Štvrtok 20. jún 2024

extra plus

December 2007

Aktuálne číslo

Foto: SITAFoto: SITA

V duchu maďarského šlabikára

Na každom kilometri rozbušky SMK

Zlata Solivajsová

Neodbytnejšie ako ovady, nebezpečnejšie ako muchy tse-tse, roznášajúce spavú nemoc, pôsobia načasované akcie maďarskej iredenty svojimi hrubými vstupmi do vnútorných i zahraničných vzťahov suverénneho štátu.

V zahraničných politických a diplomatických centrách Európy sa množia zákerné protislovenské kampane. 

Treba zdôrazniť, že ich šíriteľmi sú práve zástupcovia Slovenskej republiky, ktorá ich poverila zastupovať štát a chrániť jeho záujmy. 

Je to skutočne kuriózne špecifikum veľkorysej slovenskej zahraničnej politiky, ktorá si na tento cieľ vybrala práve členov maďarskej menšiny: ako občania Slovenskej republiky majú rovnaké práva i povinnosti.

Možno to vopred nepredpokladala, ale politici SMK si vybrali práve stúpencov maďarskej iredenty, zaťatých, nestotožňujúcich sa ani s Versaillskou zmluvou o povojnovom usporiadaní Európy po prvej svetovej vojne.

Navyše sa už otvorene dožadujú obnovenia Hitlerových zákonov bezuzdného delenia Európy z čias, keď si maďarský gróf Miklós Horthy, „balatónsky admirál", vyžiadal od Hitlera za svoje verné služby celú južnú časť samostatného Slovenska.

Hitler súhlasil a Horthy zabil jednou ranou dve muchy: nezabudnuteľne sa votrel do priazne jedného z najväčších vojnových zločincov Európy a súčasne vohnal Slovensko do situácie podnájomníka. Je na počudovanie, že sa práve Horthy, ktorý si roszsudok smrti za vojnové zločiny skutočne zaslúžil, vyhol povojnovému súdu.

Žnú, čo nesiali
Nacionalisticko-šovinistické hnutie, majúce korene v Taliansku devätnásteho storočia, v súčasnosti „renovuje" práve SMK s úzkym prepojením s extrémnymi politikmi v Maďarsku, usilujúcimi sa zhodiť súčasnú vládu a nastoliť režim kopírujúci vojnový režim. 

Ak sa aj raz za čas očistom objavia krotké protesty a niektorý z domácich politikov, členov vlády, ich mierne napomenie, aby používali „jemnejší slovník", zakrátko si extrémna revolta vynúti ďalší krok.

A tak stále: dva kroky dopredu a krok späť. Tak funguje maďarská politika nielen doma, ale aj v blízkom zahraničí „od vekov do vekov", majúc na zreteli jediný príkaz i zákon: šíriť maďarstvo vždy, všade, za každú cenu a bez ohľadu na to, kde a komu práve zdanlivo slúži.

Maďari „naštimovaní" na tieto pravidlá využijú každé spoločenské a politické hnutie, pohyb, zmeny, výkyvy na to, aby žali, čo nesiali. 

Nepretržite neurotizovaní obsedantnou víziou veľkého Maďarska, div že si neprivlastnia aj Boha s úmyslom radiť mu, čo a ako robiť s vesmírom... Keďže im to nevychádza, kompenzujú si to u slovenských politikov - stále sa pokúšajú učiť vtákov lietať.

Kto tento maďarský šlabikár neovláda a nepozná jeho zákutia intríg, klamstiev a úkladov, nemal by sa uchádzať o miesto „hore" vo vysokej politike v stredoeurópskom priestore, osobitne na Slovensku, ktorého skúsenosti so spolužitím v mnohonárodnom Uhorsku sú najbohatšie. 

Nemal by sa tváriť, že rozumie všetkým neuralgickým bodom, pretože v Uhorsku mal ľudské a občianske práva len jeden z národov - Maďari, a túto skúsenosť si aj do tretieho tisícročia nesú ako batožinu, hrdí na to, že ešte pred takým storočím mohli inonárodných spoluobyvateľov nazývať „marha büdös", „disznó", v lepšom prípade „butatót". 

(Napriek tomu, že kultúrna i mentálna vyspelosť dávnych Slovenov-Slovákov bola na neporovnateľne vyššej úrovni ešte v čase príchodu Staromaďarov do Karpatskej kotliny.) Možno práve preto sa usilujú tak úporne vygumovať Slovákov z ich kolísky.

Nepoučiteľní poučovatelia
Nadradenosť, s akou sa Maďari prezentujú v susedských vzťahoch, navyše tónom z čias nevoľníctva, svedčí prinajmenšom o nedostatku taktu, vysokej diplomacie a dôveryhodnosti. 

A tak nepoučiteľní poučovatelia akosi nevnímajú prázdnotu vlastných vyhlásení. Práve z nich trčí slama toho, čoho sa tak „štítia", tzv. nízkeho pôvodu...

Aj v diplomacii platí, že obyčajný ľudský „chochmes" presvedčí viac ako pozlátený erb ukoristený z pozostalosti mŕtveho. Kto potrebuje vlastniť nevoľníkov, aby sám sebe dokázal, že je šľachticom, nemá nič spoločné so šľachetnosťou.

Nevoľníctvo v Európe zrušil Jozef II. v roku 1781. V Česku vošlo rozhodnutie do platnosti v roku 1785. Na Slovensku, pod maďarskou knutou, pretrvávalo nevoľníctvo dlhšie a niekde neprestalo platiť ani v devätnástom storočí, dokonca u niektorých maďarských zemepánov až do prvej svetovej vojny, a miestami prežívali aj dereše. Vidina veľkého Maďarska dosiaľ straší, no iba v hlavách niektorých politikov SMK.

Zato názov Felvidék - Horná zem patrí Slovensku naďalej, aspoň v Maďarsku. Tlačia sa mapy určené najmä školám, aby aj malí školáci poznali „svoju" zem. 

A nikto neprotestuje, nik z politikov sa nedomáha pravdy, spravodlivosti dejín, ani prirodzenej úcty k faktom. Zato Maďari, tí v Maďarsku, ako aj na Slovensku, sa dožadujú od Slovenska satisfakcie.

Takto prekrútené dejiny strednej Európy podľa maďarského šlabikára pretrvávajú takmer sto rokov! Niet divu, že v nevzdelaných a nevedomých hlavách to môže vyvolávať traumy a chaos. 

Preto je vyštafírovaná „domobrana", následníčka fašistických „Šípových krížov", taká nabrúsená proti Slovensku a obúva si ku krojovaným uniformám čierne čižmy; „Poďme, barátočkám, a vezmime si, obsaďme, čo je naše..."

Zlodej kričí chyťte zlodeja
V Maďarsku slovenská menšina (rovnako ako iné) vymiera, pretože ak chce Slovák v Maďarsku prežiť, musí sa pomaďarčiť. 

Prežíva už iba hŕstka tých, ktorí si už od prapredkov zázračne a zanovito udržiavali materinský jazyk i kroje a národné povedomie. 

Je ich čoraz menej - pretože v Maďarsku nie je ani jediná skutočne slovenská škola - je len vyučovanie slovenčiny ako cudzieho jazyka.

Ale Maďari o tom hovoria oveľa viac ako Slováci o pomaďarčovaní slovenských obyvateľov na južnom Slovensku, kde je prevaha menšiny. 

Načo by aj hovorili: maďarská menšina si na Slovensku žije ako vo vatičke, podporovaná niekoľkými inštitúciami, ktoré tak nepodporujú ani vlastných, slovenských. Takže v Európe platí: ak niekto kričí Chyťte zlodeja! je sám zlodejom a len odpútava pozornosť.

Aby iredenta získala aké-také „dôkazy" o tom, že menšinám ubližujú, musí si obstarať nafilmovaný „dôkaz" pálenia maďarskej vlajky, alebo „objaviť" rozváľané židovské pamätníky, alebo protimaďarské heslá, aby sa na niekoľko dní všetky  údajne pravdovravné a mienkotvorné médiá „spravodlivo rozhorčili" nad „rasistickými Slovákmi". 

A najmä, aby sa znova zamestnali stovky policajtov, ktorých vrchní šéfovia musia vrhnúť do hľadania ihly v kope sena.

Dva lóvenský hlapec
A čo ešte taká Malina Hedvigová! (Pardon, tú skomoleninu nemá na svedomí autorka. Ako na potvoru sa jazyk pošmykol práve poslancovi SMK, keď sa chcel zastať tej „odvážnej školáčky", pardon, vysokoškoláčky, a pohotové médiá boli pri tom.) Kto by sa nepomýlil alebo nepreriekol pri takom srdcervúcom rozprávaní, keď tá Malina vypovedala, že „dva lóvenský hlapec zbili".

Zjavne ju po tých útrapách čaká nejaký Oskar alebo „Boží bič", pretože kvôli nej, Maline Hedvigovej, sa možno začne iný vek s novým názvom. 

Pretože celosvetoví vedci sa budú musieť dať do práce a „vymyslieť" inú DNA, pretože oná Malina zapiera, že by jej slina bola na nejakej známke.

Malina Hedvigová je skrátka slávna a jej meno iste inšpiruje umelcov i historikov na pomenovanie nejakej kvetiny alebo udalosti. 

Veď ani Ameriku nepomenovali podľa vyvraždených Indiánov. Treba dodať, že Malina poriadne zamotala aj hlavy vyšetrovateľom a kriminalistom.

Čo tam po slinách, hlavne, že „zbitá" študentka maďarskej vysokej školy priamo v staroslávnej Nitre má takú odolnosť a na každý výsluch príde v inom balení de lux. 

Aj keď jeden odborník na ženskú krásu usúdil, že vyzerá ako karfiol naložený v octe, to jej na kráse neuberie. 

Však keby sa bolo Bugárovi podarilo zosadiť slovenskú SIS-ku, bolo by všetko ináč. Pritom dosť dlho v parlamente nahlas sníval, že práve tieto inštitúcie by potrebovali dozor a kontrolu.

Chápadlá maďarskej iredenty a šovinizmu, ktorých najbližším cieľom je autonómia južného Slovenska, dočiahnu z Budapešti do Bratislavy a Košíc, aby napomínali slovenskú vládu k poslušnosti a obviňovali slovenských policajtov z neschopnosti vyšetriť a usvedčiť „dva lóvenský hlapec", že zbili akúsi Malinu Hedvigovú.

Má politický „dostrel" takú silu, že „odstrelí" aj neomylnosť a nezameniteľnosť DNA? Dokážu maďarsko-iredentistické rozbušky rozleptať aj slovenskú koalíciu, ktorá nemá zvyšný čas odrážať sústredenú paľbu opozície, odhodlanej obetovať nielen občanov, ale aj vlastný štát?