Foto: archív
November 1989: Všetko je inak
Nové peňažné náboženstvo zbližuje prívržencov liberalizmu a konzervativizmu
Pavol Janík
Známa rabínska múdrosť, podľa ktorej je všetko inak, sa vzťahuje aj na novembrové udalosti z roku 1989. Mnohé vyjadrenia priamych účastníkov prevratu objektivizujú obraz historických udalostí spred osemnástich rokov.
Moderátor nežnej revolúcie Ján Budaj vo vysielaní Českej televízie svojho času konštatoval, že vtedajšie udalosti v Prahe boli v réžii silových štruktúr bývalého režimu vrátane známej študentskej demonštrácie.
Poradca federálneho premiéra Ladislava Adamca Oskar Krejčí a ďalší aktéri odovzdania moci v ČT prezentovali v tomto zmysle viacero podrobností.
Oficiálne štruktúry rokovali iba s presne určenými predstaviteľmi opozície. Bližšie neurčení sovietski predstavitelia priamo v Prahe konzultovali vývoj s čelnými predstaviteľmi opozície vrátane Václava Havla.
Prijímali od nich informácie o ich zámeroch a ubezpečenia, že dodržia dohodnuté podmienky. Nakoniec komunistami ovládaný federálny parlament v decembri 1989 zvolil Václava Havla za prezidenta ČSSR.
Opätovné rozdeľovanie Európy
Ekonomické, sociálne, politické a kultúrne zmeny, ktoré sa už 18 rokov premietajú do života slovenských občanov v podobe transformačného procesu, majú svoj pôvod v skončení súťaženia dvoch protichodných systémov v rámci studenej vojny.
Bezprostredným katalyzátorom udalostí sa stala rezignácia Sovietskeho zväzu na veľmocenské postavenie v strednej a východnej Európe, ktoré bolo výsledkom 2. svetovej vojny a dohôd víťazných mocností.
Niet pochýb, že ku skončeniu nepriateľstva v studenej vojne prispelo akceptovanie priority všeľudských hodnôt a široko propagovaná predstava európskeho domu od Atlantiku po Ural.
Medzičasom akoby táto architektonická štúdia zapadla prachom a vystriedalo ju nové rozdeľovanie Európy na báze rozširovania euroatlantickej integrácie, pričom niektoré európske štáty - najmä Ruská federácia - nie sú do tohto procesu plne inkorporované.
Podľa hodnoverných prameňov až do konca roka 1988, možno ešte na jar 1989 Západ kalkuloval, že hegemónom zmien v strednej a východnej Európe budú pragmatické sily v štátnom a straníckom aparáte v koordinácii so Sovietskym zväzom.
Zlom nastal začiatkom leta 1989, čo sa dáva do súvislostí s informáciami o ubezpečení Moskvy americkou administratívou, že vývinové posuny v strednej a východnej Európe nebudú zneužité proti bezpečnostným záujmom ZSSR.
Nasledovalo vyhlásenie Michaila Gorbačova, že ZSSR nemá politické ani morálne právo zasahovať do vývoja v týchto krajinách.
Potom prišli voľby v Poľsku, pribudli politické metamorfózy v Maďarsku, neskôr v NDR a napokon aj v Československu, Bulharsku a Rumunsku.
Odmietanie sociálneho štátu
Zo zverejnených prameňov vieme, že na sklonku augusta 1989 sa v pražskej reštaurácii Paríž uskutočnila večera s veľvyslancami rozhodujúcich členských štátov NATO, na ktorej sa zúčastnili vysokí československí predstavitelia na čele s tajomníkom ÚV KSČ Jozefom Lenártom.
Medzi prítomnými bol aj prvý námestník federálneho ministra vnútra generál Alojz Lorenc a vedúci 13. oddelenia ÚV KSČ Rudolf Hegenbárt.
Predmetom rozhovorov boli aktuálne otázky vzájomných vzťahov a hľadanie spoločných východísk z reálnej situácie. V tom období už bolo jasné, že otázka nestojí tak, kto bude hegemónom spoločenských zmien, ale spôsob, akým sa uskutočnia, aby sa predišlo násilnostiam, rozličným bezpečnostným rizikám a totálnemu ekonomickému kolapsu.
Protirečenia nasledujúceho vývoja dnes už každý pozná z vlastnej dlhoročnej skúsenosti vrátane pružnej výmeny divergentného variantu propagandy za jej konvergentný variant.
O prevrátenej logike i optike posudzovania spoločenských javov svedčí napríklad zásadný posun pri používaní pojmu „konzervatívny".
V rámci rozkladu hodnôt etablovaného systému sa termín „konzervatívny" uplatňoval na označenie dôsledných stúpencov reálneho socializmu.
Medzičasom v rámci revitalizácie kapitalizmu slovo „konzervatívny" opäť nadobudlo pôvodný pravicový charakter, obsah a význam.
Organickou súčasťou tejto sémantickej zmeny je fundamentalistické odmietanie sociálneho štátu, ktorý bol pre Európu v druhej polovici 20. storočia charakteristický.
Svet ovládaný záujmami úzkych skupín a skupiniek vyvolených opäť nástojčivo potrebuje skutočnú politiku hodnôt, kultúry medziľudských vzťahov a predovšetkým sociálnej ohľaduplnosti.
Snahy dodatočných hrdinov
Napriek spomenutým faktom pri reflektovaní historických udalostí z Novembra 1989 a v analýzach nasledujúceho spoločenského vývoja aj s odstupom takmer dvoch desaťročí často chýba ochota výraznejším spôsobom vziať do úvahy podstatné súvislosti doby v kontinentálnych i celosvetových rozmeroch.
Naďalej prevláda neudržateľná tendencia vysvetľovať dejinný pohyb na základe izolovaných javov miestneho a regionálneho významu - a to nielen zo strany tribúnov nežnej revolúcie a ich asistentov, či zo strany stále sa rozširujúcich radov jej dodatočných hrdinov, ale aj zo strany politických predstaviteľov, zoskupení a médií, od ktorých právom možno očakávať serióznejší prístup k zložitým civilizačným problémom.
Sú dátumy ako 16. november v Bratislave a 17. november v Prahe, ktoré dozaista nemožno obchádzať, ale ani ich preceňovať. Ide skôr o symboly všeobecných zmien, ako o skutočné dôvody historického zlomu.
O kľúčových otázkach sa rozhodovalo oveľa skôr na základe reálnych výsledkov vojenského a hospodárskeho súperenia v rámci utajovaných kontaktov a neskôr oficiálnych rokovaní na úrovni vrcholných predstaviteľov konkurenčných svetových veľmocí.
Liberálne orientovaní Leninovia
Formálni protagonisti novembrového zvratu vytrvalo a ostentatívne bazírujú na neobhájiteľnej mytológii nežnej revolúcie, pretože sa nedokážu zmieriť s vlastnou okrajovou úlohou v dejoch, ktoré detailne organizovaným spôsobom viedli k preskupeniu politických štruktúr a k personálnej obmene politických elít v strednej a východnej Európe.
A tak médiá bez ohľadu na ich názorovú orientáciu či mienkotvornú tradíciu sa dojemne hmýria exkluzívnymi rozhovormi, oživujúcimi panoptikum zabudnutých postáv, ktorým už nemá kto položiť otázky na telo, od ktorých nemá kto žiadať vyjadrenia k zreteľným nezrovnalostiam, od ktorých už nemožno očakávať objasnenie nepríjemných a zámerne zahmlievaných skutočností.
V redakciách „staroštruktúrnych" médií pred dvoma desaťročiami - v čase masového prebiehania z KSČ do VPN - vládli rozpaky a úzkosť.
Mnohí sa obávali, že po zavŕšení štátneho prevratu sa ocitnú v Leopoldove. Treba povedať, že to neboli obavy celkom neopodstatnené.
Dnes sa tieto médiá a médiá, ktoré vznikli klonovaním na báze ich genetického materiálu, väčšinou aktívne podieľajú na zliepaní narušených ilúzií o rozprávkových hrdinoch neuveriteľného príbehu nežnej revolúcie, na petrifikovaní nadprirodzených demokratických schopností a dokonalého personálneho imidžu chlapcov obdarených súborom najlepších revolučných vlastností v štýle akéhosi vzdialeného ideálu liberálne orientovaných Leninov.
K nefalšovanej atmosfére moderných bájnych príhod patria lákavé odmeny v podobe polovice kráľovstva, či aspoň v polohe multimiliónových reštitúcií, vysokých štátnych funkcií a podielov v bohatých obchodných spoločnostiach.
Karierizmus z povolania
V médiách sa napríklad už dlhodobo zamieňa legendárne Vyhlásenie radových komunistov s listom radového komunistu (zaslúžilého umelca) Ľubomíra Feldeka a ani Feldek si už viac rokov nevie spomenúť na iných signatárov tohto historického textu, ktorého pointou bola výzva, aby sa KSČ dobrovoľne vzdala vedúceho postavenia v spoločnosti (zakotveného v ústave).
V skutočnosti dokument vyšiel v Nedeľnej Pravde 1. 12. 1989 s podpismi šiestich redaktorov Pravdy (Peter Valo, Miroslav Polakovič, Juraj Kopřiva, Pavol Janík, Michal Ač, Michal Baranovič) z celkového počtu 113 redaktorov uvedeného denníka a s podpisom jedného redaktora Nového slova (Jozef Puškáš).
O tom, čo malo väčší vplyv na spoločenský pohyb a formovanie verejnej mienky - či podpis Ľubomíra Feldeka, alebo uverejnenie proklamácie 7 prominentných signatárov v oficiálnom periodiku, ktorého náklad vtedy dosahoval vyše 300-tisíc výtlačkov, nech si urobí názor každý sám.
S odstupom dvoch desaťročí sa natíska otázka, kde sú a čo robia dnes ľudia, ktorí sa angažovali v rozhodujúcich historických chvíľach, na rozdiel od karieristov z povolania, ktorí si z imidžu nežných revolucionárov urobili dlhodobú výnosnú živnosť.
Lunapark politických atrakcií
A tak sme priamymi účastníkmi historických dejov i očitými svedkami ich tendenčného zaznamenávania a skresleného prezentovania.
Žijeme v klietke informačných manipulácií, na základe ktorých sa zo životopisu niekdajšieho lídra KSČ Alexandra Dubčeka strácajú akékoľvek fakty, čo len naznačujúce jeho členstvo v komunistickej strane.
Pohybujeme sa v lunaparku politických atrakcií, v ktorom sa od nás očakáva, že uveríme napríklad federálnemu expremiérovi Mariánovi Čalfovi, že na sklonku roka 1989 mal pri rozhodovaní za sebou iba bielu stenu, akoby nemal za sebou päť rokov Gorbačovovej perestrojky, dohovory Moskvy a Washingtonu o eliminácii bipolárneho usporiadania sveta, eklatantné zmeny v okolitých krajinách a dôslednú kontrolu čs. ozbrojených síl zo strany sovietskych špeciálnych služieb.
Rád by som dospel k optimistickému záveru, že Slovensko raz dozrie na úroveň autentického politického myslenia, v ktorom sa budú proporcionálne zrkadliť všetky dôležité udalosti, činy a osobnosti tvoriace reliéf prevratných politických zmien na rozhraní 80. a 90. rokov 20. storočia. Od tohto okamihu nás zatiaľ delí dlhá cesta vedúca k dôslednému a nezaujatému rešpektovaniu pravdy.
