Foto: archív

Krotiteľ monopolov

Ľubomír Jahnátek: Opozícia vždy odvoláva tých ministrov, ktorých sa bojí

Pavel Kapusta, Ľudovít Števko

Bol prvým odvolávaným ministrom súčasnej vlády, ale táto nepríjemná skúsenosť ho nijako nepoznačila. Hovorí a robí to isté, s čím prišiel do kabinetu Roberta Fica.

Minister je na to, aby pracoval pre svoj štát, pre ľudí, ktorí ho do vysokej funkcie nepriamo zvolili. Nebýva to vždy prikázaním z Desatora pre každého ministra a pre každú vládu. Slováci už majú svoje skúsenosti. Muž, ktorý sa postavil do cesty energetickým monopolom, je minister hospodárstva Ľubomír Jahnátek.

Niektorí vaši predchodcovia skončili neslávne. Čo vás viedlo k tomu, že ste prijali horúce kreslo ministra hospodárstva?
Od roku 1983 som bol vo vedúcich funkciách ako vedúci odboru, námestník alebo generálny riaditeľ. A pre každého manažéra musí byť cťou vykonávať funkciu ministra hospodárstva ako najvyššieho manažéra štátu v hospodárskej oblasti. Priznám sa, že som mal obavy, či tú funkciu zvládnem, pretože riadiť podnik je niečo iné ako riadiť ministerstvo. Ale bola to veľká výzva overiť si na najvyššej úrovni svoje manažérske schopnosti. Považujem to za vrchol mojej profesionálnej kariéry.

V ministerskom kresle ste zažili aj horúce chvíle, veď ste boli prvý odvolávaný minister Ficovej vlády. Neľutovali ste vtedy svoje rozhodnutie prijať funkciu ministra hospodárstva?
Samozrejme, že každý človek si v takých chvíľach položí otázku, prečo som to len zobral. Lebo môj život na univerzite, vo výskumnom ústave alebo v podniku bol o niečom inom, bol pokojnejší ako v tejto funkcii. No úprimne poviem, neodradili ma ani mediálne útoky, ani nepríjemný akt odvolávania v parlamente. Mal som možnosť „vychutnať" si kanonádu médií, ktorá nezasiahla len mňa, ale celé moje okolie, najmä rodinu, a napriek tomu som nič neľutoval. Tvrdím, že opozícia vždy odvoláva tých ministrov, ktorých sa bojí.

Vaše odvolávanie nasledovalo po tom, čo ste sa začali angažovať v otázke regulácie cien energií ako popredný bojovník proti energetickým monopolom. Nebol práve tento fakt skrytým dôvodom vášho odvolávania?
Regulačný zákon a príprava novej energetickej koncepcie významne vstúpili do tejto hry. Bol to najmä boj o ceny energií. Začalo sa po novom kreovať inštitucionálne rozdelenie regulačnej rady a regulačného úradu a bolo sprevádzané aj personálnymi zmenami. To všetko bolo dôvodom a príležitosťou pre neprajníkov reformy využiť vákuum po mojom prípadnom odvolaní.

Vami vypracovaná energetická koncepcia alebo presnejšie, Stratégia energetickej bezpečnosti SR do roku 2030, je už na svete. Čo je jej podstatou?
Definujeme v nej, čo znamená pre SR energetická bezpečnosť a aké sú východiská pri stanovení tejto bezpečnosti. Podrobne sme opísali pozíciu v uhlí, zemnom plyne, rope a elektrickej energii v prenosových sústavách, v obnoviteľných zdrojoch energie a v energetickej efektívnosti. Tento materiál - zjednodušene povedané - sa končí výpočtom jednotlivých stavebných a energetických projektov, ktoré je potrebné urobiť do roku 2030 tak, aby Slovensko bolo energeticky sebestačné.

Po výpadku Jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach nám hrozí deficit, ktorý sa premietne do zvýšenej ceny za elektrickú energiu. Ako sa s tým Slovensko vyrovná, s čím ráta vaša energetická koncepcia?
Plánujeme veľké investície do energetických zdrojov, aby sme chýbajúcu elektrinu nemuseli zabezpečovať nákupom v zahraničí. Navrhujeme, aby sa asi 50 percent elektrickej energie vyrábalo jadrovým spôsobom, asi 30 percent tepelnými elektrárňami a kogeneračnými jednotkami a približne 20 percent z obnoviteľných zdrojov.

Dá sa hovoriť o konkrétnych stavebných projektoch?
Samozrejme. Opísali sme konkrétne projekty od malých a veľkých vodných elektrární cez jadrové až po tepelné elektrárne a kogeneračné jednotky.

Koľko bude stáť energetická bezpečnosť Slovenskej republiky?
Do roku 2030 viac ako 460 miliárd korún. Keď k tomu ešte priradíme nevyhnutnú dostavbu a rekonštrukciu prenosových sústav, toto číslo sa vyšplhá až na 600 miliárd korún.

Dnes sa často skloňujú obnoviteľné zdroje energie, napríklad biomasa. Aký je váš názor na tento zdroj energie z ekonomického hľadiska?
Biomasa je skutočne populárny pojem. Naša štúdia prvýkrát porovnáva jednotlivé zdroje a spôsoby výroby energie aj z ekonomického pohľadu. Len pre zaujímavosť: zo sumy 464 miliárd korún, vyčlenenej na výstavbu nových elektrární, 47 percent zhltnú projekty na výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov. Len 36 percent použijeme na výstavbu jadrových elektrární a ten rozdiel pôjde na výstavbu tepelných elektrární. Na druhej strane až 56 percent výkonu dosiahneme z jadrových elektrární, a len18,6 percenta z obnoviteľných zdrojov.

Prečo sa potom plánuje taký veľký podiel investícií do obnoviteľných zdrojov?
Hlavným dôvodom je to, že chceme mať vlastné, dostupné zdroje. Zatiaľ ešte nemáme vlastný urán a obmedzené je aj množstvo hnedého uhlia. Máme teda len vodu alebo biomasu, ktorú by sme vedeli využiť. Vysoké investičné náklady do týchto projektov sú spôsobené tým, že konverzia takýchto zariadení, to znamená premena alternatívnej energie na elektrickú, respektíve v prípade biomasy na tepelnú energiu, je dnes technologicky na nízkej úrovni. Investičné náklady z hľadiska ich využitia sú stále neúmerne vysoké. Európska únia však zaviazala európske štáty, že do roku 2030 musia pokryť 20 percent spotreby elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov. Obnoviteľné zdroje sú ekologickejšie, ale zatiaľ neekonomické.

Slovensko má jednu z najdrahších elektrických energií v Európe. Čo je príčinou toho, že slovenský spotrebiteľ platí za elektrinu tak veľa?
Príčinou je privatizácia Slovenských elektrární. Štát ich predal za veľmi nízku cenu, 32 miliárd korún, a jednoducho sa zbavil všetkých riadiacich, ale i kontrolných aktivít v oblasti elektrickej energie. Okrem toho boli v minulosti vygenerované nelogické a nepochopiteľné pravidlá pre obchodovanie s elektrickou energiou na slovenskom trhu, ako boli cenové výmery pre elektrinu, vyháňajúce cenu elektriny do neúmerne vysokých čísiel. Poviem príklad: z hľadiska výrobných nákladov je výrobná cena jednej megawatthodiny na úrovni 36 percent oproti priemernej výrobnej cene v Európskej únii, ale na druhej strane máme druhú najdrahšiu elektrickú energiu v absolútnom vyjadrení. A vzhľadom na kúpnu silu obyvateľstva máme najvyššiu cenu elektrickej energie v Európe.

Všeobecne známym výsledkom tejto situácie sú enormné zisky väčšinového vlastníka - Enelu. Ale načo je potom taká štátna inštitúcia, akou je regulačný úrad?
Štát sa v nedávnej minulosti dobrovoľne vzdal kontrolného mechanizmu nad cenotvorbou. Jednoducho súhlasil s požiadavkou energetických spoločností, aby len 28 percent nákladov, ktoré vstupovali do celkovej kalkulácie výslednej ceny pre konečného spotrebiteľa, mala možnosť sledovať slovenská vláda a jej orgány. Tabu bolo 72 percent, kde sa vytvárali vysoké nadhodnoty, a teda aj vysoká cena pre spotrebiteľa.

Čím vlastne spoločnosť Enel pred verejnosťou zdôvodňuje vysokú cenu energie na Slovensku?
Na zdôvodnenie si vymysleli predaj elektrickej energie cez tzv. aukcie. V Nemecku sa tiež predáva týmto spôsobom. Lenže Nemecko, ktoré má podstatne vyššie výrobné ceny elektrickej energie, má predajnú cenu pre konečného spotrebiteľa len na úrovni 48 eur za jeden megawatt. Na Slovensku však Enel vygeneroval cenu na 62 eur za megawatt. Pritom je Slovensko zatiaľ ešte stále sebestačné vo výrobe elektrickej energie.

Energetické monopoly majú vďaka Dzurindovej vláde na Slovensku neobmedzenú moc. Môžu dvíhať ceny a žmýkať obyvateľstvo bez akýchkoľvek zábran? Môže vláda proti tomu niečo podniknúť?
Možno je verejnosť unavená z tej ustavičnej konfrontácie medzi ministerstvom hospodárstva a energetickými monopolmi, ale musíme nastaviť pravidlá hry tak, aby prestalo zneužívanie ich monopolného postavenia na trhu. Medziročný zisk elektrární stúpol z predajnej ceny o 7 miliárd a pritom nič neinvestovali. Podobne Slovenský plynárenský podnik dosiahol zisk 29 miliárd a stále tvrdí, že musí zvyšovať ceny, lebo inak by vraj išiel do straty.

A čo Protimonopolný úrad?
Protimonopolný úrad jednoducho nekonal. Nazval by som ho skôr monopolný úrad, pretože pracoval pre monopoly, a nie pre odberateľov, podnikateľov či občanov tohto štátu. Preto bolo dôležité prijať novelu regulačného zákona, kde sme inak stanovili kompetencie regulačného úradu a spriehľadnili ceny. Čuduj sa svete, odvtedy napriek permanentnému strašeniu v médiách ceny energií nezaznamenali nijaký radikálny rast.

V niektorých médiách sa objavila správa, že od nového roku stúpne cena elektrickej energie o 19 percent...
Veď hovorím... Podľa môjho názoru by nemalo prísť k zvýšeniu cien. Máme tu predsa funkčnú regulačnú radu a profesionálny regulačný úrad. Táto správa rezonuje viac-menej len v médiách, pôvodne je to vlastne názor jedného redaktora, ktorý ustavične vytvára čierne scenáre pre obyvateľstvo.

Zo zmluvy s Enelom vyplýva, že talianska spoločnosť dostavia atómovú elektráreň v Mochovciach. Začalo sa konečne s jej dostavbou?
Výstavba nových blokov elektrárne v Mochovciach sa začala až po tvrdom tlaku slovenskej vlády k Slovenským elektrárňam, na ktoré sme sa obrátili s požiadavkou, že buď budú stavať, alebo si zoberieme rozostavanú stavbu a dostavia ju štát. Až potom sa Enel rozhýbal.

Je už vyčíslená suma, koľko bude stáť dokončenie Mochoviec?
Kým odpoviem, spomeniem jednu perličku, ako sa dá zvýšiť cena elektrickej energie. V súčasnosti vám každý odborník na atómovú energetiku povie, že výstavba dvoch 450-megawattových blokov vyjde na 70 miliárd korún. Pritom predajná cena celých slovenských elektrární vrátane štyroch blokov atómových elektrární, vodných a tepelných elektrární bola len 32 miliárd korún, plus bonus v podobe Vodného diela Gabčíkovo. Ale k veci: Enel nám oznámil, že odhaduje náklady na dostavbu dvoch blokov v Mochovciach na sedemdesiat miliárd korún, ako keby začal stavať na zelenej lúke. Nedávny kontrolný deň predsedu vlády a ministra hospodárstva v Mochovciach, ktorý sme uskutočnili neočakávane, bez predchádzajúceho avíza, však ukázal, že stavebná časť je dokončená na 65 percent a technológie sú dodané v objeme 80 percent. Čiže v priemere sú dva bloky dokončené na 75 percent, ale Enel si vyčlenil na dokončenie až 70 miliárd korún namiesto reálnej ceny okolo 30 miliárd. Vidíte, takto sa cez zvýšené, fiktívne investičné náklady dá zvyšovať cena elektrickej energie, a tým aj zisky.

Z toho, čo hovoríte, vysvitá, že ako minister hospodárstva máte pred sebou obrovský balvan. Veríte si, že ho odtlačíte?
Niet inej cesty, ako ho odtlačiť. Na problém energetických monopolov sa ako starý praktik z priemyslu nepozerám len z pohľadu vplyvu cien na obyvateľstvo. Je to síce dôležitý politický aspekt, ale z hľadiska ekonomiky je oveľa dôležitejší vplyv na výrobné podniky. Jednoducho cez cenu elektrickej energie sa stávajú slovenskí výrobcovia nekonkurencieschopní. Pri politike, kde sa medziročne o 15 až 20 percent nadhodnocujú ceny jednotlivých druhov energií, nemajú slovenské podniky inú šancu ako udržiavať nízke mzdy. Stabilne nízke mzdy však znamenajú stagnujúcu životnú úroveň. Preto takúto cenovú politiku odmietame.

V elektrickej energii sme sebestační, ale pre zvyšujúcu sa spotrebu a odstavenie véjednotky v Jaslovských Bohuniciach čoskoro nebudeme. Uvažuje sa o dovoze z Ukrajiny. Prečo práve odtiaľ?
Alternatív máme viac. Môžeme elektrinu doviezť z Českej republiky alebo Poľska. Z cenového hľadiska je pre nás však najvýhodnejšia Ukrajina, ktorá má v súčasnosti vysoký prebytok elektrickej energie. Poľsko, Rumunsko a Maďarsko prejavili obrovský záujem, postavili potrebné prenosové sústavy, len Slovensko opäť v predchádzajúcom období zaspalo. Keď minulá vláda v roku 1999 súhlasila v predvstupových rokovaniach, že vyradíme spomenutú véjednotku, musela vedieť aj to, že elektrickú energiu budeme musieť dovážať. Prenosové mosty a profily mohli byť už dávno vybudované. Nerobilo sa však nič, čo je pre mňa nepochopiteľné. Teraz musíme tieto problémy rýchlo riešiť. Problém prenosu ukrajinskej elektriny je v tom, že pracuje v inej frekvencii ako naša prenosová sústava.

Pre energetickú bezpečnosť Slovenskej republiky je rovnako dôležitá ropa. Hovorí sa, že nie je dobré byť závislý len od jedného zdroja, konkrétne len od ruskej ropy. Počítate vo vašej koncepcii aj s inými riešeniami? Prečo sa tým konkrétnejšie nezaoberala už minulá vláda?
Pre mňa je to prekvapujúce, najmä ak minulá vláda odovzdala kontrolné právomoci do rúk minoritného akcionára. Naša filozofia v oblasti zásobovania ropou hovorí, že najbezpečnejší a najlacnejší zdroj je ropa z Ruskej federácie. Na druhej strane musíme byť pripravení aj na možnosť, keď Rusko nebude spĺňať kritériá našej energetickej bezpečnosti. Už sme zažili problémy s tranzitom ropy cez Bielorusko. V našej stratégii navrhujeme diverzifikáciu v dvoch rovinách - v diverzifikácii ložísk a diverzifikácii prepravných trás. Okrem Ruska ako stabilného dodávateľa máme záujem o kaspickú ropu a o oblasť juhovýchodnej Ázie a severnej Afriky.

Nedávno ste rokovali so starostom Petržalky, kadiaľ by mala viesť ropná prípojka z rakúskeho Schwechatu. Aký to bude mať význam?
Schwechat je napojený na jeden zo základných ropovodov Európy, ktorý vedie z talianskeho Terstu. Terst so svojimi obrovskými terminálmi je schopný zabezpečiť ropu v podstate z celého sveta. Nám stačí vybudovať nejakých päťdesiat kilometrov ropovodu zo Schwechatu po Slovnaft, aby sme si mohli zabezpečiť až 3,2 milióna ton ropy z alternatívnych zdrojov.

Zbežne ste pomenovali problémy a možnosti riešenia energetickej bezpečnosti Slovenska. Je tu však jedno veľké odvetvie priemyslu, ktoré môže vyvolávať isté obavy. Na jednej strane sa u nás veľkým tempom rozvíja automobilový priemysel, ale na druhej strane z toho vyplývajú aj riziká jednostrannosti nášho priemyslu. Vy tie obavy nemáte?
Z hľadiska investičných stimulov sme sa orientovali na tri základné odvetvia - automobilový, elektrotechnický a chemický priemysel. Mali by to byť tri stabilné piliere nášho priemyslu. Samozrejme, potrebujeme podporovať aj ďalších investorov, lebo dnes máme nevyváženú štruktúru exportu našich výrobkov, kde až 98 percent exportu zabezpečuje zhruba osem veľkých spoločností. V prípade akéhokoľvek výkyvu v týchto spoločnostiach by mohla byť ohrozená stabilita ekonomiky Slovenska. Naším cieľom preto je, aby sa zvýšila exportná schopnosť na úrovni malých a stredných podnikov, pričom je dôležité, o aké podniky ide. Zabezpečili sme veľkú investíciu spoločnosti Samsung, ktorá k nám dovezie špičkovú technológiu. Budú sa u nás vyrábať najmodernejšie televízne obrazovky a na túto výrobu budú nadväzovať ďalšie podniky. Toto je len jeden z príkladov nášho úsilia o projekty s vyššou pridanou hodnotou a sofistikovanou prácou. V investičných stimuloch nám ide o pracoviská aplikovaného výskumu, inovačného charakteru, dizajnérske centrá, čiže o pracoviská, kde sa vyžaduje tvorivá práca, nielen manuálna zručnosť.

S príchodom ľavicovej vlády neklesá záujem investorov o Slovensko?
Nie, neklesá. Momentálne evidujeme okolo 156 uchádzačov o investície. Vieme zastrešiť rozvoj podnikania od najmenších projektov v hodnote jeden-dva milióny korún až po miliardové investície. Musím však povedať, že nie každý investor dostane automaticky investičný stimul. Začíname projekty rozlišovať z hľadiska zamerania, energetickej náročnosti, ale čo nás v poslednom čase tiež zaujíma, je priemerný plat, ktorý firma sľubuje zamestnancom. Nemáme záujem o investovanie, ktoré deklaruje na východnom Slovensku 13- 14-tisícový plat pre zamestnancov. Dávame investičné stimuly tam, kde máme garanciu minimálne dvadsaťtisícových platov.

Hovoríme stále iba o zahraničných investoroch?
V novom zákone vychádzame z predpokladu, že investície nepoznajú hranice. Čiže poskytujeme tie isté výhody aj domácim podnikateľom pri rovnakých kritériách.

Posledným, len chabo sa rozvíjajúcim odvetvím priemyslu je turizmus, hoci Slovensko má pre turistiku priaznivé prírodné podmienky. Prečo zaostávame za Českom a Maďarskom?
V turizme nie je systém. To je základná príčina, prečo nedokážeme náš potenciál maximálne zhodnotiť. Na Slovensku existuje 1 300 združení pracujúcich v turizme, ktoré sú také roztrieštené, že jednoducho nemáme partnera na rokovanie. Niet nijakej koncepcie kde a aký druh turizmu máme rozvíjať. Šesťdesiat percent územia Slovenska je pokrytých lesmi, máme 1 200 jaskýň, 4 000 minerálnych prameňov a žriediel, čiže je tu bohatý potenciál rozvoja turizmu.

Potenciál je jedna vec a konkrétne kroky vec druhá. Nestálo by za to, vypracovať investičné stimuly pre rozvoj slovenského turizmu tak, ako je to v iných odvetviach priemyslu?
My sme turizmus začali chápať komplexnejšie. Rozdelili sme Slovensko na 21 turistických oblastí. Pre každú sme určili, aký má potenciál, čo sa tam oplatí rozvíjať, čo sa rozvíjať neoplatí a čo tam môže fungovať ako doplnková služba. Našu filozofiu sme postavili na tzv. regionálnych lídroch, ktorí by mali stavať celoročne využiteľné zariadenia a ktorí by mali zamestnávať svojich subdodávateľov v oblasti stravovania, servisu a podobne. Chceme zriadiť regionálne turistické centrá, kde musí byť zakladajúcim členom miestna alebo regionálna samospráva. Mali by sa tu združovať podnikatelia z oblasti turizmu. A takéto centrá by mali byť prvým filtrom pri podávaní projektov a žiadostí o investičnú pomoc štátu pri budovaní turistických zariadení. Ide o to, aby sa všade nestavali povedzme akvaparky, ale vznikali rôzne zariadenia vhodné a perspektívne pre daný región.

V rozvinutých krajinách majú osobitné ministerstvo turistiky, pretože turizmus je špecifické odvetvie, ktoré je mimoriadnym prínosom pre ekonomiku štátu. Nebola by najschodnejšia cesta rozvoja turizmu zriadiť podobné ministerstvo aj na Slovensku?
Nikdy som sa nebránil diskusii o vytvorení osobitného rezortu pre turizmus. Tento priemysel má síce na začiatku vysoké investičné náklady, ale prináša trvalé efekty. U nás je vec komplikovaná aj tým, že časť tejto agendy má v kompetencii ministerstvo regionálneho rozvoja, časť ministerstvo životného prostredia, časť ministerstvo pôdohospodárstva a zastrešuje ju ministerstvo hospodárstva. Dôležité však je, aby sa ústredný orgán pre turizmus - ak ho vytvoríme - nestal úradom pre úrad.