveď. Diskreditačná kampaň proti mne sa spustila po tom, ako som povedal, že nevymenujem Jozefa Čentéša za generálneho prokurátora. Iniciátorom útokov bola strana SaS a najmä Richard Sulík.

Ďalší europoslanec, ktorý bude vraj „zastupovať Slovensko". Útoky proti vám, najmä zo strany denníka SME, boli nepravdivé, zarážajúce a špinavé...
Bola to nehoráznosť, keď písali, že som na poľovačke, ktorá v skutočnosti poľovačkou nebola, lebo išlo o zastreľovanie pušky, zastrelil človeka. Navyše som tam v tom čase dokázateľne nebol. Strelec bol právoplatne odsúdený. Samozrejme, novinári hneď napísali, že som mu sľúbil milosť, ak to zoberie na seba. Nič také sa nestalo.

Nikto sa vám za urážky, aspoň krátkym listom, doteraz neospravedlnil?
Nie, to sa u nás nenosí.

V takzvanej kauze Čentéš vám dal za pravdu ústavný súd a napriek tomu neutíchajú hlasy o vašom neústavnom konaní. Rozhodli by ste v prípade kontroverznej voľby generálneho prokurátora rovnako aj dnes, za iných okolností?
Nech by sa otázka Čentéš vracala stokrát, vždy by som rozhodol tak, ako som rozhodol - v zmysle ústavy a môjho vedomia i svedomia. Fakty hovorili jednoznačne: národná rada v tom čase pod vedením Richarda Sulíka manipulovala voľby, vtedajšie vládnuce strany manipulovali s hlasovacími lístkami, veď sami poslanci vyhlásili, že ide o korupciu. Dôkazom toho bol už samotný fakt, že sa predseda parlamentu stretol s osobou pôsobiacou v podnikateľskej sfére, ktorá mala záujem o výsledok voľby, a hovorili spolu o tom, čo stojí jeden poslanecký hlas.

Tie voľby sa ťahali veľmi dlho. Nebolo tých prešľapov a manipulácií šéfa vtedajšieho parlamentu priveľa?
Vrcholom bolo, že ústavný súd zakázal voľbu generálneho prokurátora, ale skôr, ako jeho predbežné opatrenie vyšlo v zbierke zákonov a stalo sa právoplatným, Sulík rýchlo využil situáciu a nariadil voľbu. Jozef Čentéš, ktorý sa medzitým vzdal kandidatúry, po dohode so Sulíkom obnovil svoju kandidátku a Národná rada SR ho zvolila. Druhým paradoxom bolo, že v priebehu volieb menili zákon. A nie menej bol závažný čin pána Čentéša, keď ako zainteresovaný v kauze sám vypočúval svedka a neskôr jeho výpoveď skartoval. Tieto argumenty nemôže nikto vyvrátiť.

Nedávno sa ujal úradu nový prezident, ktorý prišiel z podnikateľského prostredia a s domácou ani zahraničnou politikou nemá nijaké skúsenosti. Ako vnímate tento fakt?
Je nepísané pravidlo, že vláde sa dáva sto dní, kým môžeme hodnotiť jej kvalifikáciu vládnuť. To isté by som uplatňoval aj v prípade prezidenta. Ale niektoré rozhodnutia pána Kisku ma znepokojujú. Jeho rozhodnutia pri vymenúvaní ústavných sudcov sa vymykajú z obsahu ústavy. Znepokojujú ma aj jeho výroky, že nie je odborníkom v takých či onakých otázkach, ale že na to bude mať svojich znalcov a počká si, čo mu oni povedia. Ak prezident nemá svoj názor a čaká na názor druhých, je to mimo ústavného rámca, lebo ústava v článku 101 hovorí, že prezident rozhoduje podľa vlastného vedomia a presvedčenia a nie je viazaný príkazmi a návrhmi. Ale opäť hovorím, nechajme pánovi prezidentovi sto dní a potom hodnoťme.

Prezidenta Kisku si zvolili občania, tak ako aj vás, čo každý rešpektuje. Vy ste však prišli na post hlavy štátu ako dlhoročný politik, ktorý predtým zastával funkciu predsedu parlamentu, teda druhú najvyššiu funkciu v štáte, kým náš nový prezident vzišiel z kontroverzného podnikateľského prostredia. Nie je to pre taký vysoký úrad hendikep?
Počas kampane som súčasného prezidenta vôbec nekritizoval, kým on v každom vystúpení hovoril, že chce zvýšiť dôveryhodnosť prezidentského úradu. Pritom podľa IVO bola v decembri 2013 dôveryhodnosť úradu prezidenta 48 percent. Nekomentoval som jeho slová, ale je pravda, že som verejne vyslovil a povedal aj jemu pri stretnutí, že si neviem predstaviť, aby do najvyššej funkcie v štáte išiel ktosi, kto nebol hoci len starostom na dedine. Pretože pochopiť otázky verejnej správy, justície, armády a zložitosti domácej i zahraničnej politiky sa nedá z jedného dňa na druhý.

Spomenuli ste otázku justície. Ako hodnotíte vytvorenie akejsi „prezidentskej vyšetrovacej komisie" na posudzovanie vhodnosti parlamentom zvolených kandidátov na funkcie ústavných sudcov Slovenskej republiky?
Musím povedať, že ma vytvorenie tejto komisie sklamalo. Prezident nemôže vytvoriť komisiu na skúšanie sudcov. Zriadenie poradného výboru, ktorý v jeho prítomnosti má skúšať kandidátov na ústavných sudcov zvolených v NR SR, nemá nijaký právny podklad. Je to mimo ústavných právomocí prezidenta, jednoducho pán Kiska si nemôže prisvojiť právo, ktoré zákon určuje iným. Prezident si takto svojvoľne rozšíril svoju právomoc. O odbornej spôsobilosti kandidátov hovorí ústava - musia mať právnické vzdelanie a najmä 15 rokov pôsobiť v právnickom povolaní. Zákon o Ústavnom súde hovorí jednoznačne, kto a za akých podmienok môže navrhovať kandidátov.

Doteraz ste udelili málo prezidentských milostí. Váš nástupca však ešte pred uvedením do funkcie sľuboval milosť Hedvige Malinovej, ktorej nepríčetne medializovaný prípad ešte nie je ani pred súdom a detailne ho pozná z vyšetrovacích spisov iba prokuratúra. Aký je váš názor na túto konkrétnu situáciu a vôbec, čo si myslíte o udeľovaní milostí prezidentom republiky?
Vyplýva to z neznalosti zákona. Prezident nemôže udeliť milosť v neskončenej veci. Môže tak urobiť až po vynesení právoplatného rozsudku a vyjadrení ministra spravodlivosti. A vieme, že takéto rozhodnutie o tejto osobe nie je. Ale trochu by som sa pána prezidenta zastal, lebo som presvedčený, že všetky jeho mimoústavné návrhy, napríklad aj na vytvorenie spomenutej komisie, nie sú z jeho hlavy, ale z hláv jeho poradcov. A to nie je v poriadku, najmä ak poradcovia sledujú svoje osobné záujmy a zneužívajú na to osobu prezidenta.

Niektorí politici vám zazlievajú, že ste málo vystupovali v parlamente. Pomaly sa vo verejnosti vytváral dojem, akoby podávanie správ o stave republiky malo byť samozrejmou náplňou práce prezidenta. Aký je váš názor na túto otázku?
Tento pohľad je skreslený, vychádza z názoru na postavenie amerického alebo francúzskeho prezidenta, ktorí majú iné právomoci. Naša ústava nehovorí, že prezident musí podávať správu o stave republiky. Môže vystúpiť v parlamente podľa vlastného uváženia. Na druhej strane, v národnej rade som vystúpil za úradovania všetkých vlád, okrem krátkeho pôsobenia vlády pani Radičovej. Vystúpenie prezidenta v parlamente je vo vzťahu k nemu tak trochu problematické, lebo parlament nie je závislý od prezidenta a prezident nie je závislý od parlamentu. Prezidentova spolupráca s NR SR je dôležitá z pohľadu fungovania štátu najmä v oblasti legislatívy. Za dôležitejšie ako vystupovanie v parlamente som považoval komunikáciu a spoluprácu s vládou, rokovanie s premiérom a ministrami. To v prezidentskej kancelárii v plnej miere fungovalo.

Za desať rokov pôsobenia v prezidentskom kresle ste absolvovali desiatky politicky a ekonomicky motivovaných ciest do zahraničia. Médiá sa však o týchto cestách občas zmienili len ako o výletoch prezidenta...
Vidíte, ako to v médiách funguje. Niektorí novinári, ktorí sa na tých cestách zúčastnili, o nich vôbec nepísali, alebo písali zaujato podľa príkazov svojich šéfov. Ani sa veľmi nečudujem, keď páni Kiska a Procházka v prezidentskej kampani sľubovali, že ich cesty budú ekonomické, lebo budú brať so sebou podnikateľov. Je to opakovanie toho, čo som robil ja, lebo na každej mojej ceste boli desiatky podnikateľov, ktorí uzatvárali predbežné dohody aj konkrétne zmluvy. Okrem toho na týchto cestách prichádzalo k politickým rokovaniam a dohodám, ktoré mali význam pre slovenských občanov. S tureckým prezidentom som napríklad osobne dohodol zrušenie víz pre Slovákov.

Akú úlohu pri podobných dohodách hrala otázka dôvery?
Vždy išlo o otázku dôvery. Prezident USA by nikdy nezavolal predstaviteľa inej krajiny do oválnej pracovne, ak by nedôveroval prezidentovi toho štátu. Britská kráľovná by nikdy neprišla na Slovensko, ak by nedôverovala prezidentovi a politike našej krajiny.

S ktorými predstaviteľmi štátov ste nadviazali nadštandardné priateľské vzťahy?
Okrem úprimných priateľských vzťahov s českými prezidentmi som mal veľmi dobrý vzťah s prezidentom Bushom aj s prezidentmi Chorvátska, Srbska, Poľska a Rakúska. Rozumeli sme si aj s prezidentom Turecka, pánom Erdoganom.

Rozumeli ste si aj s maďarským prezidentom?
Ale áno, a nie s jedným, pretože počas môjho funkčného obdobia sa v úrade vystriedali traja maďarskí prezidenti. Bolo to tak dokonca aj v časoch napätých vzťahov medzi Slovenskom a Maďarskom. Vždy ma rozčuľovalo, keď sa tvrdilo, že vyťahujeme maďarskú kartu. Hovoril som, nie, vyťahuje sa slovenská karta, veď my sme skoro vždy iba reagovali na rôzne vyhlásenia a vyjadrenia maďarskej strany. V tejto veci som navrhol a dohodol sa s pánom Sólyomom, že budeme navštevovať univerzity a debatovať so študentmi v Maďarsku a na Slovensku. O tieto stretnutia, na ktorých sa hovorilo o vzťahoch, histórii aj súčasnej politike, bol vždy veľký záujem, auly boli preplnené. Na Slovensku sa o tom ani veľmi nevie.

Bývali ste hosťom na kráľovských dvoroch a doma ste vítali kráľovné, princezné a princov. Ktoré z veličenstiev na vás najviac zapôsobili?
Bez váhania môžem povedať, že holandská kráľovná Beatrix svojou charizmou, ľudským, úprimným vzťahom, aký z nej vyžaroval pri rozhovoroch. Požičala nám svoj kráľovský vagón a autobus, v ktorom ma sprevádzala po všetkých cestách. Videl som, ako veľmi ju majú ľudia radi. Mám peknú spomienku aj na návštevu nórskeho kráľovského páru na Slovensku. Nórsky kráľ mi písal listy o krásnom Slovensku, o jeho návšteve Banskej Štiavnice. Dobre sa čítali aj slová japonského cisára, ktorými ďakoval za skvelé prijatie následníka trónu, princa Akišina a princeznej Kiko Akišino. Anglická kráľovná mi nadšene rozprávala o jej návšteve u nás a tak by som mohol pokračovať o mnohých podobných stretnutiach.

Čo budete robiť na dôchodku je obligátna otázka, lebo každý človek na dôchodku by sa mal venovať už len svojim záľubám. Dokážete sa odpútať od politiky?
Na odchod do politického dôchodku sa treba pripraviť. Už pred rokom som si povedal - onedlho končím, nič ma nesmie prekvapiť. Samozrejme, že mi bude čosi chýbať, napríklad že sa nebudem stretávať s premiérom, ministrami, ale nie je to vôbec deprimujúce, pretože mám veľa pozvaní na rôzne podujatia v mestách a obciach po celom Slovensku. Dokonca ma na stretnutie pozývajú českí baníci. O spoluprácu ma požiadali niektoré odborové združenia, dôchodcovia, či by som im nepomohol pri tvorbe niektorých zákonov.

Boli ste pri všetkých významných udalostiach, ktoré sa na Slovensku udiali za posledných 25 rokov, máte politické skúsenosti ako málokto. Nevstúpili by ste ešte, aspoň načas, do politiky?
Nie, určite nie. Ak však bude záujem o môj názor na niektoré otázky, budem ochotný o nich diskutovať. Neodmietnem ani spoluprácu pri tvorbe zákonov, ak budem mať k nim čo povedať.

Zažili ste prelomové obdobie v živote slovenského národa - nepomýšľate napísať svoje pamäti tak ako generál de Gaulle? Vo vašom prípade by bolo o čom...
Nie ste prví, čo sa ma na to pýtate, a mal som aj niekoľko ponúk, ale zatiaľ o tom neuvažujem, mám isté zábrany, lebo všetko by som zverejniť nemohol. Najmä nie z obdobia, keď som bol generálny prokurátor.

Prečo nespomínate vašu záľubu - automobily?
To sa už skončilo, musel by som znova dostať licenciu a to nie je také jednoduché. Pokiaľ ide o šport, zatiaľ mi vyhradili miesto na štadióne Slovana. Povedali mi, že si tam nikto okrem mňa nemôže sadnúť... Samozrejme, že šport budem aj naďalej podporovať.

Váš známy hudobný nástroj, na ktorom ste hrali britskej kráľovnej, bude odpočívať? Iste máte doma fujaru a saxofón - zahráte si ešte?
Už len doma - občas. Pozývajú ma na najväčší festival fujarášov do Korytárok, kde som si aj zahral. Ale už tam nebudem vystupovať.

Prečo?
Keď sa na Slovensku nejaký štátny činiteľ, napríklad prezident alebo predseda vlády prihlási k národným tradíciám alebo prejaví svoje národné zmýšľanie, označia ho v prvom prípade za smiešneho, nemoderného a v druhom prípade za nacionalistu, nepriateľa demokracie. Keď som v Lotyšsku obhajoval našu kandidatúru na usporiadanie majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji v roku 2011, stretol som sa na obede s lotyšskou prezidentkou Vairou Vike-Freibergovou. Vedel som, že študovala národopis, tak som dostal nápad: „Pani prezidentka, keďže prídete k nám na Slovensko, pozývam vás do Detvy na náš folklórny festival. A chcem vás poprosiť, či by ste tam neprišli vo vašom kroji a ja budem v našom kroji." Jej sa tá myšlienka veľmi zapáčila a navrhla, aby v kroji bol aj jej manžel a moja manželka. Na javisko sme pôvodne išli len pozdraviť divákov, no nakoniec z toho bolo celé číslo programu. Pani prezidentka priniesla citaru, na ktorej zahrala a učila publikum spievať ich národnú pieseň. Ja som hral na fujare. Ľudia sa zabávali a ocenili náš výkon veľkým potleskom. A nejaký škrabák v novinách napísal: Prezident v Detve zase šaškoval. Smutné je, že skupiny, ktoré na Slovensku ovládajú médiá, človeka vyfaulujú zo všetkého.

Skončilo sa jedno veľmi aktívne obdobie vo vašom živote. Na čo sa dnes najviac tešíte?
V pondelok, šestnásteho júna, keď som prvýkrát nemusel ísť do práce, ma najviac potešilo, že ma ráno neprišiel nikto budiť. Teší ma predstava, že budem mať viac času chodiť po Slovensku a navštevovať priateľov.

Fotografie:
Prezident SR Ivan Gašparovič s manželkou Silviou a holandská kráľovná Beatrix počas fototermínu pred slávnostným banketom v Amsterdame v roku 2012.

Máj 2014, Praha: česká hlava štátu Miloš Zeman naposledy hostí Ivana Gašparoviča vo funkcii prezidenta.

Novinka: Video sekcia

Vytlačiť Poslať