Foto: Ján Gén

Foto: SITA

Totalitný systém zisku

Ponovembrový obraz Slovenska

Aký obraz nám po roku 1989 poskytuje naša vlasť? Je to obraz závislej krajiny, na osud ktorej rozhodujúcim spôsobom vplývajú vonkajšie okolnosti. Sú dôsledkom svetovej politiky a globálneho kapitalizmu.

Povojnový politický poriadok v Európe vychádza z veľmocenských dohovorov Spojených štátov amerických a bývalého Sovietskeho zväzu v Jalte vo februári 1945. 

Svet bol podľa jaltskej dohody de facto rozdelený na zónu USA a sovietsku zónu, pričom deliacou čiarou sa stalo rozmiestnenie vojsk oboch strán v čase skončenia druhej svetovej vojny.

Nasledujúce politické udalosti, akými bola berlínska blokáda, alebo kórejská vojna, či kubánska raketová kríza, boli uzatvárané prímerím potvrdzujúcim status quo, pôvodnú deliacu čiaru. 

Dnes máme reálny dôvod domnievať sa, že jaltský systém, ktorý vymedzil sféry vplyvu medzi uvádzanými mocnosťami, nie je mŕtvy, že, naopak, vykazuje obdivuhodnú životaschopnosť. 

Za obdobie svojej platnosti však prišlo k jeho podstatnej revízii. Sovietska sféra vplyvu vo východnej Európe sa od roku 1989 stala minulosťou.

Zo známej Analýzy 17. novembra a zmien vo východnej Európe v roku 1989 chartistu Miroslava Dolejšího vyplýva, že nová dohoda dvoch superveľmocí bola v praxi uskutočnená zinscenovaním štátnych prevratov: vo východoeurópskych republikách boli prosovietske socialistické režimy nahradené proamerickými. 

Nič konšpiratívne, nijaké sprisahanie, nijaká hra spravodajských služieb, ale obyčajný dôsledok svetovej politiky vo forme legitímnej mocenskej dohody dvoch jaltských spojencov: Spojených štátov amerických a bývalého Sovietskeho zväzu (dnes Rusko).

Zraniteľný štát
Veľká časť podnikov, ktoré v bývalom Československu produkovali široký sortiment výrobkov predovšetkým strojárskeho priemyslu a zásobovali nimi domáci i zahraničný trh, postupne krachovala, iné pohltil zahraničný kapitál.

Tradičná výkonnosť domácej priemyselnej výroby sa stala minulosťou. Zahraničná politika republík východnej Európy je výrazne proamerická. Tieto štáty sú viac lojálne k Spojeným štátom americkým ako k Európskej únii.

Hoci je Slovenská republika od svojho vzniku v roku 1993 označovaná za suverénny štát, po roku 1998 sa zaraďuje skôr k satelitom USA, čím je vo svojej zvrchovanosti zraniteľná najviac. 

Odporúčania medzinárodných finančných inštitúcií často ovládaných USA, ktoré sa usilujú Slovensku vnucovať terapie globálneho kapitalizmu, vedú k sociálnej diferenciácii spoločnosti, k jej rozpadu na úzku vrstvu bohatých a rozširujúcu sa väčšinu pauperizovaného obyvateľstva.

Sprievodným javom tohto procesu je zoslabovanie a marginalizovanie strednej vrstvy ako „chrbtovej kosti" každej sociálne stabilnej a prosperujúcej spoločnosti.

V takýchto podmienkach sa vytvára nová finančná a politická oligarchia. Vznikajú rôzne kapitálovo silné skupiny, vymykajúce sa kontrole štátu, ktorý má plniť úlohu garanta práva a ochrancu istôt jeho radových občanov.

Antikomunistická schizofrénia
S upevňovaním ponovembrového režimu úzko súvisí ideológia a propaganda antikomunizmu. V zásade predstavuje negáciu vlastných dejín, ich politicky účelovú problematizáciu, falzifikáciu a kriminalizáciu.

Ide o snahu zbaviť národ moderných dejín, oslabiť tým jeho identitu, spochybniť jeho vieru v dosiahnuté výsledky, hrubo manipulovať so slovenským - už aj tak nízkym - historickým vedomím.

Vykorenený národ sa tým stáva zraniteľným a ľahko ovládateľným. Paušálne odmietať komunistov je pritom na Slovensku samovražedné. Boli to práve komunisti, ktorí odstránili hlbokú zaostalosť Slovenska a vytvorili z neho modernú krajinu.

Je potrebné pamätať, že tento zásadný zvrat, ktorého základom bola priemyselná industrializácia a zmena sociálno-ekonomickej štruktúry, sa uskutočnil až po roku 1945 a predovšetkým 1948.

Antikomunizmom poznačený ponovembrový režim sa vo vzťahu k obdobiu 1948 - 1989 nevyhnutne dostáva do schizofrénie: na jednej strane kriminalizuje celý systém (v roku 1996 bol prijatý zákon o jeho protiprávnosti a nemorálnosti), na druhej pomenúva po jeho čelných reprezentantoch (A. Dubček, V. Clementis, L. Novomeský atď.) námestia, ulice, školy, ceny, oceňuje ich význam a podobne.

Na jednej strane ho deklaratívne a verbálne odsudzuje, na druhej z neho žije (napríklad v oblasti filmu, televízie, divadla, literatúry, hudby atď.).

Na rozdiel od súčasného režimu, mal ten minulý nesporné úspechy v sociálnej oblasti, vo vede, technike, kultúre, školstve. Naopak, dnešný režim kultúru deštruuje prízemným šoubiznisom, vedecko-technický výskum ignoruje, školstvo upadá.

Zaujíma sa len o bulvár, ktorý prináša zisky, národných a zaslúžilých umelcov degradoval na „hviezdy", vedcov, technikov a učiteľov na outsiderov.

K „celebritám" patria tí, ktorí sú krásni, mladí a bohatí. Schizofrénia oficiálneho antikomunizmu tak spočíva v odmietaní ekonomickej základne minulého systému, na druhej strane v akceptácii veľkej časti jeho kultúrnej nadstavby.

Čo je za fasádou
Propaganda a politická prax antikomunizmu nemôže mať vplyv na hodnotenie minulého systému z historicko-spoločenských perspektív. 

Vedecké zákony vývoja ľudskej spoločnosti odhalené v 19. storočí Marxom nám totiž dávajú istotu, že podobne ako feudalizmus zanikne aj kapitalizmus. Z tohto slova sa po roku 1989 stalo tabu.

Vládnuca moc vedomá si toho, že široké ľudové vrstvy spájajú tento pojem so zlým spoločenským usporiadaním, hovorí len o „slobode a demokracii". 

V kapitalizme je však určovaná výškou kapitálu a mierou zisku, plodí ekonomickú nerovnosť, ktorá vedie k nerovnosti politickej. Niet pochýb, že kapitalistická „sloboda a demokracia" vyhovuje len menšine ľudí, ktorá má záujem obhajovať súčasné pomery, aby si udržala svoje postavenie, výhody a zisky.

Súčasná apatia a strach nepriamo dosvedčujú, že za fasádou proklamovanej „slobody a demokracie" sa v skutočnosti skrýva tvrdá a nekompromisná moc kapitálu. 

Politické strany sú uniformované, ich postoje v základných hospodársko-politických otázkach sa stierajú, s výnimkou komunistickej strany neexistuje žiadna relevantná ideopolitická avantgarda.

Kapitalizmus je totalitný systém zisku. Nikolaj Alexandrovič Berďajev ho označoval za „neľudské zriadenie". Tento záver idealistického filozofa nie je náhodný: kapitalizmus narúša medziľudské vzťahy, znemožňuje, aby boli postavené na humánnom a radostnom základe. 

Človek v kapitalizme nie je - vyjadrené Imannuelem Kantom - účelom samým osebe, je len prostriedkom zisku.
Človek využíva druhého človeka vo svoj vlastný prospech. 

A nielen človek, ale celá oblasť materiálnych vzťahov je určovaná ziskom ako základným kritériom života našej spoločnosti. V každodennej praxi to znamená, že kapitalistické spoločnosti neprodukujú pre skutočné uspokojenie človeka, ale pre zisk.

Základným kritériom pre výrobu priemyselného tovaru nie je kvalita. Podnikateľ nepotrebuje výrobok, ktorý vydrží spotrebiteľovi x rokov. 

Svoj zisk bude maximalizovať výrobou tovaru menej kvalitného, ktorý vydrží krátky čas. Zákazník je tak nútený si ho bez možnosti opraviť ho, kupovať znovu a tým opakovane prinášať kapitalistovi zisk. Zároveň je to prostriedok na odvrátenie krízy z nadvýroby.

Úsilie o maximalizáciu zisku tak necúva ani pred vedomým podvádzaním ľudí. Práve naopak. Lož a podvod sa stali prirodzenou metódou spoločnosti založenej na kapitále. Jej lživosť dokazujú i psychologicky podmanivé reklamy ohlupujúce ľudí falošným svetom ideálneho človeka a výrobku.

Duchovná spúšť
Rozdiel v životných prejavoch ľudí v socializme (pred rokom 1989) a v kapitalizme (po roku 1989), cítiť aj pri filme a televízii. 

Z obrazov zo života obyčajných ľudí, ktoré skromne prináša i súčasná kinematografická produkcia, cítiť chlad a prázdnotu. V dielach socialistickej kinematografie, naopak, možno cítiť isté teplo a hlbší životný zmysel.

Veľká časť tvorby do roku 1989 sa vyznačovala ľudskou a umeleckou presvedčivosťou, prirodzenosťou, spontánnosťou a realizmom. Súčasný režim nie je schopný vytvoriť nič podobné. 

Prečo je dnes nemysliteľné nakrútiť Pyšnú princeznú, Popolušku, Vesničku mou střediskovou, S tebou mě baví svět alebo Neveru po slovensky?

Odpoveď je jednoduchá: minulý politický režim nebol založený na zisku, preto ani filmy, seriály či zábavné programy neboli nakrúcané pre zisk, ale pre ľudí. Dnes sa filmy, seriály a zábavné programy nakrúcajú pre zisk sponzorov a producentov.

Sú málo presvedčivé, bez trvalejšej hodnoty, a preto nemôžu vychovávať skutočné herecké osobnosti. Jedinou hodnotou niektorých z nich je, že poukazujú na duchovnú spúšť a absurditu života kapitalistickej spoločnosti.

Uniformita a jednostrannosť
Slovensko v porovnaní s obdobím do roku 1989 celkovo upadá, vnútorne sa rozkladá. Je hospodársky okupovanou krajinou, ovládanou zahraničným kapitálom, zdrojom lacnej pracovnej sily, odbytišťom často nekvalitných a zdraviu škodlivých výrobkov. 

V súčasnom systéme prevláda uniformita v hodnotení a prístupe k svetovým politickým udalostiam, obava zo slobodne vyjadrených a zvrchovaných postojov.

Médiá zväčša nedávajú priestor otvorene kritickým postojom, podávajú prevažne neobjektívne a jednostranné informácie, ktoré hraničia s proamerickou propagandou, neinformujú o skutočných príčinách vojenských útokov, o boji o surovinové zdroje, svetové trhy, zisky, oblasti vplyvu. Elektronické médiá, noviny, časopisy, kníhkupectvá sú plné bulváru a braku.

Tento jed, ktorým kapitál otravuje vedomie slovenského človeka s cieľom jeho duchovného zotročenia, je vydávaný za prejav slobodnej spoločnosti. Zdeptanému národu sa hlása idea nerovnoprávnej európskej jednoty, bezduchej multikulturality a konzumnej prosperity.

Na dôsledky a riziká kapitalistického scenára tradične upozorňujú ľavicové sily. Politickej ľavici vždy išlo o idey, zostávala avantgardou demokratického a sociálneho vývoja. 

Dejiny v zmysle oslobodzovania človeka od hospodársko-politického a duchovného útlaku nie sú na strane pravice, ale ľavice. 

Práve to je sila, ktorá sa v budúcnosti nevyhnutne stane rozhodujúcou pri nových politicko-spoločenských zmenách.

Peter Dinuš