Foto: Igor Laciak
Černovská masakra
Predsa len tiekla aj slovenská krv
Marián Tkáč
Zavše počuť, že naše národné povedomie nerastie, lebo na rozdiel od iných nemáme hrdinov, ktorí by za národ preliali krv. A predsa tiekla aj slovenská krv, akurát že si na to nespomíname a nevážime si to, nepestujeme tento kult.
Starší pozabúdali, strednú generáciu o tom v školách neučili, a donedávna hovoriť o Černovej bolo akoby sypať piesok do koaličného súkolia.
Mnohým nepasovalo, že sa pri tom nedalo obísť meno Andreja Hlinku, ktorý je už štrnásty rok ozdobou slovenskej tisíckorunáčky, čo autorovi tohto článku podaktorí nevedia zabudnúť - lebo vraj Hlinka bol fašista.
Každý súdny človek, ktorý pozná Hlinkov život a pozná napríklad aj úctyhodný nekrológ Židovských novín z 19. augusta 1938, pri takomto konštatovaní len mávne rukou.
Nálepkovanie ľudí nie podľa skutkov, ale podľa toho, čo si kto o nich myslí a, nedajbože, čo dal na papier (aj keď neoprávnene), by sme už hádam mohli poslať na pomyselné smetisko dejín.
Prenasledovanie národovcov
Rok 1907 bol pravdepodobne dnom, ktoré sa už nedalo preraziť. A práve v tom roku tiekla slovenská krv. Aké príznačné: v Uhorsku vládla nacionalistická Strana nezávislosti a prejavilo sa to v ostrej konfrontačnej politike proti nemaďarským národom.
Maďarizáciu v školstve (Aponyiho školské zákony, články 26 a 27, zakázali učiteľom „protištátnu činnosť namierenú proti slobodnému rázu Uhorska"), dovedna 50 tlačových procesov, prenasledovanie Hlinku, Jurigu, Ivanku a iných za predvolebné prejavy, represálie a drakonické tresty pre politikov (v roku 1906 - 1907 odsúdili 306 Slovákov na vyše 24 rokov) zavŕšila krvavá masakra v Černovej.
Hlinka, ktorého 6. mája 1906 suspendoval spišský biskup Párvy „ab officio" a neskôr aj „ab ordine", teda od farského úradu v Ružomberku i od vykonávania kňazských povinností za „neúctivosť voči biskupovi", odišiel sa brániť do Ríma.
Až tu sa dozvedel, z čoho ho Párvy obžaloval: stál vraj na čele neznabožskej, bludárskej a husitskej strany, teda Slovenskej ľudovej strany!
Po návrate z Ríma išiel do Hodonína za Alojzom Kolískom, ktorý prejavil veľký záujem o slovenské pomery a pozval Hlinku na prednáškové turné, a tak Hlinka bol práve na Morave a v Česku, keď sa v Černovej strieľalo.
Surové vraždenie
Z iniciatívy a za podpory práve svojho rodáka Hlinku postavili si Černovčania kostol a prirodzene chceli, aby ho vysvätil on, keď sa rozrieši jeho záležitosť v Ríme.
Cirkevná a svetská vrchnosť však nariadila vykonať vysviacku 27. októbra 1907, aj keď na kostol neprispela ani halierom.
V ten deň neprišiel na vysviacku biskup Párvy, ale likavský farár Pazúrik s pomocníkom, s ružomberským hlavným slúžnym Pereszlényim a so žandármi.
Keď Černovčania vlastným telami bránili vojsť kočom do dediny, hlavný slúžny dal príkaz do odporujúceho, ale bezbranného davu strieľať: následky streľby boli tragické: deväť mŕtvych na mieste, ďalší šiesti zomreli neskôr a asi 60 ranených.
Išlo o demonštráciu sily vládnuceho národa proti „nebezpečnému" Hlinkovi, potrestaný mal byť „spupný" a národne sebavedomý ľud, čo neušlo pozornosti domácej i svetovej verejnosti.
Maďari videli ako obyčajne veci naopak, udalosť pokladali za následok násilností zo strany Černovčanov (ešteže nikomu nedokázali, že sa postrieľal sám), ale svet sa dozvedel pravdu.
Jednak Hlinka sa už nevrátil domov, ale dva mesiace prednášal na Morave a v Česku a priamo odtiaľ nastúpil do väzenia. Vyvolal vlnu česko-slovenskej solidarity, od roku 1908 sa pravidelne organizovali česko-slovenské stretnutia v Luhačoviciach.
Svet otváral oči
Už 30. októbra podal v Uhorskom sneme interpeláciu poslanec Milan Hodža a žiadal ministra vnútra grófa Andrássyho, aby začal vyšetrovanie proti tomu, kto dal príkaz strieľať.
Prerušovali ho výkriky: „Vy nie ste buriči, vy ste vrahovia ľudu, vaše časopisy ho búrili, vy ľud otravujete, vás by bolo treba povešať," a minister vnútra reagoval ihneď a ako!
Vraj kňazi nešli vysviacať kostol, ale len utíšiť ľud, ktorý sa dopustil násilností voči žandárom, a preto žandári použili zbraň - v sebaobrane.
No a tak s maďarskou samozrejmosťou neobžalovali a nesúdili hlavného slúžneho či žandárov, ale obete: odsúdili 22 mužov a 16 žien spolu na 36 rokov a 6 mesiacov väzenia.
Peštiansky snem sa ostro postavil proti tomu, že viedenský parlament sa uzniesol požiadať uhorskú vládu o dodržiavanie národnostného zákona, o zastavenie prenasledovania Slovákov.
Podľa premiéra Wekerleho, ktorý označil tento krok za neslýchaný v dejinách, by to bolo zhanobenie maďarského národa!
Černovská krv obnažila uhorskú národnostnú politiku a dostala ju na pranier civilizovanej Európy i sveta.
Slovákov sa zastal nórsky spisovateľ, nositeľ Nobelovej ceny B. Björnson, škótsky publicita R. Seton-Watson, švajčiarsky spisovateľ W. Ritter a silná skupina francúzskych slavistov.
Svet otváral oči, akí sú Maďari „demokrati". Rozmohlo sa podporné hnutie medzi státisícmi slovenských vysťahovalcov v Spojených štátoch amerických, Michala Bosáka tak dojala tragédia, že sa vzdal celoročného platu v Prvej katolíckej slovenskej jednote a sumu previedol černovským vdovám a sirotám.
Černovská krv
nebývalo zomkla Slovákov a pokiaľ ide o Hlinku, Milan Hodža využil situáciu, navštívil následníka trónu Františka Ferdinanda, ktorý na jeho príhovor písomne intervenoval u pápeža v prospech Hlinku.
Keď 27. februára 1909 kongregácia nepotvrdila Hlinkovu suspenziu, biskup Párvy sa neuspokojil a vyšiel s farbou von: odôvodnil svoj postup proti Hlinkovi žiadosťou dvoch uhorských ministrov - grófov Andrássyho a Apponyiho, aby Hlinku „skrotil".
Párvy dokonca upozornil kardinálsky zbor na následky rímskeho rozhodnutia, ktoré spôsobí, že sa Hlinka stane martýrom v očiach slovenského národa.
Keď však rozhodnutie kardinálskeho zboru potvrdil pápež Pius X., na ktorého sa obrátili v septembri 1908 slovenskí katolíci - ale aj ružomberskí židia - so žiadosťou s tridsiatimi tisícmi podpisov, Párvy oznámil uväznenému Hlinkovi do Segedína, že ruší suspenziu.
Medzitým Hlinku 4. mája 1908 postavili opätovne pred súd pre dva články uverejnené v Ľudových novinách, ako sa museli premenovať Katolícke noviny ešte v roku 1906 (to teda bola sloboda prejavu!): väzenie mu predĺžili o rok a pol.
Z procesu priniesol reportáž Svetozár Hurban Vajanský a v nej Hlinkove slová: „Mňa nepremeníte! Mňa nezlomíte! Mňa nepotrestáte!
Slovák som sa narodil, Slovák som a Slovák budem! Do posledného dychu budem bojovať za sväté práva slovenského ľudu, za božské práva slovenského národa! Ale v tom niet prečin, my sme hlásali ideu 20. storočia: slobodu, rovnosť, bratstvo.
Ak ma vyhlásia na tom základe za vinníka, skloním hlavu a ponesiem trest." Poniesol trest, ale zároveň to bol on, čo koncom mája 1918 povedal ustráchaným Slovákom jasné slová: „Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa neosvedčilo, treba sa rozísť!"
Černovské obete by mali pre nás i svet zostať symbolom odporu Slovákov proti neslobode a režimu, ktorý systematicky pracoval na vyhubení nášho národa, zatváral mu školy, oberal ho o jazyk a nivočil ho hospodársky i sociálne. Nie je to moderný postoj obrany ľudských práv?
