Reprodukcia: archív

90 rokov po Leninovi

Októbrová revolúcia v Rusku – už neoslavované výročie

Peter Greguš

V roku 1917 vypukli v Rusku dve revolúcie, februárová a októbrová. Prvá viedla k pádu cárizmu (je iróniou dejín, že posledný ruský cár sa v súčasnom Rusku stal svätým a dnešní Rusi sa k nemu modlia), druhá priviedla k moci boľševikov, ktorých bolo vo februári 1917 iba okolo 25-tisíc.

Leninov návrat
V. I. Lenin v roku 1917 žil v emigrácii vo Švajčiarsku. Tam v marci 1917 na jednej z prednášok pre tamojších socialistov povedal pozoruhodnú vetu:

„My ľudia staršej generácie sa už asi svetovej socialistickej revolúcie nedožijeme." O pár dní vypukla v Rusku februárová revolúcia.

Ruský radikálny sociálny demokrat Alexander Helphand-Parvus, ktorý emigroval po revolúcii v roku 1905 do Nemecka a neskôr získal nemecké občianstvo, pracoval počas vojny pre nemeckú tajnú službu.

Ten sprostredkoval Leninovi styk s príslušnými nemeckými miestami, aby dostal povolenie vrátiť sa cez Nemecko do Ruska aj napriek tomu, že obe krajiny boli vo vojne, čo sa podarilo.

Už v emigrácii dával Lenin najavo, že Rusko sa nachádza v takej situácii, že jediným riešením je uzavretie mieru.

Krátko po návrate do Ruska Lenin zverejňuje Aprílové tézy. Ich kľúčovou ideou je, že februárová revolúcia bola iba prvou etapou, tá musí prejsť do druhej etapy, „ktorá musí dať moc do rúk proletariátu a chudobného roľníctva".

Leninov návrat do Ruska bol počiatkom procesu, ktorý vyústil do revolúcie v októbri. Lenin síce tvrdil, že februárová revolúcia dala moc do rúk buržoázii, no v skutočnosti to bolo zložitejšie. 

Už na počiatku revolúcie totiž vznikli v Rusku nové orgány revolučnej moci - soviety, lenže Lenin v Aprílových tézach priznal, že v nich mali boľševici menšinu a že sa budú musieť snažiť získať v nich rozhodujúci vplyv, no ak by sa im ho podarilo získať, revolúcia by mohla pokračovať pokojnou cestou.

Rozdiel medzi boľševikmi a menševikmi bol v tom, že menševici (ako ortodoxní marxisti) tvrdili, že kapitalizmus v Rusku ešte nedosiahol takú úroveň, aby bolo možné uvažovať o socialistickej revolúcii.

Hlavný teoretik menševikov Plechanov napísal, že ak by sa boľševikom podarilo zvíťaziť, nastolili by v Rusku podobné tyranské spoločenské zriadenie, ako bola napríklad v Amerike ríša Inkov.

Pokračujúca katastrofa
Treba si uvedomiť, že 1. svetová vojna prebiehala inak na západnom a inak na východnom fronte. Na Západe zakrátko ustrnula v zákopovej vojne, kde sa za minimálny postup platilo tisíckami životov.

Rusko utrpelo už na počiatku niekoľko drvivých porážok a nemecké vojská prenikli do hĺbky krajiny. Vojenská katastrofa spôsobila v krajine neuveriteľnú biedu.

Februárová revolúcia zaviedla najprv dvojvládie Dočasnej vlády a sovietov, no neboľševické socialistické strany vstupom do Dočasnej vlády otvorili priestor na pôsobenie boľševikov. 

Menševici a eseri tvrdili, že nevyhnutné sociálne reformy (napríklad rozdelenie statkárskej pôdy medzi chudobných roľníkov) bude možné zaviesť až po slobodných voľbách, z ktorých vzíde Ústavodarné národné zhromaždenie, ktoré bude mať mandát od ľudu, aby zaviedlo reformy.

S nimi súhlasili aj niektorí boľševici, napríklad Kamenev alebo Zinovjev, ktorí dali najavo svoj nesúhlas aj s tým, aby boľševici prevzali moc násilnou cestou a izolovali sa tak od ostatných socialistických strán. Najväčšej chyby sa menševici a eseri dopustili vtedy, keď vstúpili do Dočasnej vlády.

Boľševici ich potom mohli obviňovať zo spoluzodpovednosti za všetky hospodárske a politické problémy. Od júla 1917 bol na čele Dočasnej vlády eser Alexander Kerenskij. Toto všetko umožnilo boľševikom získavať čoraz silnejšie pozície v sovietoch.

V júli 1917 organizovali boľševici demonštrácie, ktoré sa podarilo potlačiť za pomoci vojska. Vtedy sa stal vrchným veliteľom ruskej armády generál Lavr Kornilov. V auguste Kornilov posiela do Petrohradu „spoľahlivé" kozácke vojsko, aby pomohlo Dočasnej vláde proti boľševickému nebezpečenstvu.

Lenže Kerenskij sa naľakal, či Kornilov nechce zvrhnúť Dočasnú vládu a nahradiť ju vojenskou diktatúrou. Postup Kornilova bol vyhlásený za protištátnu vzburu a bol odvolaný z postu vrchného veliteľa armády. Tieto udalosti posilnili boľševikov, ktorí mohli hovoriť o kontrarevolučnej hrozbe.

Zostalo len mauzóleum
Desiateho februára 1917 išiel predseda Štátnej dumy Rodzianko referovať cárovi Mikulášovi II. o situácii v krajine. Doslova mu povedal: „Neuplynú ani tri týždne a vypukne revolúcia, ktorá vás zmetie a vy už nebudete panovať. Čoskoro zožnete, čo ste zasiali."

23. februára 1917 (podľa súčasného kalendára 8. marca) sa mal oslavovať Medzinárodný deň pracujúcich žien. No už ráno vypukli demonštrácie, živelné štrajky a hladové vzbury.

Mocenské orgány sa neodhodlali zakročiť. Ale 25. februára sa situácia ešte zhoršila a 26. februára dostali vojaci rozkaz strieľať do demonštrantov. Splnili ho iba niektoré jednotky.

Prelomom bol 27. február, keď sa k demonštrantom začali pripájať vojaci. V druhý marcový deň sa cár vzdáva trónu, večer sa moci ujala Dočasná vláda.

Trockij ešte v septembri vytvoril robotnícke milície - Červené gardy. Tie už 24. októbra obsadili strategické body v meste, elektrárne, pošty, telegraf i telefónne ústredne.

Večer 25. októbra zatkli v Zimnom paláci Dočasnú vládu, iba jej predsedovi Kerenskému sa podarilo uniknúť. 26. októbra sa konal 2. zjazd sovietov.

Lenin na ňom oznámil, že Dočasnú vládu nahradila Rada ľudových komisárov. Zároveň zverejnil Dekrét o mieri, na základe ktorého boľševická vláda chcela uzavrieť mier s Nemeckom.

Nastúpil režim, ktorý trval do novembra 1991, keď ruský prezident Boris Jeľcin zakázal Komunistickú stranu Sovietskeho zväzu.

Hoci na Červenom námestí v Moskve ešte existuje Leninovo mauzóleum, súčasné Rusko už nemá veľa spoločného s bývalým ZSSR. A tak sa pre historikov vynorila úloha odpovedať na otázku, čo vlastne ostalo z odkazu Októbrovej revolúcie.