Foto: archív

Ironizujúci skeptik

Milan Kenda v klube sedemdesiatnikov

Pavel Kapusta

Minulý mesiac sa jeden z najlepších slovenských aforistov, epigramistov a fejtonistov, dlhoročný spolupracovník Extra plus Milan Kenda dožil sedemdesiatky.

Aj v dôchodkovom veku je aktívnym publicistom a jeho tvorba dokazuje, že okrem humoru a satiry je doma aj v ďalších žánroch.

Kendova profesionálna kariéra rozhodne nebola nudná. Hoci vyštudoval Prírodovedeckú fakultu UK, veľmi ho lákala literárna činnosť a novinárčina. Na tomto poli začínal v roku 1962 ako redaktor bratislavského vydavateľstva Osveta.

Dnes si spomína, že v tom čase mal veľké ilúzie o redaktorskom stave i medziľudských vzťahoch na pracovisku. Prax bola trochu iná a aj preto vystriedal celkovo sedem redakcií.

V normalizačných rokoch mu bývalý vedúci redaktor Smeny, čo postúpil do vedenia vydavateľstva Pravda, zakázal uverejňovať v časopisoch tohto straníckeho vydavateľstva ako antikomunistovi, revizionistovi a oportunistovi.

Napriek tomu či práve z rezistencie k týmto tlakom má Milan Kenda za sebou publicistické i literárne dielo, za ktoré sa nemusí hanbiť.

Za toto obdobie vytvoril ťažko spočítateľné množstvo stručných, úderných textov, ktorých platnosť v mnohých prípadoch nezničil ani neľútostne plynúci čas.

Počas revolúcie v novembri 1989 napríklad zbadal na stene svoj aforizmus „Červ zvyčajne šťastne prežije pád jablka." Nedávno si zasa nalistoval vlastný aforizmus z roku 1972: „Keby sa v parlamente zapol detektor lži, vybilo by to poistky v celom štáte!"

Dnes píše najmä politické sentencie, no nezabúda ani na klasický aforizmus. Ustavične ho láka možnosť uplatniť podstatu práce satirika: pozrieť sa za efektne pôsobiacu dekoráciu, na odvrátenú stranu, na skutočné, skrývané pohnútky, ako vraví „na hrdzavé klince a piliny".

S veľkými dezilúziami
Humor a satira patria podľa Milana Kendu medzi textové štruktúry, ktoré čosi charakterizujú, definujú, odsudzujú, proti čomusi bojujú, alebo aspoň reptajú, čomusi sa vysmievajú a prinášajú čitateľom satisfakciu. Na to, aby satirik zostal satirikom, musí si udržiavať kritický nadhľad nad životom a spoločnosťou. Obdobie po roku 1989 to Kendovi umožňuje v hojnej miere.

Svojimi názormi sa netají a hovorí, že najväčšmi je hrdý na to, že „v čase novembrového neokolonialistického puču nevycengúval kľúčmi na námestiach a nepomáhal tak otvárať dvere drogovým dílerom, mafistom, tunelárom a exekútorom".

V roku 1993 privítal samostatné Slovensko, no vzápätí ho zaskočila nemilá udalosť: skončil ako šéfredaktor vydavateľstva Príroda.

„S veľkými dezilúziami sa ocitol na dlažbe ako nezamestnaný: mladosť v háji, do dôchodku ešte štyri a pol roka. Usiloval som sa živiť písaním, lenže honoráre v našej demokracii takmer nik neplatí.

Živila ma manželka zo svojho slabého dôchodku, takže režim poznám aj z tej najhoršej stránky. Niet divu, že sám seba označujem prívlastkom ironizujúci skeptik," hovorí s trpkým úsmevom a pridáva svoj ďalší aforizmus: „V kapitalizme sa môže všetko, ale nedá sa nič."

Večne platné diagnózy
„Aforizmus je najväčšia láska môjho života, o ktorej si namýšľam, že bude siahať až po hrob. Ba v podobe literárneho odkazu až za hrob," vraví Milan Kenda.

Podľa vlastných slov sa dnes aforistickou tvorbou pokúša vykonať čosi dobré pre podporu zdravého a nepodkupného myslenia, čo je vraj obzvlášť cenné „v dnešnom oceáne amerikanizovaných a eurounionizovaných, názorovo i štrukturálne uniformovaných periodík".

Je zaujímavé, že hoci práca s textom je jeho každodennou radosťou, s počítačom a internetom sa aj napriek pokusom neskamarátil. „A načo?" pýta sa.

„Stačí mi spravodajská surovina z bežných médií, ktorú spracúvam najvyššie organizovanou bielkovinou - vlastným mozgom.

Lustrujem, spochybňujem, zvažujem, extrapolujem, domýšľam. S percentom účinnosti mojich prognóz a diagnóz som spokojný a môžem to dokázať výstrižkami z vlastných výtvorov."

V tomto smere je spokojnosť Milana Kendu namieste: už dávno sa mu podarilo zapísať sa do kultúrnej pokladnice Slovenska večne platnými satirickými diagnózami.

Milan Kenda sa narodil 19. novembra 1937 v Ostrave, vyrastal ako dieťa učiteľov na liptovskom vidieku. Vyštudoval Prírodovedeckú fakultu UK v Bratislave.

Pokračoval ako asistent na Lekárskej fakulte UPJŠ v Košiciach, neskôr pôsobil na redaktorských pozíciách, bol šéfredaktorom vydavateľstva Príroda.

Je majiteľom Ceny SAV za popularizáciu vedy, pamätných medailí Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny a Agrofilmu a ďalších 22 novinárskych ocenení.

Za zbierku epigramov Epidramy a Epidraky získal v roku 1995 čestné uznanie na III. ročníku Slovenskej literárnej prehliadky v Ružomberku.

Je autorom kníh Myšlienky učesané na ježka, Tiene slnečných dní, Kúsok rebra z Jánošíka a Klamná fauna zooklauna a spoluautorom dvoch populárno-vedeckých publikácií Žiarenie - hrozba i nádej a Neviditeľný svet vírusov, publikoval v ôsmich knižných zbierkach svetového aforizmu.

Doteraz uverejnil vyše 10-tisíc textov v slovenských, českých i poľských periodikách. Venoval sa aj tvorbe satirických koláží.

Jeho koláž Hokejista Karol Marx - PF 1969 zaradili v roku 1996 do expozície na výstave Humor bez hraníc v Múzeu umenia v Konstanci. Písal aj scenáre pre televíziu a rozhlas. Ako vyštudovaný zoológ má pozitívny vzťah ku zvieratám, je presvedčeným vegetariánom.