Foto: archív
Legenda vo fraku
František Krištof Veselý bol vzorom ľudskej dôstojnosti, mužského šarmu a umeleckej profesionality
Gabriela Pastvová
Elegancia, ležérnosť, šarm a neuveriteľná charizma v spojení s osobitým interpretačným štýlom a všestranným talentom - aj tak by sa dal charakterizovať spoluzakladateľ slovenskej operety, legendárny bonviván František Krištof Veselý.
Ťažko povedať, či bol úspešnejším spevákom alebo hercom. Jeho krédo však bolo jasné - za každých okolností sa snažil rozveseliť ľudí a docieliť, aby aspoň na chvíľu zabudli na svoje starosti.
„Som uvedomeným optimistom. Neznášam zatrpknutosť a smútok mi ide na nervy, pretože život treba prežiť s veselou mysľou.
Aj z maličkostí sa možno tešiť a každé ráno sa dá vstávať s úsmevom na perách a s radosťou z toho, že žijem a svieti slnko," uviedol počas jedného z mnohých rozhovorov v časoch svojej najväčšej slávy.
Všestranný umelec
K spevu František prvýkrát pričuchol v cirkevnom zbore, kde spieval spolu s kamarátom a neskoršou opernou hviezdou Jankom Blahom.
Okrem spevu vedel výborne tancovať a prekrásne maľoval - profesor na gymnáziu ho chcel dokonca poslať na vychýrenú mníchovskú akadémiu, s čím však nesúhlasila jeho stará mama.
Tá chcela pre milovaného vnuka len to najlepšie - túžila po tom, aby sa stal kňazom a pre jeho umelecké sklony nemala pochopenie.
Brána do sveta umenia sa mu otvorila po prvej svetovej vojne, keď si ho mama a nevlastný otec zavolali k sebe do Budapešti.
Prijal otčimovo priezvisko Krištof a začal si privyrábať ako zborista v novovzniknutom budapeštianskom operetnom divadle.
To mu zabezpečilo prostriedky na štúdium herectva a spevu. Postupne získaval angažmány aj mimo Budapešti a účinkoval v divadlách v Segedíne, Miškolci, Šoproni či Debrecíne.
Začiatkom tridsiatych rokov sa Veselý vrátil do Bratislavy, kde mu kamarát z detstva Janko Blaho pomohol získať miesto v Slovenskom národnom divadle.
K jeho najslávnejším operetám patria Keď rozkvitne máj, Modrá ruža, Osudný valčík či Pod cudzou vlajkou, kde odzneli viaceré národne zamerané skladby.
Zahral si aj v pražských divadlách a dokonca aj v niekoľkých českých filmoch. Veselého hereckí kolegovia ešte dlho spomínali na jeho čaro a charizmu.
„Povahovo patril k vážnym mužom, bez hviezdnych manierov. Nikdy sa v spoločnosti hlasne neprejavoval, ľudia sa mu sami prihovárali.
No a vo fraku sa nevedel nikto pohybovať tak elegantne a prirodzene ako on," spomínala Maja Velšicová, ktorá s Veselým hrala v Kabarete Tatra revue.
František Krištof Veselý sa do histórie zapísal aj ako spoluzakladateľ bratislavskej Novej scény, na ktorú však zanevrel - napriek prísľubu mu tam už vo vyššom veku neumožnili hrať.
S piesňou na perách
Mnohí Slováci si Krištofa Veselého pamätajú predovšetkým ako speváka slávnych hitov a nesmrteľných šlágrov. Medzi tie najznámejšie patria Len bez ženy, Podaj mi rúčku, Stupavská krčma, Čo sa mi môže stať či Najkrajšia hviezdička.
V rozhlase nahral zhruba 250 piesní a vyše 200 skladieb sa nachádza na platniach.
Zdôrazňoval, že pri spievaní je najdôležitejší interpret. „Spevák môže piesni veľmi pomôcť, môže ju ,urobiť', ale na druhej strane ju môže doslova vygumovať.
Slabý spevák dokáže veľmi rýchlo zabiť aj tú najlepšiu pieseň," vyjadril sa pred rokmi pre časopis Svet socializmu.
Piesne Františka Krištofa Veselého stále žijú aj vďaka ich autorovi, skladateľovi Gejzovi Dusíkovi, ktorý raz vtipne poznamenal: „Veselý potreboval moje piesne a ja jeho hlas."
Ako autor sa František Krištof Veselý nikdy neprejavil a ako sám hovorieval, hudbu síce komponoval, no keď si skladbu neskôr prehral, zistil, že bude lepšie o nej nikdy nikomu nehovoriť. „Slovenské umenie tým určite o nič neprišlo," hovorieval s úsmevom na margo komponovania.
František Krištof Veselý sa spevu nevzdal ani na sklonku života, a to aj napriek tomu, že ho trápili dýchacie cesty a hlasivky.
Nijaký lekár sa však neodvážil operovať ho. Báli sa, že príde o hlas a ku koncu už dokonca vykašliaval krv. Jeden zo vzorov ľudskej dôstojnosti, mužského šarmu a umeleckej profesionality odišiel vo veku 74 rokov.
