Kresba: Milan Vavro

Maďarská hanba

Do novodobej SS sa hlásia aj Maďari zo Slovenska, srbskej Vojvodiny a Sedmohradska

Ľudovít Števko

V Maďarsku je dusno. Boja sa židia, Rómovia, homosexuáli a obavy majú aj známi, nacionálne nezafarbení novinári. Maďarskej garde, ktorá je súkromnou armádou strany Jobbik, nehrozí nijaká spoločenská izolácia. 

Jej vodca Gábor Vona chodí po maďarských mestách, verbuje nových členov a pýši sa tým, že o vstup do gardy požiadalo päťtisíc uchádzačov.

Nie je tajomstvom, že do tejto novodobej SS sa cez internet hlásia aj Maďari zo Slovenska, srbskej Vojvodiny a Sedmohradska. Jeho ideológia sa čoraz viac stretáva s porozumením verejnosti, ale mnohým maďarským intelektuálom behá mráz po chrbte.

Ukazuje sa, že masová prísaha gardistov na Kossuth tér v Budapešti je len prvým dejstvom ničím a nikým nerušenej hry ultrapravicových radikálov. Verejné divadlo má tisíce vďačných tlieskajúcich divákov.

Ideológia týchto skupín je pre mnohých príťažlivá svojou jednoduchou rétorikou, ktorá žiada, aby Maďarsko opustili všetci Cigáni, „ktorí sa dosiaľ svojím cudzopasným a zločineckým štýlom života podieľali na terorizovaní a vykorisťovaní celých regiónov". Krajina sa vraj musí zbaviť parazitov a predovšetkým „špinavého žida Gyurcsánya".

Garda okrem toho žiada zavedenie trestu smrti, ostražitosť pred vpádom susedov z Felvidéku a Rumunska. A prirodzene, návrat do Veľkého Maďarska z roku 1914. Trianon je pre gardu večne živá téma poníženia, keď Maďari stratili dve tretiny svojho územia a jednu tretinu obyvateľstva.

Jej posledný veľký spojenec (pretože garda má svoju tradíciu od roku 1938) bol Adolf Hitler, ktorý „spravodlivo" vrátil časti Slovenska a Rumunska maďarskému národu. V okne centrály strany Jobbik visí červenobiela zástava nápadne podobná zástave maďarských fašistov.

V ľahkom bulvárnom štýle
V Maďarsku je väčšina tlače vystúpením gardy pobúrená. Na Slovensku nie. Zopár povrchných správ s naivným „žvatlaním" redaktorky Jančkárovej v STV, či úbohé reportáže v TV JOJ a TA3 zďaleka neodrážajú podstatu javu, ktorý nemá za posledných päťdesiat rokov v strednej Európe obdobu.

Udalosti v Maďarsku podané v ľahkom bulvárnom štýle našich televízií majú slovenských divákov skôr pobaviť ako informovať. Žurnalistika v elektronických médiách na Slovensku vlastne neexistuje. Vystupujú tu už len zabávači a pajáci.

Nevedno, kam nás až dovedie táto naša hlúposť. V slovenskej dennej tlači sa na túto tému neobjavil ani jeden naozaj seriózny, zasvätený komentár. 

Maďarské gardy bagatelizujú nielen predstavitelia SMK, čo sa dalo čakať, ale aj novinári a niektorí vychytení politológovia, ktorí sa radšej venujú prehreškom slovenskej vlády a parlamentu v otázke Benešových dekrétov.

Miroslav Kusý vyratúva „všetky slovenské jedovaté sliny" na adresu Maďarov, počnúc kauzou „prenasledovanej" Hedvigy Malinovej, končiac uznesením slovenského parlamentu o nedotknuteľnosti Benešových dekrétov, ktoré vraj boli pokusom o genocídu maďarskej menšiny. 

Porušovanie ľudských práv na Slovensku je podľa tohto bývalého vrchného komunistického ideológa komunistické dedičstvo, ktoré mal prevziať svojho času Vladimír Mečiar.

O hnutí Maďarských gárd ani slova. Čo na tom, že väčšina maďarských intelektuálov je zhrozená z toho, čo sa deje v ich krajine, čo na tom, že u južných susedov sa máva fašistickými symbolmi, rozdávajú sa mapy Veľkého Maďarska, vykrikujú sa na verejnosti rasistické heslá - nás sa to netýka!

Čo by asi napísal politológ Kusý do pravicových denníkov, keby sa podobné udalosti odohrali na Slovensku? Pravdepodobne by volal na pomoc celú Európu i zámorie, aby prišli urobiť na Slovensku poriadok.

Kto prebudí EÚ?
Je Maďarská garda len maďarský problém? Pre tých, čo prežili Osvienčim alebo nemeckú či maďarskú okupáciu určite nie. Gyurcsány považuje túto organizáciu za hanbu Maďarska a hrozbu pre európske demokratické hodnoty.

O zákaz činnosti protiústavného hnutia Maďarských gárd žiada Svetový židovský kongres a Európsky židovský kongres, ale nič sa nedeje. Maďari nemajú zákon, ktorý by postihol poloozbrojené skupiny s programom násilia a zmyl túto „hanbu Maďarska".

Prečo však mlčí Európsky parlament? Koľko petícií je potrebných na to, aby sa prebudil dobre platený operetný zbor nevidomých byrokratov v Bruseli?

Je na neuverenie, že europoslanci za ĽS-HZDS musia zbierať podpisy pred vchodom do rokovacej sály europarlamentu, aby táto téma vôbec mohla byť predmetom rokovania. 

Na otvorenie otázky uznesenia slovenského parlamentu o nedotknuteľnosti Benešových denacifikačných dekrétov stačí tejto európskej inštitúcii niekoľko maďarských hlasov!

Slovensko je mimo hry. Istý János Bósza, bojovník za územnú autonómiu južného Slovenska, blízky spolupútnik maďarských extrémistických skupín, trieska do sveta, že Slovensko nie je právny štát, lebo ministerstvo vnútra nechce zaregistrovať jeho občianske združenie za sebaurčenie Maďarov žijúcich na Slovensku.

Slováci prežúvajú svoje spory okolo Hlinku, ozývajú sa evanjelici, odpovedajú katolíci, historik Chmelár organizuje protest dezorientovanej mládeže pred budovou NR SR, ktorá pred kamery televíznych kanálov vystrkuje nehanebný transparent: „Hitler Hlinka - jedna linka". 

Trápne zviditeľňovanie sa ľavičiara, ktorý svojho času organizoval petičnú akciu proti vstupu Slovenska do NATO, zaváňa exhibicionizmom. Pravdaže, nikam to nevedie a nič to neznamená, len médiá majú pár dní o čom hovoriť a čo ukazovať.

Našťastie, téma Hlinka je za nami, v parlamente sa prebudilo národné cítenie a povedomie, čo nebývalo v posledných rokoch zvykom. 

Na jar sa k nám chystá tiežhistorik a vodca Gábor Vona na propagačné turné po južných okresoch, kde iste nájde svojich priaznivcov „túžiacich po činoch".

Bývalý obhajca Hedvigy Malinovej sa už na tému gardy vyslovil, že čo je legálne v Maďarsku, nemôže byť trestné ani na Slovensku. Inak je v našej krajine pokoj. Nuž, čo vlastne chceme...