Katarína Tóthová: Mám rada pocit boja so živlami Bez imidžmejkrov

Pavel Kapusta, Ľudovít Števko

Do politiky vstúpila roku 1992 a vďaka voličom v nej stále zotrváva. Hovorí, že svoje politické pôsobenie aj poslanecký mandát chápe ako službu občanom. Má v povahe chodiť po nevychodených cestičkách vo vede aj v politike.

Na Právnickej fakulte UK v Bratislave zaviedla výučbu práva životného prostredia. Z učebných textov, ktoré za roky pedagogickej praxe napísala, mnohí študujú dodnes. V parlamente je známa ako neúnavná bojovníčka za svoju pravdu. Poslankyňa NR SR za ĽS-HZDS a profesorka práva Katarína Tóthová.

Prečo ste sa ako úspešná vysokoškolská učiteľka s profesorským titulom a akademickými hodnosťami ocitli v politike, o ktorej vieme, že býva vrtkavá a neistá?
Môj vstup do politiky sprevádzal vnútorný boj. Prvú ponuku na kreslo ministerky spravodlivosti som dostala v decembri v roku 1989 od akademika Čiča, keď zostavoval vládu národného porozumenia. Túto ponuku som na počudovanie mojich kolegov z pracoviska a známych neprijala, lebo som vôbec nemala záujem vstúpiť do politiky. Mojou parketou bolo správne právo, ktorému som sa venovala nielen ako pedagogička, ale aj ako vedecká pracovníčka.

Ministerské kreslo vo vláde Milana Čiča ste odmietli, ale Vladimírovi Mečiarovi ste povedali áno. Zaúradovala ženská intuícia?
Bolo to inak. Vtedajší minister vnútra Vladimír Mečiar mi ponúkol členstvo v jeho kolégiu, a keďže sa v tom čase začalo uvažovať o formovaní novej miestnej verejnej správy a legislatívnom zakotvení samosprávy, ponuku som prijala. Veď problematika verejnej správy bol môj profesijný záujem.

Pred voľbami v roku 1992 ste sa objavili na kandidátke HZDS. To ste už boli rozhodnutá celkom sa venovať veľkej politike?
V slabej chvíli a s vedomím, že sa ani nemusím dostať do parlamentu som s kandidatúrou súhlasila. Výsledkom bolo moje zaradenie na kandidátke na tretie voliteľné miesto. Vstup do parlamentu bol vlastne spúšťacím mechanizmom pre vstup do veľkej politiky. Odvtedy som v politike.

Neľutujete svoje niekdajšie rozhodnutie?
Neľutujem, lebo som vďaka nemu zažila neopakovateľné chvíle. Hneď po nástupe Mečiarovej vlády sa začalo pracovať na Ústave Slovenskej republiky a pri týchto prácach, ako ministerka spravodlivosti, som mala značnú účasť. Dnes sa Deklarácia o zvrchovanosti a práca na ústave javí ako bežná záležitosť, ale treba si spomenúť, aké to boli časy, keď sme ešte nevedeli, ako dopadne zákon o federácii, či sa federácia rozdelí, alebo nie. Bola tu latentná obava ako skončia ľudia, ktorí to všetko pripravovali a presadzovali. Nebolo to jednoduché, ale bola som rada, že som mohla byť pri tom, že som mohla hlasovať za Deklaráciu o zvrchovanosti a že som mohla prispieť k rozpracovaniu a prijatiu ústavy.

Prijatie ústavy bola významná vec, ale to bol len začiatok, nový štát bolo treba postaviť na nohy...
Áno, bola to úžasná práca, všetko bolo treba naštartovať, v rýchlosti sme museli vytvoriť nové orgány, ktoré Slovenská republika nemala. Nemali sme napríklad ministerstvo zahraničných vecí a ďalšie ústredné štátne orgány. Kým v Českej republike len vymenili na budovách tabuľky a z federálnych ministerstiev sa stali republikové, my sme ich museli vytvárať. Nové slovenské ministerstvá, to neboli len budovy, museli sme ich zabezpečiť personálne, určiť im kompetencie a okamžite pripraviť reorganizáciu miestnej štátnej správy. Bola to hektická doba, kde mala veľký význam legislatíva.

Legislatíva bola vašou srdcovou záležitosťou, nie?
Áno, svoju realizáciu v politike som videla práve cez tvorbu legislatívy a vytvárania základov pre aproximáciu práva, čo boli celkom nové úlohy, kde bolo treba kráčať nevychodenými cestičkami. Nevychodené cesty sú najťažšie, ale pre mňa boli najzaujímavejšie.

Nebola to teda príťažlivosť politiky, ale príťažlivosť práce?
To ma vlastne udržalo v politike. Vtedy nebol čas na politikárčenie, bol čas len na tvrdú prácu.

Napriek tomu sa v parlamente politikárčilo najmä pri prijímaní novej slovenskej ústavy. Trojkoalícii maďarských strán prekážala preambula ústavy, ktorá sa začínala slovami: „My národ slovenský..." Pre KDH bola ústava neprijateľná ako celok pre určité ustanovenia. Ako ste vnímali situáciu vo vtedajšej Slovenskej národnej rade?
Maďarská koalícia opustila pred hlasovaním rokovaciu sálu a KDH nehlasovalo za ústavu. V tom čase som to hodnotila a hodnotím aj teraz ako nezvládnutie historickej zodpovednosti a historického rizika, ktoré vyplývalo z prijatia ústavy. KDH hovorilo o samostatnom Slovensku s hviezdičkou niekedy po roku 2000 - to bolo len odďaľovanie spomenutého rizika. Jednoducho, chýbala im vtedy odvaha. Pritom bolo otázne, či sa v budúcnosti samostatná slovenská hviezdička vôbec objaví, keď sa zmešká vtedajšia historická šanca. Možnosť vytvoriť samostatný štát sa v histórii jedného národa naozaj len tak neopakuje.

Hovorili ste, že to bol čas tvrdej práce. Čo to v praxi znamenalo?
Mimoriadne pracovné nasadenie, ktoré sme v tých časoch po vzniku republiky zažívali, to nie je fráza, pretože sa pracovalo od rána do neskorých večerných hodín. Zasadnutia vlády niekedy dokonca trvali až do rána. Pamätám si napríklad, ako som dostala úlohu vypracovať z večera do rána právny predpis, ktorý by umožnil kolkovať peniaze, keď hrozil pád meny. A nielen vypracovať predpis, ktorý dovtedy nemal u nás obdobu, ale zabezpečiť aj jeho signáciu, publikovanie a fyzický rozvoz výtlačkov tak, aby v každom okresnom meste do popoludňajších hodín boli v predaji. Úlohu sme do bodky splnili. Takže, bola to nevídaná hektika, neporovnateľná s dneškom. Ale stála za to.

Verejnosť bola na vašej strane, ale u opozície ste si nevyslúžili jediné ďakovné slovo či ocenenie. Ani v médiách nie. Naopak, HZDS sa dočkalo útokov a škandalizovania. Nepociťovali ste pritom pocit nespravodlivosti?
Jedno je nezvratné, že to objektívne zhodnotí história. Zhodnotili to aj tí, čo nosili v sebe tisícročnú túžbu našich predkov po samostatnej štátnosti. Dôležité je, že Slovenská republika je životaschopná a že sa stala suverénnym subjektom medzinárodného práva. Cennejšie ako postoje médií sú pre mňa osobné pocity a spomienky na prelom rokov 1992 - 1993, keď som v hoteli Bôrik za prítomnosti celej vlády stála po boku Vladimíra Mečiara, ktorý prijímal z rúk zahraničných diplomatov písomné uznania Slovenskej republiky ako suverénneho štátu. Pamätám si, že Spolková republika Nemecko odovzdala uznanie suverenity ako prvá. Tento pocit sa nedá nahradiť ničím a nemôžu ho zmazať zlomyseľnosti všelijakých „pisálkov". Nakoniec, pádnou odpoveďou boli prvé voľby po vzniku Slovenskej republiky, v ktorých HZDS dostalo najvyššiu podporu voličov a tí, čo mali v programe udržanie federácie, sa dostali na okraj občianskeho záujmu. To, že naša práca nebola náležite ocenená, nie je celkom pravda - ja som za ňu napríklad dostala Rad Andreja Hlinku I. stupňa za zásluhy o vznik republiky.

Z českej strany, ale aj u nás doma sa ozývali pochybovačné hlasy, či to prežijeme, či sa nebudeme kolenačky vracať späť do federácie. Načrtávali sa katastrofické scenáre budúceho vývoja. Nikdy ste v kútiku duše nezapochybovali o budúcnosti samostatného Slovenska?
Nie, nikdy som nerozmýšľala o tom, že Slovensko ako samostatný štát môže padnúť. Vždy som uvažovala iba o tom, či každý jednotlivý krok je správny, či neexistuje iné riešenie, ktoré by zabezpečilo napredovanie Slovenska. Myslím si, že zvíťaziť môže iba ten, kto je hlboko presvedčený, že cieľ, za ktorým ide, je správny. A to bol môj prípad.

V slovenskom parlamente nie ste nováčikom, mali ste možnosť sledovať fungovanie tejto inštitúcie zvonka i zvnútra. Je nejaký rozdiel medzi parlamentom v rokoch po vzniku Slovenskej republiky a dnešnou Národnou radou SR?
Myslím si, že v Slovenskej národnej rade v porovnaní s dnešným parlamentom bola väčšia disciplína a viac sa hľadelo na podstatu veci so živšou diskusiou s opozičnými názormi. Väčšiu zameranosť na obsah by som v práci parlamentu rada videla aj v budúcich rokoch.

Nebolo v ponovembrovom období v parlamente viac osobností ako dnes?
Myslím si, že dnes nejde o deficit osobností, ale skôr o deficit známych osobností, prezentujúcich svoje názory na verejnosti. V počiatkoch slovenského parlamentarizmu poslanci prezentovali svoje názory nielen na zasadnutiach v pléne a vo výboroch, ale aj v odborných článkoch v tlači, na konferenciách. Dnes mi to chýba.

Nezmenila sa situácia po voľbách v roku 1998, keď boli opozičné názory vytesnené z médií, Dzurindova vláda začala písať čierne knihy a do popredia vystúpila politika revanšu? Neovplyvnilo to aj parlamentné maniery?
V prvých štádiách po vzniku Slovenskej republiky bola všetka energia sústredená na budúci vývoj. Tvorilo sa a budovalo niečo nové. Čierne knihy, ako hovorí samotné pomenovanie, sú čiernou históriou novodobej slovenskej politiky. Nielenže to nemalo v politike obdobu, ale nemalo to nijaké racio, okrem očierňovania predchádzajúcej politickej garnitúry. Nepravdivé obviňovanie sa dá ilustrovať napríklad na umelej výrobe káuz Ivana Lexu. Ak by sme sa správali podobným spôsobom dnes, museli by sme do čiernej knihy vpísať roky vzrastajúcej chudoby, morálneho úpadku a deformácie životných hodnôt na Slovensku počas vládnutia Dzurindovej garnitúry. Boli by v nich kapitoly o tom, ako sa zanedbala rómska otázka, ako sa nedomyslene presunuli kompetencie na samosprávy bez riadneho finančného krytia, bez vytvorenia odborného zázemia, ktoré by mohlo v samosprávach plniť úlohy. Ako nebola vyriešená otázka, čo má byť v kompetencii štátu a čo v kompetencii samospráv. Spisovanie ďalších čiernych kníh by však bola zbytočne vynaložená energia. Dnes treba hľadať cesty ako veci napraviť.

Vráťme sa do parlamentných lavíc. Niekedy vzniká dojem, že vystúpenia poslancov v parlamente sú skôr teatrálne ako vecné, viac stranícke ako odborné. Niektorí poslanci ešte v parlamente neprehovorili. Nevyplýva nízka dôveryhodnosť nášho zákonodarného zboru aj z týchto zistení?
Teatrálnosť nie je znakom len slovenského parlamentu, je to dokonca aj v Európskom parlamente, kde sa určité otázky preberajú viac kvôli médiám. Tento jav treba minimalizovať. Mohol k tomu dopomôcť legislatívny návrh, ktorý som podala s poslankyňami Muškovou a Kramplovou. Navrhli sme v ňom, aby záznamy z rokovania parlamentu vysielala nasledujúci deň v plnom rozsahu verejnoprávna televízia. Žiaľ, legislatívny návrh parlament nepodporil, čo mi je veľmi ľúto. Nesúhlasím s názormi, že kto by už len sledoval zasadnutia parlamentu. Možno by ich pozeralo menej divákov ako reality šou, ale v každom prípade by to bol moment, ktorý by minimalizoval niektoré nežiaduce javy ako teatrálnosť a vyvolávanie konfliktných diskusií na úkor rokovania o merite veci. A občania by mali lepšiu možnosť kontrolovať konanie svojich volených zástupcov.

Nemajú na zhoršenom obraze slovenského parlamentu „zásluhu" aj masmédiá?
V nezanedbateľnej miere áno. Napríklad v novinách som si prečítala, že poslanci si odsedia a „odtrpia" niekoľko dní v parlamente a zvyšok mesiaca majú platené voľno. To nie je pravda. Ťažisko práce poslanca nie je iba v rokovaní v pléne, ale aj v rokovaní vo výboroch a v práci so svojimi voličmi v teréne. Ak poslanec ignoruje voličov, doplatí na to v nasledujúcich voľbách.

Nevytvárajú nelichotivý imidž parlamentu médiá úmyselne? Verejnosť totiž vo všeobecnosti rada prijíma negatívne správy o ľuďoch, čo zastávajú vysoké funkcie. Na druhej strane, samotní poslanci sa neohradia, neprotestujú...
Nie je to tak. Požiadala som redaktora denníka, ktorý uviedol informácie o sladkom ničnerobení poslancov, keď sa v parlamente nerokuje, aby si vybral z kalendára ktorýkoľvek týždeň a celé tie dni sledoval môj pracovný program od rána do večera. Vydržal to iba dva dni a z reportáže zostala len informácia s nosnou témou, že poslankyňa Tóthová má veľa energie, lebo konzumuje veľa jabĺk. Neobviňujem z nedobrého renomé parlamentu len médiá, pretože je dosť vecí, ktoré musíme v práci parlamentu zlepšiť. Preto je vytvorená aj stála parlamentná komisia nielen na zmenu ústavy, ale aj rokovacieho poriadku, kde chcem navrhnúť, aby rokovací poriadok nepripustil také stanovisko výboru, že sa určitý materiál neprerokoval pre nedostatočný počet prítomných poslancov. Rokovanie výboru by sa malo opätovne zvolať a ak by ani potom nebol výbor uznášaniaschopný, predseda parlamentu by mal povinnosť vyvodiť voči príslušným poslancom finančné postihy.

Pri posledných voľbách ste sa ocitli na kandidátke ĽS-HZDS na nezvoliteľnom tridsiatom mieste. Hlasy voličov vás však „katapultovali" až na štvrté miesto, keď ste získali vyše 12 percent preferenčných hlasov, čo bolo vysoko nad potrebnú hranicu troch percent... Do parlamentu vás doslova dostali voliči. Čomu to pripisujete?
Pravda je, že som bola na nezvoliteľnom mieste. Som totiž dlho v politike a mala som pocit, že volič by rád videl v parlamente nové a mladšie tváre. Voliči rozhodli inak. Dnes mám z výkonu poslanca Národnej rady ten najlepší pocit, lebo som presvedčená, že som na mieste, kde ma občania chceli mať. Uvedomujem si, že veľký počet prednostných krúžkov bol ohlasom na moju komunikáciu s občanmi a ochotu riešiť ich problémy. Veď aj v tom je základ práce poslanca.

Dnes má ĽS-HZDS iné postavenie ako v minulosti, keď ako najsilnejšia strana modelovala jednu významnú epochu vo vývoji samostatného Slovenska. V súčasnej vládnej koalícii je najmenšou stranou. Ako vnímate túto zmenu?
ĽS-HZDS bola kreatívna strana, ktorá vedela svoje projekty presadiť do praxe, a takou aj zostala. Som presvedčená, že ešte dlho bude na politickej scéne s dostatočným vplyvom na rozhodovanie o dôležitých otázkach spoločnosti. Keď sa parlamentné strany dostanú do vlády, nie je vždy rozhodujúca početnosť poslancov. Práve menšie politické strany sa neraz stávajú jazýčkom na váhach. Podstatné je, či má takáto strana vízie, či má odborný potenciál, či má silných lídrov schopných presadiť svoje vízie. Sila ĽS-HZDS sa prejavila nielen v historických krokoch, ktoré urobila, ale aj v tom, ako dlho existuje na politickej scéne.

Vieme, aká je mediálna situácia na Slovensku, vieme, že súčasná vládna koalícia nemôže rátať s podporou tzv. mainstreamových médií. Nemyslíte si, že ten silnejúci mediálny tlak môže koalícii a tým aj ĽS-HZDS ublížiť?
Mám celoživotnú filozofiu presolenej polievky a myslím si, že naša mediálna sféra sa už dostala do tejto situácie. Dlhodobá útočná stratégia sa stane kontraproduktívnou práve pre ten cieľ, ktorý chce dosiahnuť.

Je prirodzené, že poslanci majú svoje civilné povolania. Vy ste aktívna vysokoškolská učiteľka na Právnickej fakulte UK. Ako sa dá zladiť profesorské povolanie s funkciou poslanca? Máte vôbec nejaké súkromie?
Ak máte to šťastie, že vám stačí spánok medzi jednou v noci a šiestou hodinou ráno, pri dobrej ekonomike času sa dá zvládnuť veľmi veľa. Ja som po všetkých stránkach disciplinovaná a aktívna, či už v parlamente, alebo na fakulte, kde prednášam, skúšam a školím ďalších vedeckých pracovníkov. Okrem toho publikujem v tlači, v odborných časopisoch, vystupujem na konferenciách. Stíham sa venovať aj svojej záľube - záhradkárčeniu, ale veľmi si vyčítam, že nemám viac času na svoje dve vnúčatá. Asi je vo mne niečo, čo potláča prirodzenú ľudskú lenivosť. Pri takýchto danostiach sa dá naozaj stihnúť všeličo.

Stíhate navštevovať aj módne salóny? Je známe, že poslankyňa Tóthová nosí elegantné kostýmy a módne doplnky...
Nie som zákazníčka vychytených módnych salónov, oblečenie si navrhujem sama podľa vlastného vkusu, neraz s doplnkami alebo upravenou konfekciou. Mám dlhoročnú priateľku krajčírku, ktorá mi prispôsobuje alebo ušije niektoré veci na doplnenie môjho šatníka. Dokonca som neprijala ani ponuky imidžmejkrov, ktorí mi chceli poradiť štýl obliekania aj lepší účes, pretože ja svoj výzor formujem podľa vlastných predstáv. Nebola by som to ja, keby som podstúpila zmenu účesu a štýlu obliekania.

Máte vzťah aj k športovému oblečeniu?
Samozrejme. Milujem chôdzu a možno sa usmejete, mojou slabou stránkou je prechádzka vo fujavici. Mám rada tento pocit boja so živlami a potom prísť domov, do tepla, dať si čaj s rumom a zabaliť sa do deky.

Rada bojujete aj v živote?
Jednoznačne. Ak si vytýčim cieľ, robím všetko preto, aby som ho dosiahla. Nedávno som sa rozhodla, že sa naučím šoférovať, čo som doteraz vzhľadom na situáciu a možnosti nemohla. Už rok šoférujem aj po preplnených bratislavských uliciach v dopravnej špičke.

Čo na to policajti?
Zastavili ma a zisťovali, či mám vestu, či má vozidlo všetky náležitosti v poriadku. Snímala to aj kamera niektorej televízie. Bolo to pred Vianocami, mala som totálne naložený kufor a chceli sa pozrieť na lekárničku, ktorá bola na dne kufra. Vtedy som rezignovala a povedala som im: Lekárničku mám, ale keď ju chcete vidieť, vyberte si ju sami.

V porovnaní s inými poslancami chodíte málo na služobné cesty. Vraj sa bojíte lietania, je to preto?
Služobných ciest som si užila ako ministerka a podpredsedníčka vlády. Pravdou je, že som všetky absolvovala autom, dokonca aj severské štáty. Nelietam.

Takže sa bojíte?
Mám jeden problém, ktorý nesúvisí iba s lietaním - neznášam prudký pohyb smerom dolu. Moje dieťa bolo ukrátené o sánkovanie so mnou, to musel vždy zvládnuť otec. A keď sa veziem v aute, vždy požiadam šoféra, aby vo zvlnenom teréne išiel pomalšie. Pohyb hore mi neprekáža. Mám teda jedinú alternatívu: ísť hore.

Platí to pre vás aj v politike? Neznášate pohyb dolu?
V politike som si to zatiaľ nevyskúšala, ale raz z tej vrcholovej politiky odídem, čo je prirodzené. Neznamená to však, že nebudem naďalej politicky aktívna. Mám však aj inú túžbu - mať psíka. Keď som pracovala len na fakulte, mali sme dvoch psíkov, a potom, keď som odišla do politiky, nebol čas na komunikáciu s nemou tvárou. Ale mám taký plán, ešte si ho uskutočním.

Novinka: Video sekcia

Vytlačiť Poslať