Koláž: Andrej Mišanek
Úklady bez lásky
Neveselá správa o postdzurindovskom Slovensku
Zlata Solivajsová
Zatiaľ čo tropické oblasti našej planéty sužujú prírodné živly: zemetrasenia, tornáda, cunami, Slovensko najviac ohrozuje v samotnej jeho podstate takzvaný ľudský faktor domáceho pôvodu: protivládne kampane a zákulisné kliky, množiace sa ako lykožrúty v Tatrách.
Súčasná opozícia sa už dávno vymkla z pántov obvyklých politických šarvátok a intríg. V súčasnosti nadobúda dimenzie nebezpečných, čoraz zákernejších a agresívnejších úkladov s ďalekosiahlymi následkami.
Osem rokov štvorzáprahu
V podtóne však prevažuje najmä ambícia dokončiť skazonosné dielo „zmien" naštartovaných tak, aby Slovenská republika strácala svoju - najskôr ekonomickú a potom aj štátnu suverenitu, čo nemajetné vrstvy obyvateľstva pociťovali v rámci strát ľudských práv.
Márna sláva, maďarská iredenta, ktorú politici KDH prednostne prizvali vytvoriť spoločnú vládu, využila túto jedinečnú ponuku nad všetky očakávania.
Organizovanie zdanlivo nevinných seáns, útočiacich na základné inštinkty každého živočícha: PREŽIŤ, prináša očakávané ovocie. (Napokon, ani v prípade premnoženia lykožrútov nejde o lásku, ale o zachovanie rodu.)
Napriek doterajším úspechom Ficovej vlády, ktorej pozitíva zaznamenáva aj prísne zahraničie, je evidentné, že čokoľvek by súčasná vláda navrhla, schválila, uskutočnila, splnila, opozícia apriórne odmietne a vyhlási za zlé, škodlivé alebo protiústavné.
Vzhľadom na svoje doterajšie priority zrejme inú možnosť ani nemá. Jej osemročné „skúšobné obdobie" vládnutia v plnom svetle potvrdilo, že bicyklista nebol tým „správnym mužom na správnom mieste".
Osvedčený fanfarón, sľubovateľ, megafón cudzích záujmov a hovorca globalizátorov Slovenska si pomýlil vchod do parlamentu s vrátami na jarmok, kde najlepšie predáva ten, čo najviac kričí.
Ak nerátame privátne kariérne štréberstvo a koristnícke úspechy, dzurindizmus akoby ani nemal vlastný skutočný program.
Paberkoval z útržkov, výrokov, názorov a plánov svojich rivalov, spoliehajúc sa prevažne na poradcovské služby rozličnej proveniencie, prichádzajúce zvonka v efektívnom mediálnom balení. Nesúrodý štvorzáprah aplikoval svojmu štátu „napredovanie" v duchu stredovekých popráv.
Každý zo štyroch jazdcov si k vlastnému koňovi priviazal jednu časť celku, vysadol do sedla a na povel skúseného čikóša šibol koňa mitrhu do cvalu - každý iným smerom.
Je známe, čo v takýchto prípadoch ostalo z obete. A chýbalo už len málo, aby zo Slovenskej republiky ostali na európskom cvičisku len krvavé zdrapy pokoreného štátu.
Po deratizačnom tajfúne
Pozitívne výsledky vlády opozícia žiarlivo sleduje, roznecujúc širokú kampaň spochybňovania a ohovárania vládnych činiteľov, aby im nedala ani chvíľku na vydýchnutie.
Má na to vážny dôvod, pretože sama pred desaťročím ešte len spisovala čierne knihy a medzi jej prvé rozhodnutia patrilo zastavenie a zrušenie výstavby diaľnic...
Išlo naozaj o jeden z najnezabudnuteľnejších „štátnických" husárskych kúskov dzurindovsko-miklošovskej éry, ktorý nás stál stovky miliárd korún.
Dzurinda napriek tomu nezaprie vrodenú drzosť a naďalej vykrikuje, obviňuje, spochybňuje aj nespochybniteľné.
Spolieha sa na výsledky deratizačného tajfúnu, ktorý pred desaťročím odvial z médií všetkých schopných, skúsených nepodplatných redaktorov, moderátorov, žurnalistov v pravom zmysle tohto slova.
Preto je obrovská väčšina súčasných médií priam zamorená výberovými exemplármi majstrov v strihaní, okliešťovaní, mrzačení správ a informácií.
Informácií kontaminovaných vulgárnym odpadom zámerne vyvolaných škandálov, afér, nehoráznymi klamstvami a ohováračskými kampaňami, ktoré sa na čitateľov valia ako potok so známym svinským menom po búrke.
Naoko neškodný jarok berie ľuďom pevnú zem pod nohami a odnáša ochrannú strechu sponad domova.
Očistiť tie kanály vlastne ani niet kde, ostali len poslední mohykáni statočných novinárov - s dušou na jazyku, podfinancovaní, ale aj odhodlaní brániť pravdu národa, občana pred hlásnymi trúbami „novej politickej kultúry".
Napokon netreba zabudnúť na druhú stranu mince: že súčasná vládna koalícia nemá ani len jediný denník, ktorý by informoval občanov o skutočnom stave vecí verejných.
To nie je len anomália, ale aj jeden zo súčasných divov sveta. Najmä ak uvážime, že známu siedmu veľmoc si terajšia opozícia uzurpovala a vycepovala už pred desaťročím.
Dzurindovi a opozičným lídrom stačí vydať príkaz ÚTOČIŤ NA BAŠTY! a zdvihne sa kŕdeľ dobre živených kačíc a turulov...
Je to ľahké, pretože na baštách niet strážcov, sú len volavky.
Dnešní novinárski „hastrmani" mútia čistú vodu studní a odsúvajú žurnalistiku na úroveň najstaršieho remesla. Ich duchovná prostitúcia nie je o nič menej ohyzdná ako fyzická.
Fackovací panák
Z akého materiálu sú kované tie pravé novinárske perá opozície? Pod akým tlakom a nátlakom podobných „pilierov demokracie" by mal odstúpiť predseda vlády, ministri, riaditelia významných inštitúcií?
A vôbec všetkých, ktorým v slovenskej vláde chýbajú od nástupu novej vlády rozkladné prvky deštruujúce spoločnosť i štát?
A aký je etický kódex novinára, ktorý vymyslel a zverejnil návod na verejné znemožnenie pani ministerky práce Viery Tomanovej, ktorý sa, útočiac na dôstojnosť a česť skutočnej dámy, dopustil hrubej urážky, k akej sa môže znížiť iba „morálna luza"?!
Je azda novinársky preukaz na to, aby si z vážených osobností, akou ministerka nepochybne je, robil fackovacieho panáka?
„Hrdina", ktorý túto bezprecedentnú podlosť spáchal pod ochranou novinárskeho preukazu, by mal magistrát Bratislavy požiadať, aby mu umožnil zarábať si na živobytie poctivou prácou v niektorej z verejných toaliet. Možno by časom získal späť aj štatút človeka, novinára a muža.
A je „hrdinkou" novinárka, ktorá si z ministerky práce robí tenisovú loptičku, ktorou sa jej zachcelo podávať od steny k stene, keď o pani ministerke píše surovým spôsobom ulice? Vraj sa drží v kresle zubami-nechtami...
Aký žold berie, že sa nevie vcítiť do situácie státisícov rodičov, ktorí denno-denne odratúvajú drobné mince, aby mohli s deťmi prežiť?!
Lebo práve o tých a podobných sa pani ministerka Tomanová nielen zaujíma, ale skutočne stará. O tých, na ktorých trestuhodne zabudli všetci predchádzajúci v tom istom kresle vrátane poslednej, ženy.
Vychovaná predošlým cynikom ani inak nemohla. Bývalý minister, v minulosti i teraz miliardársky podnikateľ, nezískal svoje aktíva mimoriadnou múdrosťou, ale ohromujúcimi ziskami, ktoré by mohli ľahko zablúdiť aj na iné kontá „spolupracovníkov".
Rovnaká vidina fungovala aj pri ďalších „vyvolených", spočiatku možno aj úprimne odhodlaných ochrancov nižších sociálnych vrstiev, ale napokon si privykli na šarmantné slovíčko „potom".
Keď je ministerstvo práce konečne tým, čím má byť priamo v osobnosti rezortnej ministerky, stavajú sa jej predchodcovia do pozície najmúdrejších, najľudskejších odborníkov v oblasti, kde zlyhali na celej čiare, a to nielen v rámci funkcie, ale v samotnom význame slova ČLOVEK.
Dokonca si v poslednom čase požičiavajú flinty od pytliakov a novinárske preukazy od nadháňačov pri surovej poľovačke na ministerku práce.
Nepochybne by z nej ako trofeje profitovali mnohí. Najmä takí, čo z ulovenej antilopy dokážu vyrobiť morskú obludu.
Bugárovo šťastie
V súvislosti s urážlivým spochybňovaním kompetencií treba spomenúť aj expredsedu parlamentu a bývalého šéfa SMK Bélu Bugára.
Namaškrtený toľkými dôležitými funkciami a povereniami sa zrejme cíti v parlamentnej lavici nepovšimnutý, už nie hojne citovaný, snímaný. Žiada sa mu zviditeľniť nejakým vtipným výrokom, ktorý by ho preslávil, a tiež si za obeť vybral dámu.
Iste aj preto, aby jednou ranou zabil aspoň tri muchy: osobnosť kolegyne poslankyne, jej materskú stranu i národ. Urobil tak „parlamentným" výrokom: „Mňa tu nebude poučovať nejaká dedinská učiteľka!"... a iste sa pritom cítil ako neblahej pamäti v dávnom parlamente gróf Esterházy.
Bugár ako poslanec slovenského parlamentu a člen SMK si zrejme vôbec neuvedomuje, aké má obrovské šťastie. Lebo už to, že sa mohol ako člen národnostnej menšiny narodiť na Slovensku, je šťastím.
Mohol sa ľubovoľne vzdelávať (zadarmo!), dostať sa do poslaneckého kresla a urobiť politickú kariéru na Slovensku, kde vraj národnostné menšiny, osobitne maďarskú, prenasledujú.
Navyše mu Slovensko dalo možnosť prekonať aj jazykovú bariéru (čo by bolo absolútne vylúčené, ak by bol slovenskou menšinou v Maďarsku) - to všetko vrátane nadštandardných životných podmienok mu neumožnila Budapešť, maďarská anyaország, ale Slovensko, Bratislava!
V tom je jeho najväčšie šťastie. Lebo ak by sa bol narodil len o pár kilometrov južnejšie, mohol napríklad pásť voly na Hortobáďskej puste.
A pokiaľ ide o slovenských učiteľov, učiteľky, tých by sa maďarská iredenta nemala dotýkať svojím povýšeneckým tónom.
Môže byť rád, že na Slovensku ho ako školopovinné dieťa nebili palicou po prstoch, ak sa opovážil hovoriť svojou materčinou - čo maďarskí učitelia v časoch ťažkej maďarizácie robili bežne. Ani mu nikto nevtĺkal do hlavy, že Maďar nie je človek a že Boh bol Slovák...
Bezcenný roj farizejov
Slovenskí učitelia boli po stáročia nositeľmi vzdelanosti, viery, osvety a morálky a nebyť ich obetavosti a vlastenectva, maďarskí učitelia by zo slovenských detí dávno boli vytĺkli slovenčinu palicami.
Pri toľkom skutočnom šťastí (nie iba jeho) by Béla Bugár mal osobne prispieť k spolužitiu aj vlastným pričinením, väčšou skromnosťou, zdvorilosťou voči občanom, medzi ktorými si žije nad pomery a v blahobyte, aký by mu v Maďarsku nebol prístupný.
Navyše tou ostrou a urážlivou parlamentnou replikou len potvrdil namyslenosť iredenty, ktorá pri každej príležitosti prezentuje svoju nadradenosť ako fašistickí nadľudia horthyovských bánd a vojsk na južnom Slovensku počas vojny.
Ak sa považuje za slušného človeka, mal by sa pani podpredsedníčke parlamentu ospravedlniť.
Slovenskému sluchu nelahodia ani Csákyho opakované pokusy trhať slovenskú ústavu na kusy a „opchajovať" záujmy iredenty. Vie si vôbec predstaviť opačnú možnosť v maďarskom parlamente?
Popravde, mnohí z politikov i občanov sa nazdali, že prijatie predstaviteľov SMK do najvyšších štátnych orgánov prinesie porozumenie a vzájomný rešpekt.
Namiesto toho bývalý vládny Jago naplno rozvinul zástavu iredenty s úmyslom vrátiť pomery do predvojnových čias roku tisícdeväťstoštrnásť.
Nehovoriac o tom, ako zneužil svoju účasť hneď pri prvej štátnej delegácii do EÚ na ohováranie, zámerné klamstvá na adresu štátu, ktorý mal zastupovať už z titulu delegáta.
Zrada a farizejstvo sa časom odhalia samy a platí to aj pre ďalších (proti)slovenských politikov, poukazujúcich na svoje „čisté tričká".
Na tieto trápne samochvály možno odpovedať aj výpožičkou z Biblie: Čestnejší a cennejší je bývalý Šavel, premenený na Pavla, ako celý roj farizejov, tváriacich sa ako starozákonní proroci.
