Z operetnej epochy do zákopového pekla

Európa dotancovala valčík v plynových maskách

Milan Kenda

Posledné roky 19. a prvé roky 20. storočia očami dnešných filmových a televíznych kamier často vyzerajú ako gýčový obraz idylických čias, či už pod lúčmi nedeľného parížskeho slnka, alebo vo svite viedenských plynových lámp. Európa tancovala valčík - hlása populárny slogan.

Svet ako veľký kabaret
Dávno sa zabudlo na hrôzy prusko-francúzskej vojny z rokov 1870 a 1871 a rozličné lokálne vojny, konflikty i pogromy na periférii nášho kontinentu boli pre väčšinu len novinovými kuriozitami. Sebavedomým Európanom sa zdalo, že odteraz bude vybuchovať už iba šampanské.

Najmä vo Francúzsku, ktoré vtedy vo všeličom udávalo tón, sa zdokonalilo školstvo, od základného po vysoké. Európu dobýjali rotačky a spolu so zavedením agentúrneho spravodajstva i sústavnej distribúcie novín výrazne pomáhali zvýšiť informovanosť a rozhľadenosť vtedajších populácií.

Noviny sa stali pútavou veľmocou s novými príťažlivými rubrikami i obrazovými prílohami a novinári sa stali romantickými hrdinami noviel a románov, ako aj sugestívnymi vzormi pre vtedajšiu mládež.

Rodil sa fenomén voľného času, prekvitali kabarety a operetné scény, k životu sa prebíjala pikantná frivolnosť a narastal hedonizmus.

Krásna epocha opätovne objavila ľahkomyseľné užívanie sveta a sebavedomo hľadela na prítomnosť, nestarajúc sa o budúcnosť.

Rozvíjali sa demokratické formy prejavu a pokiaľ sa nevychádzalo do ulíc rovno na barikády, tolerovalo sa aj ironické až sarkastické kritizovanie spoločenských pomerov.

Popri zlatom veku operety a šansónov sa jednoduchí občania tých čias obohatili o ďalšie rozvíjajúce sa rozptýlenie - kolektívne športy.

Zdalo sa im, že ak nie priamo prosperita, tak aspoň zábava a rozptýlenie začínajú byť spravodlivo a demokraticky rozdelené medzi ľudí.

Bol to čas naivnej sebadôvery a veľkých ilúzií. Zdalo sa, že už navždy zvíťazil zdravý úsudok a zavládol osvietený vek rozumu.

Mnohí sa nádejali, že ľudia už budú iba skúmať, objavovať a konštruovať, lukratívne obchodovať s tovarom aj myšlienkami, popri tom tancovať a veseliť sa, a že už nikdy nebudú mať čas ani chuť zabíjať sa.

Európa tancovala valčík a tlieskala operete a všakovakým dômyselným atrakciám, ako bola Eiffelova veža. Politické rozpory a sociálne konflikty tleli pod nánosmi operetných šminiek za oponou tohto burleskného sveta.

Bodáky za svetovládu
Ibaže sarajevské výstrely z 28. júna 1914 neboli výbuchmi od zátok zo šampanského. Boli namierené proti predstaviteľom Rakúsko-Uhorska, nazývaného - a to právom - žalárom národov. Zazneli v hlavnom meste Bosny a Hercegoviny, Sarajeve.

Dvadsaťročný atentátnik Gavrilo Princip, člen ilegálnej organizácie Mladá Bosna, zblízka vystrelil na rakúsko-uhorského následníka trónu, korunného princa Františka Ferdinanda d'Este a jeho manželku Sofiu, kňažnú z Hohenbergu, rodenú grófku Chotkovú. Atentát sa vydaril, krásna epocha sa neslávne skončila, zaliata krvou.

Mŕtvy princ s mŕtvou kňažnou, akoby v deprimujúcej rozprávke, stali sa bezprostrednou zámienkou na rozpútanie vojny.

Kankán vystriedali krvavé jatky. O mesiac neskôr, 28. júla 1914 vyhlásilo Rakúsko-Uhorsko pod tlakom Nemecka vojnu Srbsku. Potom nasledovali ďalšie vyhlásenia vojny a rozpútal sa veľký požiar 1. svetovej vojny.

Bola to vojna medzi dvoma koalíciami veľmocí - Trojspolkom centrálnych mocností a Dohodou podporovanou ich spojencami. Išlo o nové rozdelenie sveta.

Vojna bola vlastne dôsledkom krajného zostrenia rozporov medzi mocnosťami v zápase o sféry vplyvu, kolónie, zdroje surovín a odbytiská výrobkov.

Možno ju charakterizovať aj ako dovtedy najhlbší rozpor medzi najstaršou veľmocou Britániou a novším hospodárskym rivalom Nemeckom, ktoré si chcelo rozšíriť sféry svojho vplyvu okrem iného aj na Balkán.

Rozum našepkával smrti
Kam sa podel osvietený rozum? Produkoval šovinistickú nenávisť a viedol ruku tisíckam bajonetov. Kosačky smrti sa prudko zdokonaľovali.

Rozum konštruoval vražedné vynálezy na kosenie a trhanie ľudí vo „veľkom štýle". Zdokonalil guľomety, ktoré pre ich nebezpečnosť nazývali diablovými kropeničkami.

Vymýšľal dômyselné zákopové systémy lomených čiar, v ktorých na oboch stranách frontu zomierali vojaci v dôsledku ešte dômyselnejších útočných zbraní a taktických systémov.

Osvietený rozum skúšal aj obrnené vozidlá, keď 15. septembra 1916 počas bitky na Somme jedenásť anglických tankov prvý raz v histórii prelomilo nemecké línie.

Ruletou boha Marsa sa stala otočná delová alebo guľometná veža. Osvietený rozum budoval mocné pevnosti z betónu a ocele, vyzbrojené ťažkými lodnými delami, ktoré stratégovia z nepriateľského tábora zvyčajne obchádzali útokom cez územia neutrálnych štátov. Osvietený rozum konštruoval Tlsté Berty a iné gigantické delá, neraz s lafetou na železničných koľajniciach.

V záujme produktívnejšieho zabíjania. Letectvo sa z „galantného" prieskumného poslania preorientovalo na nosiče smrti v podobe granátov, bômb a guľometov strieľajúcich cez okruh vrtule.

Ponechalo si však farizejský pietny akt - zhadzovanie vencov na miesta, kde zhorel nepriateľ zostrelený v leteckom súboji.

Zjavili sa ďalšie diabolské nástroje smrti: plameňomety šľahajúce do vzdialenosti 20 metrov, dusivé plyny a zákerné pasce - napríklad vojnové lode, čo vyzerali ako nevinné nákladné plavidlá.

Osvietený rozum posvietil na cestu zabijakom. Podnes sa nezbavil týchto chúťok a ašpirácií. Európa prestala tancovať valčík a začala si hvízdať vojenské pochody.

Strašná bilancia
Vojna sa začala útokom Rakúsko-Uhorska na Srbsko 28. júla 1914, teda o mesiac po sarajevskom atentáte. Krvavý konflikt sa definitívne skončil 11. novembra 1918 kapituláciou Nemecka v povestnom železničnom vagóne.

Rakúsko-uhorský cisár Karol I. sa vzdal trónu, Rakúsko-Uhorsko zaniklo. Ešte predtým, 28. októbra 1918, Rakúsko-Uhorsko požiadalo o mier a v ten istý deň vyhlásil Národný výbor v Prahe Česko-Slovenskú republiku.

Odborníci nazývajú 1. svetovú vojnu vojnou zákopovou. Teda vojnou relatívne statickou, v ktorej sa vojaci obidvoch strán frontu, tzv. centrálnych mocností resp. Trojspolku (teda Nemecka, Rakúsko-Uhorska a Talianska) i tzv. Dohody (teda Anglicka, Francúzska a Ruska) cítili v zákopoch ustavične ako na bitúnku, pretože sa zvyčajne nemohli brániť deštrukciám rýchlymi útokmi a rozptýlením v teréne.

Delostrelci, guľometníci a ostreľovači obidvoch strán boli veľmi dobre zorientovaní. V zákopoch vojakov zabíjali šrapnely od delostrelectva a dobre mierené projektily z ľahkých pechotných zbraní, sužovala ich večná voda a večné blato, navyše ich pomáhali likvidovať vši prenášajúce infekcie.

Zákopy boli vskutku pekelnými koridormi. A celková bilancia smrti? V novembri 1918 viac ako osem a pol milióna mŕtvych.

Táto strašná vojna totálne vyčerpala všetky zúčastnené štáty a mocnosti, a to nielen z hľadiska smrti a telesnej i duševnej invalidizácie mnohých mužov povolaných do armády, ale aj z hľadiska ekonomického. Posledné roky vojny a viaceré roky po vojne sa rozmáhal hlad, najmä v porazenom Nemecku.

Sprvoti sa to riešilo náhradkami potravín, neskôr už nebolo zdrojov ani na tieto náhradky. Nemci niesli svoju porážku veľmi ťažko, nielen z prestížneho hľadiska, ale aj pod tlakom povojnovej materiálnej biedy.

Napokon ich desať rokov po skončení tejto vojny poníženie, nedostatok, závisť a nenávisť k víťazom viedli k podpore rasistickej ideológie Adolfa Hitlera a k podpore jeho burcovania do boja o nemeckú svetovládu, teda k rozpútaniu ešte strašnejšej 2. svetovej vojny v rokoch 1939 - 1945.

Hoci 2. svetová vojna svojou deštrukciou 1. svetovú vojnu ďaleko prekonala, jednako mnohí myslitelia pokladajú túto prvú predsa len za ničivejšiu, lebo navždy pochovala myšlienku o stálom pokroku ľudstva, o smerovaní k vyššej úrovni kultivovanosti a civilizácie.

Fotografie:
Zakrvavená uniforma, ktorú mal na sebe oblečenú počas atentátu v Sarajeve rakúsky arcivojvoda František Ferdinand, je vystavená v Múzeu vojenskej histórie vo Viedni.

Novinka: Video sekcia

Vytlačiť Poslať