Foto: archív

S vôňou materinej dúšky

Július Pántik sa snažil robiť ľudí lepšími

Nedávno uplynulo päť rokov, čo sa Slovensko rozlúčilo s jednou z našich najväčších hereckých legiend Júliusom Pántikom. Z divadelných dosiek odišiel dobrovoľne v roku 1992, tak trochu roztrpčený novou dramaturgiou SND, ktorá nemala veľa spoločného s prívlastkami slovenské a národné.

Na sklonku života ešte stihol účinkovať v dvoch televíznych filmoch, no neskôr ho už trápila zdĺhavá choroba, a tak posledné roky života prežil v ústraní.

Dožil sa osemdesiatich rokov. Hoci je dnes v televíziách filmov a inscenácií, kde stvárnil množstvo nezabudnuteľných postáv ako šafranu, a v rozhlase jeho hlas z archívnych nahrávok tiež takmer nepočuť, najmä tí skôr narodení majú tohto báječného herca i človeka, ktorý miloval život a vedel o ňom krásne a citlivo rozprávať, stále v hlboko srdciach.

Rodný kraj
Keď sme pred rokmi s Júliusom Pántikom spomínali a preberali celú jeho hereckú kariéru, rád sa v spomienkach vrátil na samý začiatok svojho životného putovania: „Narodil som sa 15. januára 1922 v kantorskej rodine v Stredných Plachtinciach. Odtiaľ pochádza rodina mojej mamy - Slávikovci.

Keď som mal deväť rokov, presťahovali sme sa do Nemeckého Grobu, ale v Dolných Plachtinciach sú hroby mojich rodičov, tam pod lipami, ktoré v meruôsmom vysadil môj pradedo.

Plachtinská dolinka zostala mojím rodným krajom. Odtiaľ som si priniesol aj zvyk zdrobňovať a vravieť: apík, mamička, nanička, bátika, zemička, bystrinka...

Aj keď som stvárnil neraz i drsnejšie postavy, duša mi prahla od kolísky po nežnosti a nikdy som neznášal hulvátstvo... Naši dodržiavali tradície, a tak ma vraj hneď po krste položili na zemičku, aby som vedel, že sa postará o mňa, ak sa ja postarám o ňu.

A vzápätí ma zaniesli do „konici", teda do maštale, aby som videl kravičku, volčeka i koníčka, na ktorého ma potom posadili.

A tak od detstva bola pre mňa hruda, zver i stromček niečo bytostne blízke..."
Starý otec ho učil láske k rodnej hrude.

A malý Ďusko, ako ho volali, mal najväčšiu radosť, keď mu mohol pomáhať pri koníkoch. Vraj sviatkom bol preňho deň, keď smel prvýkrát sám s koníkom orať. Mal pätnásť rokov, ale cítil sa ako chlap.

Študentské roky
To už bol študentom gymnázia v Banskej Štiavnici a prejavil záujem o ochotnícke divadlo. Dokonca so spolužiakmi režijne naštudoval Tajovského jednoaktovku Matka. Navyše pravidelne účinkoval v estrádnych programoch, do ktorých neraz prispel aj ako autor.

Ale rodičia z neho nechceli mať komedianta, či ako hovorili „komendáša", ale advokáta. Poslali ho do Bratislavy študovať právo. Ani tu však nezanevrel na ochotníkov a pôsobil v dramatickom krúžku Štefánik.

„Tri dni pred celoslovenskou ochotníckou divadelnou súťažou ochorel kamarát. Prišli za mnou, aby som zaňho zaskočil. Neváhal som.

V porote boli aj Bagar a Borodáč a asi som sa im pozdával, pretože ma pozvali študovať na konzervatórium. Nuž, nechal som právo právom...

Naši o tom nesmeli vedieť. Dlho trvalo, kým som sa priznal a oni mi odpustili a zmierili sa s tým, že študujem to, čo si nepriali."

Herectvo študoval na Štátnom konzervatóriu v rokoch 1940 - 1944, ale už od roku 1942 bol elévom Činohry Slovenského národného divadla.

To ešte netušil, že si vyskúša aj pedagogický chlebíček.V rokoch 1947 - 1951 učil na Štátnom konzervatóriu v Bratislave a v rokoch 1951 - 1965 na Vysokej škole múzických umení, kde v roku 1959 habilitoval na docenta. Sporadicky sa venoval aj réžii. Na VŠMU v Bratislave naštudoval Prefíkanú vdovu.

V Slovenskom národnom divadle hru Igora Rusnáka Líšky, dobrú noc! (neskôr bol aj spoluautorom televíznej úpravy) a klasickú Williamsovu hru Električka zvaná Túžba.

Najpozoruhodnejšie však bolo naštudovanie Pštrosieho večierka od Ivana Bukovčana, ktorého televíznu podobu mohli diváci uzrieť až po rokoch, pretože námet bol tzv. trezorový.

Herec, recitátor a rozprávkar
Júliusa Pántika však diváci vnímali predovšetkým ako herca. Vytvoril desiatky pozoruhodných kreácií na javisku, v rozhlase, ale aj pred filmovou a televíznou kamerou. Za všetky možno spomenúť niektoré takpovediac zľudovené. Sú to predovšetkým zemité dedinské postavy.

Napríklad fúzatý fičúr Turoň v prvom slovenskom hudobnom filme Rodná zem, učiteľ Zvara v slovensko-gruzínskom projekte Prerušená pieseň, lazník Daňo, otec dvoch dcér z televízneho triptychu Nepokojná láska, bača z filmu Očovské pastorále a ďalšie.

Jeho široký herecký záber od antiky po súčasnosť, od komédie po drámu, potvrdzujú aj postavy Herkula či Shakespearovho Othella, alebo Malvolia z Čo len chcete, ale aj postava Johana Ludwiga Heiberga zo švédskej hry Zo života dážďoviek na javisku SND, prípadne titulná postava v televíznej inscenácii Smrť malomeštiaka či skvele načrtnutý charakter dôchodcu v Hubačovej Starej dobrej kapele.

Špeciálnou kapitolou je jeho herecká tvorba pre deti. Najmä nezabudnuteľný televízny dedo Jozef z večerníčkových Bambuľkiných dobrodružstiev, na ktorých vďaka reprízam vyrástlo zopár generácií.

Bol aj úspešný rozprávkar; v rozhlase i v televízii. Hovorieval: „Treba zasiať do detskej duše semienko nádeje a viery v dobro, lásku k domovu.

Želal by som si, aby aj dnešným deťom voňala materina dúška a vedeli i v tomto svete nájsť miesto pre stolík s výšivkou a chlebíkom, ale aj miesto pre omrvinky pre sýkorky, dobré slovo, úsmev a radosť..."

K recitovaniu sa prepracoval pomerne v neskorom veku. Ako vravel, vždy bol skôr herec ako recitátor, ale básne Mikuláša Kováča Táto krajina a Zelený petrenec prijal „ako modlitbu, vyznanie človeka, ktorý miluje zem a svoju vlasť..."

Vždy vyznával klasické hodnoty, pokoru pred životom, úctu pred človekom a prírodou. Tvrdil, že sa pri umeleckej práci neustále snaží o to, aby človek, keď odchádza z divadla, z kina či spred obrazovky, mal aspoň na niekoľko chvíľ pocit, predsavzatie, že bude lepším, šľachetnejším. V tom videl moc umenia a lásky.

Jeho lásky i trápenia
Oženil sa pomerne mladý ako dvadsaťštyriročný. So svojou dobrou a obetavou manželkou Jolankou vychovali dve dcéry - Aňu a Zuzku.

Miloval ich, ale sa pre ne dosť trápil. Najmä keď jedna z nich na čas emigrovala a on sa vybral prehovoriť ju k návratu.
Možno aj preto bol taký presvedčivý v Nepokojnej láske, pri stvárnení vzťahu otca a dcér.

Krivého slova však od neho nikto nepočul. Najväčšiu radosť mal z piatich vnukov. V dome nad mestom, vo Fialkovom údolí, s krásnym výhľadom na modrú stuhu Dunaja, keď boli ešte malí, musel patrične vysoko zoradiť zdedenú zbierku poľovníckych pušiek a trofejí.

Najviac ich však aj tak asi zaujímal hlucháň, ktorého ulovil pod Poľanou, a živé dedove poľovnícke psy.
Po dedovi zdedili aj vzťah k športu.

Aj v pokročilom veku sa Július Pántik najlepšie cítil hádam na volejbalových zápasoch, ktoré však sledoval iba ako divák a priaznivec. Rád chodieval na dlhé prechádzky, alebo sa aspoň kochal ružami v záhradke.

Chodieval aj recitovať, na besedy, dokonca naštudoval predstavenie pre dvoch hercov v jednom z bratislavských domov kultúry.

Zdravotný stav sa mu však zhoršoval, a čo je pre herca najhoršie, začala zlyhávať i pamäť. Rozlúčil sa s javiskom a po smrti manželky žil pomerne uzavreto s rodinou.

Posledný odkaz
Posledné roky ho už verejnosť videla iba vo filmoch pre pamätníkov či na televíznych záznamoch, alebo ho počula vďaka rozhlasovým nahrávkam.

A predsa správa o jeho skone 25. augusta 2002 prišla nečakane. Zostalo po ňom vzácne dedičstvo v podobe audio- a videozáznamov, ale aj posolstvá, zakódované v jeho mnohých zachovaných myšlienkach.

Aj jeho filozofia pokory pred nemennými hodnotami života: „Dôležitý je bytostný vzťah ku všetkému, čo nás obklopuje. To opretie sa o srdce. Uvedomujem si to nielen pri hereckej práci, ale aj keď sa prechádzam mestom. Na dedine sa kedysi nedalo prejsť bez toho, žeby si sa nepozdravil, neprihovoril.

Hoci aj: ‚Kosíte, sused, kosíte?‘ A on odpovedal: ‚Nuž, kosím, kosím.‘ Dnes sa nad tým mladí iba usmievajú. Ale pravdou je, že schopnosť komunikácie je dnes napriek všetkým technickým vymoženostiam menšia.

Každý sa za čímsi ponáhľa a je čoraz menej času na dobré slovo, na úsmev, možno i na uctenie si človeka. Aj preto sa dnes, keď sa len dá, vraciam k téme domova, zeme, zemičky...

Je to predsa otázka koreňov a je v tom aj kus pokory i poznania a radosti, že som práve na tomto mieste, že som tým, čím som.

Domov je viac ako slovo. Cítiš v tom chuť a vôňu čerstvo upečeného chlebíka, dotyk matkinej zrobenej mozoľnatej dlane, počuješ zurkot bystrinky. Náš domov, naši ľudia.

To je niečo, čo určuje celý ďalší život. Bez čoho existovať je ťažké, ak nie nemožné. To je tá vôňa materinej dúšky, čo ťa sprevádza, nech ideš kamkoľvek. Nesieš si ju jednoducho v sebe, v srdci, v duši..."