Res publica

Ľudovít Števko

Ukrajina a Izrael, dve od seba vzdialené krajiny, majú dnes spoločného menovateľa: štátny terorizmus. Pravdaže, ciele tohto terorizmu sú rôzne - jedna krajina masakruje vlastných občanov pretože majú iné názory na územné usporiadanie a správu vecí verejných a druhá krajina vraždí ľudí na území, ktoré okupuje.

Aj v jednom, aj v druhom prípade sú výsledkom brutálnych útokov stovky civilných obetí, žien a detí. 

Hoci medzinárodné právo zakazuje útoky na civilné obyvateľstvo a formu kolektívneho trestu, ktorá je v rozpore so Štvrtou ženevskou dohodou z roku l949, Izrael a Ukrajina tieto dohody flagrantne porušujú a páchajú vojnové zločiny.

Izraelský generálmajor Oren Shachor podal ku genocíde Palestínčanov jednoduché vysvetlenie: „Ak im vyvraždíme rodiny, to ich postraší." 

Ukrajinská zlodejka, dnes popredná politička Julija Tymošenková sa „zaskvela" vyhlásením: „Je čas, keď zoberieme naše zbrane a pôjdeme zabiť tých prekliatych Rusov spolu s ich vodcom."

A tak sa vraždí v Palestíne i na juhovýchode Ukrajiny s požehnaním USA a my to mlčky tolerujeme. Mlčíme, keď dobre mierená strela z izraelského delového člna zabije štyri palestínske deti hrajúce futbal na pláži, mlčíme, keď tiahnybokovskí fašisti zapaľujú ľudské pochodne v Odese.

Pomaly si zvykáme nielen na domáce zločiny, ale aj na tie mimo nás. Nezaujíma nás, že donecko-luhanská domobrana sa iba bráni a že palestínsky odpor proti okupácii je v súlade s princípmi OSN.

Brániť sa a odporovať okupantom je sväté právo napadnutých a okupovaných, to nemôže vyvrátiť nijaká neoliberálna ideológia.

Ak o udalostiach na východe Ukrajiny a v pásme Gazy nehovoríme podstatné fakty, že sa tu zabíjajú ľudia so súhlasom Západu a USA, stávame sa spoluzodpovednými za zločiny proti ľudskosti. To všetko sa nás zatiaľ bezprostredne netýka. Dokedy?