Foto: archív

Dni, na ktoré sa nezabúda

Ľudovít Števko

Pred 15 rokmi vrcholil boj o Gabčíkovo. Ráno 24. októbra 1992 po prebdenej noci dal vedúci stavby Július Binder rádiom povel osemdesiatim očíslovaným nákladným tatrovkám, aby začali sypať hrádzu. Podľa zákona schválnosti vo vozidle číslo 1 sedel vodič s priezviskom Tóth.

Začalo sa druhé dejstvo drámy zvanej Gabčíkovo-Nagymaros. Dnes vieme, že to bolo víťazstvo rozumu nad zaslepenosťou, hoci medzinárodný spor pretrváva a domáci nactiutŕhači aj mediálne postpubertálne klebetnice očierňujú mužov činu, ktorým nesiahajú ani po päty.

Ale to je už iné rozprávanie o našej slovenskej malosti. Na dni, ktoré vošli do slovenskej histórie, sme si zaspomínali s bývalým šéfom štátneho podniku Vodohospodárska výstavba a exposlancom Národnej rady Slovenskej republiky Júliusom Binderom.

Stavba storočia, Sústava vodných diel Čunovo-Gabčíkovo je dnes skutočnosťou. Stupeň Nagymaros ešte len čaká na udelenie milosti od maďarskej politiky. Prečo vlastne prišlo k zásadnému obratu v názoroch Budapešti na spoločne plánované vodné dielo a porušeniu medzinárodnej zmluvy zo strany Maďarov?
Je všeobecne známe, že Maďari v roku 1989 po zmene politického systému zmenili aj svoj názor na otázku výstavby Vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros. Vo februári v osemdesiatom deviatom, počas rokovania spoločnej operatívnej skupiny v Budapešti, som zažil prvú demonštráciu proti vodnému dielu. Neboli to len ekologické výhrady, ale čoraz zreteľnejšie sa ozývali politické dôvody odmietnutia; ožívali veľkouhorské reminiscencie a otvárali sa staré „trianonské rany". Maďarská vláda zmluvou o výstavbe vodného diela na Dunaji v roku 1977 vlastne potvrdila trianonské hranice. Aj preto bola takáto zmluva v nových politických podmienkach pre mnohých Maďarov neprijateľná, preto ju potrebovali zrušiť.

Mohli osud diela Gabčíkovo-Nagymaros ovplyvniť pouličné nacionalistické demonštrácie pamätníkov viedenského anšlusu v Budapešti?
Nemyslel som si, že to môže byť rozhodujúce, veď len tri mesiace predtým nás maďarská strana požiadala urýchliť výstavbu vodného diela o pätnásť mesiacov. Dostal som studenú sprchu, keď som z rakúskej televízie počul hovoriť maďarského ministra Imreho Pozsgaya, že jeho vláda musí obetovať Vodné dielo Gabčíkovo-Nagymaros, aby zachránila v Maďarsku demokraciu. Minister jednoznačne priznal, že tu nejde o ekologické hľadisko, ale o politické rozhodnutie. Udalosti nadobudli rýchly spád a Maďari v júni 1989 zastavili práce na úseku Nagymaros, o čosi neskôr aj v Dunakiliti. 

Spustila sa hysterická kampaň proti Gabčíkovu, proti Slovensku a proti Binderovi. Maďarskí zelení vás nevolali inak ako Dunasaurus a Česi vám dvakrát udelili výročnú cenu „Největší ropák". Neodradilo vás to?
Bola to hektická doba. Ale nemohol som sa vzdať. Viera v pravdu, služba vlastnému národu je neuveriteľným aktivizátorom všetkých síl a schopností, ktoré človek nosí v sebe.

Keď už bolo zrejmé, že maďarská strana nie je ochotná rokovať o ničom inom, len o likvidácii gabčíkovskej sústavy, schválila slovenská vláda v júni 1991 projekt dočasného riešenia, tzv. variant C. Čo nasledovalo po tomto rozhodnutí?
Nasledovalo ohromné tempo, veľké sústredenie kapacít. Veď za deväť mesiacov bolo potrebné postaviť takmer jedenásťkilometrovú hrádzu vo veľmi zložitom teréne, postaviť ďalšie zložité stavby, z ktorých bolo najdôležitejšie a viditeľné pre celý svet - prehradenie koryta Dunaja. Naši bývalí partneri sa nám smiali, variant C považovali za „papierového tigra", za klamný manéver v štýle potemkinovských dedín. Neverili, že dokážeme postaviť gabčíkovskú sústavu vlastnými silami. Veď oni mali na výstavbu Nagymarosu pôvodne uzatvorené zmluvy so skúsenými rakúskymi firmami. Keď som raz sprevádzal po stavenisku svojho maďarského priateľa, začal na betónových pilieroch oškrabávať betón, či je to naozaj betón, a nie divadelná kulisa. Medzitým boli početné rokovania slovenskej i federálnej vlády, vyhlásenia zahraničných ministrov od Budapešti po Brusel, zákerné akcie federálnych ministrov Vavrouška, Tigrida a slovenských zástavníkov boja proti sústave vodných diel, ktorí húdli stále tie isté ekologické nezmysly.

V nežičlivej atmosfére, za ustavičného kuvikania „ochrancov prírody" stavba rástla, až prišlo k vrcholnému výkonu - prehradeniu rieky. Od tejto chvíle bolo vo vedomí staviteľov Gabčíkovo neodvolateľné. Vraj vám vtedy spadol zo srdca do Dunaja najväčší balvan...
Bola to pravda. Potom, ako som prikázal sypať, hodil som do vody malý kamienok, ale oveľa, oveľa väčší mi spadol zo srdca. Rozsvietili sa svetlá a rozozvučali klaksóny všetkých vozidiel. Skončil sa prvý veľký boj o Gabčíkovo, ale nie vojna o Dunaj.

Od prehradenia Dunaja prešlo 15 rokov a od rozhodnutia haagskeho tribunálu päť rokov, teda dosť dlhý čas na usporiadanie vecí, alebo aspoň na rámcový dohovor medzi slovenskou a maďarskou vládou. Pre nás priaznivý výrok medzinárodného súdneho dvora akoby pohltila voda, akoby ani nebol. Vyhrali sme vôbec ten proces?
Pred odchodom do Haagu som na jednej tlačovke tipoval, že proces vyhráme 8:2, povedané športovou terminológiou. Vyhrali sme ho 8:1. Súčasťou súdneho výroku bolo aplikovať do šiestich mesiacov rozhodnutie súdneho dvora v Haagu oboma vládami. Po tvrdých rokovaniach medzi delegáciami Maďarska vedenej Nemcsokom a Slovenskej republiky vedenej ministrom Bacom, parafovali tzv. rámcovú dohodu, ktorá mala riešiť všetky otázky nastolené haagskym tribunálom. V dohode bol záväzok Maďarska, že postaví dolný stupeň, že Čunovo zostane v pôvodnej forme, čiže bude riadiacim prvkom v sústave vodných diel. Okrem toho sa malo doriešiť vzájomné finančné vyrovnanie. Maďari mali zaplatiť 150 miliónov dolárov za spoločné objekty pri Čunove. Slovenská vláda dokument podpísala, maďarská vláda parafovanie odložila vzhľadom na blížiace sa voľby. Po voľbách nastúpila Orbánova vláda, ktorá prakticky negovala rozhodnutie medzinárodného súdneho dvora. Ani neskôr sa problém nepohol ani o piaď dopredu, všetko zostalo v nulovom štádiu, na škodu pre obidve strany.