Foto: archív

Najkrajšie kvety v záhrade

Od Betlehema cez Golgotu

Anglický spisovateľ Oscar Wilde zobrazil v jednej zo svojich poviedok nádhernú úrodnú záhradu, ktorá patrila sebeckému obrovi. Ten raz nadlho z domu odišiel, a keď sa po čase vrátil, našiel vo svojej záhrade hrajúce sa deti.

Zlostne ich odohnal, záhradu obohnal vysokým múrom a na múr pripevnil výstražnú tabuľu „Vstup zakázaný!" Na nasledujúcu jar však záhrada nezakvitla, hoci všade naokolo bolo plno kvietkov a vtáčikov. Neprišlo do nej ani leto a v jeseni zostala bez plodov.

Raz ráno obor počul v polospánku krásnu hudbu. Vyzrel von oblokom a na rozkvitnutej jabloni uvidel spievať stehlíka. A po záhrade pobehovali deti, ktoré sa dnu dostali cez dieru vo vysokom múre. Stromy postupne kvitli, zo zeme sa vynárali kvety a na konáre sadali švitoriace vtáčence. Obor sa náramne potešil obrazu. Iba v jednom kúte záhrady bola ešte zima.

Pod holým stromom stál maličký chlapček a usedavo plakal, lebo nemohol vyliezť na jabloň ako ostatné deti. Obrovi sa pri pohľade naň roztápalo srdce.

Podišiel k dieťaťu a vyložil ho na strom. V tej chvíli sa koruna stromu rozzelenala, zružovela od krásnych kvetov, na jeho vetvy sadli spievajúce vtáky a kvety obletovali motýle a včely.

Keď ostatné deti zistili, že obor už nie je zlý, vrátili sa do záhrady. Ľudia, ktorí prechádzali okolo, videli, že obor sa s nimi celé dni hráva a rozdáva im lahodné plody ovocia a zeleniny.

No obor predsa zostal smutný. Chlapčeka, ktorého vyložil na strom a ktorý ho za to z vďaky pobozkal, medzi deťmi nevidel. Ani deti o ňom nič nevedeli.

Až po rokoch, keď už veľmi zostarel, zoslabol a iba z kresla sledoval záhradu plnú kvetov a hrajúcich sa detí, zbadal v najodľahlejšom kúte záhrady, pod nevídane nádherným stromom, chlapčeka.

Naraz, akoby sa mu vrátili všetky sily, vstal a utekal k dieťaťu. Keď už bol pri ňom, zarazil sa, tvár mu očervenela a plný hnevu zvolal: „Kto ti ublížil? Povedz mi to, a ja ho zabijem!"

Chlapček mal totiž na nohách a rukách stopy po klincoch. Dieťa sa iba usmialo a povedalo: „Nerob to, veď sú to iba rany lásky.

Za to, že si mi iba jediný raz dovolil hrať sa vo svojej záhrade, pôjdeš dnes so mnou do mojej záhrady, ktorá sa volá raj." A keď poobede deti znova pribehli do obrovej záhrady, aby sa v nej hrali, našli obra ležať pod stromom mŕtveho, celého pokrytého nádhernými bielymi kvetmi.

Obraz Vianoc
V tomto čase sa mnohí z nás správajú ako obor z rozprávky. Plní túžob a očakávania, akoby nám trochu zmäklo srdce. Očakávame síce Vianoce a túžime po darčeku alebo príjemnejšom pohľade či mäkšom slove, no v skutočnosti sme predchnutí obrazom Dieťaťa, ktoré sa jednej zasneženej noci, plnej spevu anjelov a pastierov má zniesť do betlehemskej maštale k Márii a Jozefovi. Dieťa príde bezbranné, a navyše zlí ľudia ho budú chcieť usmrtiť.

Aj dnes, tak ako pred vekmi, ľudia usmrcujú nevinné deti tým, že ich rodičom neposkytujú dostatočnú odmenu za prácu, znečisťujú v záujme ziskov životné prostredie, v ktorom vyrastajú, alebo dokonca na nich tasia zbrane.

A koľkých tým zarmucujú! Treba vôbec spomínať Irak, Afganistan, Palestínu, Kosovo...? Včera to bol Vietnam, Angola, Bosna... A zajtra? Ktovie!

Možno si poviete, že je zbytočné pripomínať Áziu, Afriku, Balkán..., keď aj u nás doma je plno zloby. Jedni stihli za pár rokov nahonobiť miliónové až miliardové majetky, druhí - a tých je oveľa, oveľa viac - žijú v nedostatku, nevedia, na čo skôr minúť žobrácke mzdy alebo ešte žobráckejšie podpory.

A poniektorí z nás si možno povedia, že je zbytočné hnevať sa na politikov, podnikateľov či podvodníkov, keď v našej rodine, v našom dome, v byte vládne nevraživosť a hnev.

Ale či začneme Áziou, Washingtonom či Národnou radou, či dokonca vlastným príbuzným, alebo susedom, nemôžeme z tohto pohľadu vynechať ľudské srdcia. Aj to svoje.

Betlehemské dieťa prišlo na tento svet práve preto, aby oteplilo ľudské srdcia. Nielen srdce „vojnového prezidenta", srdce teroristu, srdce technokrata, ktorý zo skrachovanej slovenskej banky vytuneloval milióny, srdce večne sa opíjajúceho manžela, srdce hašterivej manželky, srdce dcéry, ktorá prepadla drogám, ale srdce každého z nás. Naše srdcia.

Rozmraziť tie, čo sú veľmi studené, otepliť tie, čo sú aspoň trochu teplé. Ak bude väčšina ľudských sŕdc dobrých a súcitných, bude už vari všade iba pokoj, zavládne láska a šťastie?

Nie, nie sme až takí romantici či vizionári. No bude azda menej nenávisti. Bude viacej lásky a šťastia. Napriek tomu: nepohybujeme sa ustavične v ríši rozprávok a snov?

Nejde o ufológiu
Poviedka Oscara Wilda (Sebecký obor) je naozaj iba rozprávka. Dokáže však svojím príbehom ak nie zmeniť, tak aspoň prinútiť k zamysleniu všetkých ľudí, čo si ju prečítajú.

Dokáže viac ako metráky papiera s upozorneniami, vyhláškami, nariadeniami, ako more slov všakovakých moralistov. No príbeh o betlehemskom dieťati nie je vymyslený, je pravdivý.

Počas dvetisíc rokov ho už neraz chceli mnohí vytrieť z myslí a sŕdc ľudí, alebo aspoň zahnať do ríše rozprávok, a nepodarilo sa to.

Počas desaťročí niekdajšieho režimu sme sa mnohí báli verejne vyznať svoju vieru, aby sme nemali nepríjemnosti, alebo aby sme nestratili dobré pracovné miesto.

Moc robila všetko, aby túto vieru zničila ako najväčšie tmárstvo, no aj vtedy - pamätáte sa? - sme sa tešili na príchod dieťaťa, Vianoc, hoci sme všetko pomenúvali inak: sviatky zimy, dedo Mráz, sviatočný stôl... namiesto narodenie Krista, Ježiško, vianočný stôl atď.

Pripusťme však, že príbeh o dieťati je predsa len krásna rozprávka pre deti a niekedy aj pre dospelých, aby si zaspomínali na svoje detstvo.

Môžeme - spolu so záhadológmi a ufológmi typu Dänikena - pripustiť aj to, že betlehemský príbeh sa naozaj odohral, ale za takých čudných okolností, o ktorých môžeme vysloviť iba nejaké ufologické hypotézy o mimozemšťanoch.

Veď koľko sa už opísalo príbehov (najmä v Amerike) o kontaktoch s mimozemšťanmi a vymýšľajú sa stále ďalšie! Betlehemský príbeh môžeme pokladať - aspoň z tohto hľadiska - za pravdivý azda aj preto, lebo odborníci v 19. a 20. storočí po predchádzajúcich vyhláseniach „učencov", ktorí negovali Bibliu ako znôšku rozprávok, dokázali, že táto kniha hovorí o skutočnostiach, ktoré sa naozaj kedysi odohrali, o ľuďoch, čo reálne žili.

Veď ešte začiatkom 19. storočia sa vo „vedeckých kruhoch" spochybňoval povedzme Babylon (podobne Trója z Homérovej Odysey), a to až dovtedy, kým ruiny tohto biblického mesta (so známou vežou) nevyhrabali spod nánosov piesku (v terajšom Iraku).

Ak sa teda stotožníme s nejakou ufologickou hypotézou, nevyhnutne si musíme položiť otázku, čo bolo cieľom mimozemšťanov.

Ale tu už nám nijaké hypotézy nepomôžu, lebo všetky budú zlyhávať na jednom jedinom skutku - na tom, prečo Boží syn, ktorý dokázal nielen liečiť ľudí, ale aj kriesiť mŕtvych, dobrovoľne prijal smrť - tú najpotupnejšiu, akou trestali najväčších vrahov a ostatných zločincov: smrť na kríži.

Vysvetlenie je iba jedno: bolo to sebaobetovanie sa za všetkých, prejav lásky Božieho Syna k všetkým ľuďom všetkých rás a čias.

Dané od Boha
Táto smrť, podobne ako jeho narodenie v betlehemskej maštali, bola predpovedaná prorokmi dávno pred Golgotou. Nešlo o nejaké veštenie, ale o konkrétne predpovede, o čom sa môžeme vždy presvedčiť v Biblii. Tí z vyvoleného národa, z ktorého vzišiel kráľ Dávid a Kristus, ktorí Ježiša neprijali, doteraz čakajú na Mesiáša.

Aj súčasné udalosti v Palestíne potvrdzujú, že Židia na Mesiáša, ktorý má zaručiť vládu nad celým svetom, nielen čakajú, ale čakajú jeho príchod už v blízkej budúcnosti. Kristus však už prišiel! Pred vyše dvetisíc rokmi, aby zaviedol vo svete vládu nie človeka, jednotlivcov či vyvoleného národa, ale vládu lásky. Či sa táto vláda bude rozširovať a upevňovať, závisí aj od nás.

Český spisovateľ Karel Čapek v jednom zo svojich apokryfov (Benchanan) nastoľuje pomyselnú situáciu (ktovie, či sa naozaj neodohrala), v ktorej sa veľkňazi Ananiáš a Kaifáš zhovárajú s Benchananom o Kristovi po jeho smrti - akoby len tak, z dlhej chvíle. Obaja hovoria o jeho účinkovaní z veľmi kritického hľadiska.

„Mal iba učiť a nemal robiť skutky, nemal brať svoje učenie tak strašne doslova... Šiel na to zle, ale milý Benchanan, medzi nami povedané, v mnohých veciach mal pravdu, no jeho taktika bola pomýlená, nuž a potom to nemohlo dopadnúť inak." A Kaifáš dodal: „Ja viem najlepšie, že naši farizeji majú svoje chyby, medzi nami sú to samí táraji a oplani - ale my si predsa nemôžeme dovoliť, aby niekto podrýval ich autoritu!

A ešte čosi. Nemal hovoriť, že prišiel na svet a že je Mesiáš a Syn Boží alebo čo. My predsa vieme, že je z Nazaretu - prosím vás, akýže spasiteľ!...

Ja som dobrý Žid, Benchanan, ale nikto mi nenahovorí, že by niektorý našinec mohol spasiť svet." A obaja, Ananiáš i Kaifáš, dospeli k názoru, že jeho učenie čoskoro zanikne, tak ako zanikli desiatky a stovky iných učení predtým.

Krista a jeho účinkovanie, jeho skutky, hodnotili ako politici a hodnotili ich ako skutky človeka, síce v čomsi výnimočného, ale predsa len človeka.

„Nechajte týchto ľudí a prepustite ich, lebo ak je tento zámer alebo toto dielo od ľudí, rozpadne sa, ale ak je od Boha, nebudete ich môcť rozvrátiť," povedal jeden z farizejov, učiteľ zákona Gamaliel, keď veľkňazi pred židovskou radou súdili apoštolov po Kristovom nanebovstúpení.

Nielen v histórii, ale aj v súčasnosti poznáme množstvo najrozličnejších siekt, politických a iných zoskupení, ktoré majú desiatky, stovky, ba až milióny členov, prívržencov a stúpencov.

Tak ako sa rozpadli mnohé z nich, rozpadnú sa časom aj tieto, lebo ich vytvorili ľudia. Kristovu cirkev ustanovil Boh, preto vydržala a vydrží všetky protivenstvá.

A pritom jej učenie by sme mohli s apoštolom Pavlom zhrnúť do siedmich slov: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého.

Tak ako zavrhli židovskí veľkňazi Krista a jeho učenie lásky, ako ho zavrhol Mohamed, hoci z kresťanstva do islamu prebral niektoré prvky, ktoré sa mu hodili (uctievanie Krista ako proroka a tiež jeho matky Márie), tak ako ho zavrhovali mnohí politici a filozofi, hoci na svoju stranu strhli často aj miliónové davy, tak ho zavrhujú mnohí‚ aj dnes.

A hoci často ho mnohí tolerujeme, neraz sa od neho dištancujeme, keď nám ide o peniaze, moc, pohodlie, rozkoše...

Krista treba prijať celého nie iba vo vianočnej romantike, ktorú symbolizuje rozžiarený stromček či množstvo darov a tučný účet v banke.

Nebojme sa však, netreba ho prijať tak, že sa zriekneme všetkého telesného a duševného šťastia, ale tak, ako to naznačil Wilde vo svojej poviedke: ak sa nebudeme uzatvárať do seba, ale otvoríme sa iným, všetkým ľudom, teda aj tým, ktorých by sme mohli nenávidieť, ak budeme milovať všetkých vôkol seba, a najmä deti, aj tie, čo sa majú narodiť, lebo sú najkrajšími kvietkami našej pozemskej záhrady, planéty Zem.

Jozef Janto