Foto: archív

Zabudnutý Blatnohrad

Kedy si Slováci spomenú na Pribinovo a Koceľovo stredisko vzdelanosti Slovenov?

Mnohí Slováci, a najmä tí, čo cestujú popri maďarskom Balatone ďalej do Chorvátska, ani netušia, že prechádzajú oblasťou, v ktorej kedysi vládlo nitrianske knieža Pribina a jeho syn Koceľ.

Asi dvanásť kilometrov od mesta Nagykanizsa nájdete križovatku, na ktorej sa dá odbočiť smerom do kúpeľného mesta Zalakaros.

Približne po pätnástich kilometroch, keď prejdete obce Garabonc, Nagyrada a Zalaszabar, si všimnete hnedú orientačnú tabuľu v maďarskom a anglickom jazyku.

Bude vás navigovať na pamätník - súsošie sv. Cyrila a Metoda k obci Zalavár. Stojí na mieste, ktorému sa kedysi hovorilo Blatnohrad, Mosapurch alebo Mosaburg. Ako opevnené hradisko v strede močaristého terénu rieky Sala (Zala) ho vybudoval knieža Pribina.

Pribinov azyl
Súsošie sv. Cyrila a Metoda na mieste niekdajšieho Pribinovho mesta financovali Bulhari, Zalánska župa a Univerzita L. Eötvösa.

Slováci, ktorí sa považujú za dedičov Veľkej Moravy a pokračovateľov cyrilo-metodskej tradície, toto pamätné miesto paradoxne nepoznajú.

Nefiguruje ani na mape národných či cirkevných pútí. Blatnohrad bol centrom jeho kniežatstva, ktoré až do príchodu starých Maďarov tvorilo rozsiahle územie: na juhu siahalo až po rieku Drávu, na východe po rieku Dunaj, na severe k mestu Veszprém a na západe presahovalo do dnešného Štajerska, Korutánska a Slovinska.

Patrili k nemu súčasné mestá Veszprém a Szombathely v Maďarsku, Leibnitz v Štajersku a Ptuj v Slovinsku.

Po zániku Samovej ríše (623 - 659) vytvorili západní Slovania niekoľko kmeňových kniežatstiev. Začiatkom 9. storočia boli najvýznamnejšie a najsilnejšie z nich iba Nitrianske a Moravské kniežatstvá. Kniežatá medzi sebou často bojovali a pokúšali sa o rozšírenie vlastných území.

V roku 833 sa Mojmírovi I., vládcovi Moravy, podarilo dobyť Nitrianske kniežatstvo (zahŕňalo územie celého dnešného Slovenska, časť územia medzi Dunajom a Tisou) a pripojiť ho k svojmu kniežatstvu.

Týmto spojením vytvoril silnejšiu Veľkomoravskú ríšu. Jej centrum bolo na Morave (asi Velehrad, respektíve Uherské Hradište) a Nitra sa stala iba sídlom následníka trónu.

Nitrianskemu kniežaťu Pribinovi, jeho synovi Koceľovi a družine veľmožov (Chotemír, Vlčina, Žeško, Trebič, Čestislav, Zemiň) sa podarilo utiecť k Frankom.

Uchýlili sa k Ratbodovi, správcovi pohraničnej Východnej a Korutánskej marky, s ktorými Pribina obchodoval (Nitrianskym kniežatstvom prechádzala známa staroveká Jantárová a Soľná cesta) a mal s ním aj rodinné väzby - vzal si za manželku jeho dcéru, kresťanku, na počesť ktorej vybudoval v Nitre v roku 828 prvý kresťanský chrám.

V službách kresťanstva a Frankov
Po úteku vstúpil Pribina do služieb Franskej ríše. Najprv sa však musel dať pokrstiť a vyučiť v kresťanskej viere. V roku 833 je pokrstený v Chráme sv. Martina v Traismaueri (Ratbodovom sídle), v dnešnom Rakúsku.

Na pamiatku tejto udalosti v máji 1990 odhalili na tomto chráme pamätnú tabuľu venovanú slovenskému kniežaťu Pribinovi.

Slávnostnú slovenskú svätú omšu slúžili soľnohradský (salzburský) arcibiskup Karl Berg, kardinál a nitriansky biskup Ján Ch. Korec a arcibiskup Ján Sokol, slovenský metropolita.

Neskôr sa však Pribina dostal do sporu s Ratbodom a uchýlil sa k Bulharom do Bulharskej ríše, kde hľadal uplatnenie pre svoje vladárske schopnosti a spojencov na obnovenie svojej vlády v Nitrianskom kniežatstve.

Keď tam nepochodil, odišiel do Slavónska (Chorvátska) ku kniežaťu Ratimírovi, ktorý bojoval s Ratbodom. V roku 838 Ratbod poráža Ratimíra, keď ho v rozhodujúcej chvíli opúšťa Pribina, ktorý sa neskôr pomerí s Ratbodom...

Deje sa tak v čase, keď Pribina zistí, že neexistuje žiadna možnosť na obnovenie vlády v Nitre. Ratbod predstaví Pribinu franskému kráľovi Ľudovítovi, zvanému Nemec.

Ten mu v rokoch 840 - 846 dáva do léna územie Dolnej Panónie pri Blatenskom jazere (Balatone), ktoré vyčlenil z rozsiahlej Korutánskej marky.

Na tomto území, ktoré sa v roku 847 spomína už ako vlastné Pribinovo kniežatstvo, zhromažďoval obyvateľstvo, šíril kresťanstvo, staval nové chrámy (prvý v roku 850 zasvätený Panne Márii, do Pribinovej smrti ďalších 12) a kláštory, z ktorých sa šírila vzdelanosť.

V spise O obrátení Bavorov a Korutáncov sa píše, že Pribina a jeho ľudia stavali aj strategické centrá, hospodárske, kultúrne a vojenské stavby.

Obrábali polia, využívali bohatstvo lesov, zaviedli chov koní, hovädzieho dobytka a oviec. Na konci Pribinovho života (861) je kniežatstvo významným susedom slovanských krajín - Veľkej Moravy, Chorvátska a Bulharska.

Koceľovo dielo
Po Pribinovej smrti (zomrel v bitke s Moravanmi, ktorí bojovali proti kráľovi Ľudovítovi - podporovali vzburu jeho syna Karolmana) prevzal vládu jeho syn Koceľ (830 - 876). Pokračoval v otcovej práci - podporoval šírenie slovenskej kultúry a dielo sv. Cyrila a Metoda, ktorí sa v roku 867 počas svojej misie na Veľkej Morave zastavili na pol roka aj v Blatnohrade.

Venovali sa vyučovaniu vyše päťdesiatich vybraných žiakov, pričom aj Koceľ sa naučil čítať knihy napísané v staroslovenskej hlaholike.

Keď Cyril v roku 869 zomrel, Koceľ poslal list pápežovi Hadriánovi II., v ktorom ho žiadal, aby vyslal Metoda ako učiteľa do Blatnohradského kniežatstva. V polovici roka 869 pápež poslal spoločnú bulu Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi o vyslaní Metoda ako učiteľa do ich krajín.

V lete 869 pápežská kúria na podnet Koceľa ustanovila Metoda za panónskeho a veľkomoravského metropolitu. Podľa výskumov bol Koceľ v rokoch 870 - 871 jediným slovenským panovníkom, ktorý informoval pápeža o Metodovom uväznení.

V roku 873, napriek franským vyhrážkam (franskí kňazi a panovníci boli proti posilňovaniu cirkevnej a štátnej nezávislosti Veľkej Moravy a Blatnohradského kniežatstva), prišiel osobne po prepusteného Metoda.

Knieža Koceľ pokračoval v otcovom odkaze aj pri výstavbe kultúrnych a hospodárskych centier kniežatstva. Základom hospodárstva tvorila poľnohospodárska produkcia a organizované kočovné pastvinárstvo.

Budovali sa podhradia, kde sa sústreďovali remeselníci. Ťažila sa ruda, spracúval kov, pálilo drevené uhlie. Vynikali hrnčiari, kováči a košíkári.

Zachované záznamy hovoria aj o bohatstve niektorých veľmožov na Koceľovom dvore. Napríklad Unzat mal rozsiahle územia v Železnej župe, v okolí Zali a pri Neziderskom jazere. Vybudoval niekoľko sídlisk, osád aj kostol, ktorý v roku 865 vysvätil soľnohradský arcibiskup.

Veľmož Zemin vybudoval Železný hrad (Vasvár). Žilic, ktorý mal sídlo v Šomoďskej župe, vlastnil tisíce hektárov lesa. Dodnes sa jeho bývalá lokalita nazýva Zselicség alebo Zseliczerdő.

Dom Malého Balatonu
Knieža Koceľ zomrel v roku 876 alebo 877, keď sa blížil koniec Veľkej Moravy. Nevie sa, či zanechal po sebe mužského potomka, pretože správou Blatnohradského kniežatstva bol v roku 880 poverený chorvátsky Braslav.

Franský cisár Arnulf prenechal Blatnohradské kniežatstvo (Zadunajsko) prichádzajúcim Maďarom, ktorí prišli do oblasti v rokoch 900 - 901.

Štefan, prvý uhorský kráľ, v roku 1019 založil v Blatnohrade kláštor na počesť svätého Hadriána. Od konca 11. storočia je bývalý Pribinov hrad župným hradom a sídlom Zalánskej župy.

V 16. storočí (po rekonštrukciách) bol začlenený do systému protitureckých pohraničných pevností. V roku 1702, aby sa nedostal do rúk kurucom, ho vyhodili do vzduchu.

Na jeho mieste postavilo Západozadunajské vodohospodárske riaditeľstvo (Nyugatdunántúli Vízügyi Igazgatóság) Dom Malého Balatonu, ktorý bol otvorený v roku 2000, aby turistom sprístupnil vodoochranársky systém a vodný svet Malého Balatonu.

Výstavba tohto domu spečatila niekoľkoročný archeologický výskum (začal sa v roku 1946), počas ktorého sa podarilo nájsť základy Pribinovho hradu s rozmermi 150 x 200 metrov, podhradie, hradný dvor, základy kostolov zasvätených Panne Márii a sv. Hadriánovi, rozsiahle pohrebisko a sídlisko vo vzdialenosti 5-6 kilometrov od hradu, kde sa predpokladajú nálezy remeselníckych dielní.

Mnohé nálezy a pamiatky z 9. storočia sa nachádzajú v depozitároch v Balatonskom múzeu v Keszthelyi.

Zasypané nálezy
Je škoda, že sa vo výskume ďalej nepokračuje. Veľká časť nálezísk bola zasypaná (naposledy v roku 2001), alebo podľahla nacionalistickej politike, ktorá pravdepodobne nechce pripustiť, že územie Zadunajska, okrem Avarov a Frankov, osídľovali aj Slovania.

Aj jediná viditeľná pamiatka, zvyšky základov Pribinovho hradu, ktoré sú v blízkosti Domu Malého Balatonu, nie sú označené a pomenované.

Nachádzajú sa uprostred veľkých močarísk. Očami sa dotýkam zvyškov múrov. Musel ich vidieť aj básnik Ján Kollár, ktorý v roku 1842 zakreslil základy jedného z Pribinových kostolov, keď ich bolo vtedy ešte vidieť.

Mlčky hľadím na okolie bývalého hradu a kladiem si otázku, prečo v roku 1996, keď celé Maďarsko oslavovalo svoje milénium, neboli Maďari schopní urobiť ústretové gesto aj k histórii Slovanov - napríklad projektom, ktorý by obnovil a zakonzervoval náleziská Blatnohradského kniežatstva...

Pamätné stĺpy a rumovisko baziliky
Vráťme sa však do reality. Okrem Domu Malého Balatonu si na miestach bývalého Blatnohradu môžu turisti pozrieť aspoň Pamätný stĺp sv. Cyrila a Metoda.

Na jednej jeho bočnej stene je po maďarsky napísané: „Na pamiatku panónskej činnosti stvoriteľov slovanskej písomnosti Cyrila a Metoda. Zhotoviť dali - Univerzita Eötvösa Loránda v Budapešti, Zalánska župa a Bulharská ľudová republika."

Na druhej stene stĺpa je cyrilikou napísané: „Oheň vyskúša zlato a striebro, a človek umom odsekne lož od pravdy." Tento stĺp postavili v roku 1985. Jeho pôvodné sochy sv. Cyrila a Metoda v roku 1998 ukradli a rozkúskovali. Zlodeji boli zadržaní, keď odovzdávali kov do zberu.

Pamätný stĺp Benediktínskeho opátstva sv. Hadriána postavila samospráva Zalánskej župy 20. augusta 1999 na mieste benediktínskeho opátstva, ktoré založil v roku 1019 kráľ Štefan.

Text na ňom je v maďarčine a nemčine: „V roku 798 Karol Veľký poveril soľnohradského arcibiskupa Arna pokresťančením Panónie.

Soľnohradské arcibiskupstvo poveril úlohou, aby odišli do tohto kraja, aby tu stavali a vysväcovali kostoly, aby sem posielali farárov a kázňami vychovávali ľud. Po páde Avarskej ríše Zalavár, sídlo kniežaťa Pribinu, tvorilo stredisko misijnej činnosti siahajúcej až po Päťkostolie.

Počas tohto obdobia bolo postavených vyše tridsať kostolov. Tri v Zalavári: jeden na počesť Panny Márie, druhý na počesť svätého Jána Krstiteľa a tretí na počesť mučeníka svätého Hadriána.

Rozpory, ktoré nastali po činnosti slovanského vierozvesta Metoda v rokoch 866 - 870, škodlivo ovplyvnili túto misijnú prácu, ktorá sa začiatkom 10. storočia skončila."

Pribinovu a Koceľovu éru nepriamo pripomínajú zvyšky baziliky na ostrove Récéskút. Na mieste asi pôvodného oltára stojí kovový kríž, na ktorom je tabuľka s týmto textom: „Toto miesto vysvätili v 850. roku." Nič viac.

Róbert Matejovič