Foto: archív

Kam kráča slovenský šport?

Štrnásť rokov na samostatný úspech

Samostatný slovenský šport je ešte veľmi mladý, no z čias spoločného štátu s Čechmi má bohatú minulosť, ktorú zdobia aj tituly olympijských víťazov, majstrov sveta či Európy. Počas svojej krátkej samostatnosti síce dosiahol niekoľko významných úspechov na medzinárodnej scéne, no v porovnaní s našimi ostatnými susedmi mohlo byť tých úspechov aj viac.

A s kým sa možno najlepšie porovnávať, ak nie so susedným Českom, ktoré nám je najbližšie a tvorilo dlhú časť našej aj športovej histórie?

Najúspešnejší Slováci
V našich zemepisných končinách sa z kolektívnych športov stali najobľúbenejšími, a teda aj najsledovanejšími futbal a ľadový hokej.

V individuálnych športoch to bolo rôzne, vždy podľa toho, komu sa v príslušnom období a odvetví športu darilo na medzinárodnej úrovni.

Nemožno však opomenúť kráľovnú športov atletiku, športovú gymnastiku, krasokorčuľovanie, cyklistiku, klasické aj zjazdové lyžovanie, vzpieranie, tenis, motorizmus či vodné športy.

Počas spoločného štátu s Čechmi sme si na Slovensku zvykli na spoločné výhry, úspechy i sklamania československých športovcov.

Ako to v športe chodí, sklamania odišli do zabudnutia a pamätajú sa tie radostnejšie chvíle. Našťastie boli pri nich aj slovenskí športovci.

Či to boli Július Torma a Janko Zachara v boxe, neskôr Ondrej Nepela v krasokorčuľovaní či Miloš Mečíř v tenise s atlétom Jozefom Pribilincom, keď spomenieme len olympijských víťazov zo slovenskej časti spoločného štátu.

Tých úspešnejších bolo samozrejme viac a medzi nimi nemožno nespomenúť tých, ktorí stáli pri striebre československého futbalu na MS v Čile (Jozef Štibráni, Ján Popluhár, Viliam Schroif, Jozef Adamec, Andrej Kvašňák, Adolf Schérer, Titus Buberník) či pri titule futbalových majstrov Európy v Belehrade (Anton Ondruš, Marián Masný, Koloman Gógh, Ján Švehlík, Alexander Vencel, Ladislav Jurkemik, Karol Dobiáš, Jozef Čapkovič, Jaroslav Pollák, Ján Pivarník, Jozef Móder a Dušan Galis).

No a v hokeji by sme za tých takmer 70 rokov spoločného štátu, pričom 50 z nich patrilo medzi najúspešnejšie, našli tiež dosť vynikajúcich hráčov zo Slovenska.

Za všetkých opäť pár mien: Jozef Troják, Ján Starší, Jozef Golonka, Vladimír Dzurilla, Peter Šťastný, Dušan Pašek, Dárius Rusnák, Vincent Lukáč...

Mali sme však aj vynikajúcich atlétov, volejbalistov, stolných tenistov, lyžiarov, zápasníkov, hádzanárov, gymnastov, basketbalistov, vodákov a ďalších športovcov, pričom v mnohých prípadoch by bol priliehavejší ženský ekvivalent slova športovec.

Bližšia košeľa ako kabát
Všetci títo spomenutí aj opomenutí športovci vyrástli zo súťaží spoločného štátu.

Napriek tomu, pri prakticky rovnakých podmienkach a súťažných možnostiach Slovensko väčšinou pociťovalo určitú krivdu pri zostavovaní reprezentácií a výbere účastníkov na vrcholné športové podujatia.

Nakoniec, ako aj v iných oblastiach jestvovania spoločného štátu... Takmer vždy pociťovalo akési uprednostnenie športovcov bližších Prahe.

Alebo inak povedané, rovnako dobrí športovci zo Slovenska by boli mali oveľa skôr otvorené dvere do reprezentácie, keby boli súťažili za kluby za riekou Moravou, najlepšie priamo v Prahe. Ako napríklad Ján Geleta, Jozef Plachý či Imrich Bugár, ktorí štartovali za pražskú Duklu.

Že popri reprezentácii Praha umožňovala aj častejšiu medzinárodnú konfrontáciu na poli športu, a tým aj výkonnostný rast spolu s taktickým dozrievaním športovca a výrazné obohatenie pretekára o športové skúsenosti, netreba osobitne zdôrazňovať.

Nečudujme sa však, veď funkcionári jednotlivých športových zväzov a tréneri reprezentácií boli väčšinou Česi.

V danej situácii zo Slovenska platilo len jeho porekadlo: Bližšia košeľa ako kabát. Teda ten, kto sa zo Slovenska dostal do reprezentácie za týchto podmienok, musel byť naozaj dobrý, preto si obdiv a úctu zaslúži právom.

V športovej histórii spoločného štátu sú prípady, keď v reprezentácii tvorila polovicu či dokonca väčšinu slovenská zložka naozaj len ojedinele! Asi len v prípade futbalových ME v Belehrade v roku 1979.

Už štrnásť rokov sami
Po rozdelení spoločného štátu sme si konečne mohli sami tvoriť svoje reprezentačné výbery, ktoré nás mali zviditeľňovať vo svete! Konečne dostali príležitosť tí obchádzaní, aby vystúpili z tieňa.

Prešlo 14 rokov od vzniku samostatného Slovenska, a teda aj odvtedy, čo sa Slovensko samostatne zúčastňuje na vrcholových športových podujatiach, či sa o ne v rôznych kvalifikáciách usiluje. Štrnásť rokov v športe vo výnimočných prípadoch predstavuje približne jednu športovú generáciu.

Smelo teda možno povedať, že základy našej samostatnej reprezentácie tvorila ešte federácia. To bol azda najvhodnejší moment na dokázanie opodstatnenosti slovenskej ukrivdenosti.

Žiaľ, Slovensko ako nový štát na to nemalo vytvorené primerané podmienky a muselo si preskákať povinné „tortúry" na poli športovej diplomacie, ktorých boli naši susedia ušetrení.

Vo väčšine kolektívnych športov preto k priamej konfrontácii s tými najlepšími vo svetových arénach ani neprišlo. Ani s bývalými západnými bratmi.

A ak, tak iba v priateľských stretnutiach či kvalifikačných skupinách, kde sme na tých silnejších zjavne nestačili a doteraz nestačíme.

Body pre Čechov
Futbalisti sú pri žrebovaniach do kvalifikačných skupín nasadzovaní do košov medzi outsiderov, pretože o výhodnejších košoch rozhoduje výkonnosť každej reprezentácie.

Aj keď v posledných rokoch nám postupy unikajú „iba" o vlások, ktovie, či to nie je aj naším šťastím pred celosvetovou či európskou hanbou.

Naše reprezentačné výbery jednoducho dodnes nedisponujú takými športovými kvalitami, aby boli zárukou dobrých výkonov a samozrejme aj výsledkov z dlhodobejšieho hľadiska, za aké možno pokladať turnaj svetového alebo európskeho šampionátu.

To aj napriek tomu, že rovnako ako iné mužstvá aj naše využíva možnosti reprezentačných štartov legionárov, hrajúcich v kvalitných zahraničných súťažiach.

(Kým sa naši majstri Európy z Belehradu tešili z tohto historického titulu, mali za sebou úctyhodnú sériu 21 medzištátnych stretnutí bez prehry počas 20 mesiacov.) Občasné úspechy v priateľských stretnutiach s mužstvami zo svetovej špičky sú síce povzbudivé, ale z hľadiska prestíže v nich takmer o nič nejde.

Pokým týmto mužstvám nebudeme rovnocenní aj vtedy, keď ide do tuhého, dovtedy budeme nútení prehĺtať len horké pilulky nášho sklamania. A čo v súbojoch s našimi nedávnymi spoluobčanmi?

Prílišná premotivovanosť, veľká rivalita na našej strane či viac skúseností a „vychytralosť" na českej strane sú príčinou našej pasívnej bilancie zo vzájomných stretnutí.

Istý záblesk lepších časov a spomienku na slávu trnavského Spartaka či bratislavského Slovana v klubových európskych pohárových súťažiach zaznamenali futbalisti Artmedie Petržalka pred dvoma rokmi. Žiaľ, len čo sa svetielko nádeje rozsvietilo, hneď aj zhaslo.

Peniaze urobili svoje. Počnúc trénerom mužstvo postupne opustil základ kádra, ktorý dal prednosť lanárom z iných, možno ani nie lepších, ale bohatších klubov, a bolo po sláve i nádejach.

Možnosť využiť úspech tohto mužstva v prospech zvýšenia jeho kvality a v prospech celého slovenského futbalu bola vedľajšia.

Veď tak, ako dokázal náš vtedajší majster predať svojich kľúčových hráčov, tak mohol za peniaze zarobené v súťaži nejaké posily aj získať. Len to by museli niektorí funkcionári i hráči rozmýšľať v trochu iných dimenziách.

Nevidieť len svoj okamžitý prospech, ale aj postupný prospech celku. A teraz nemyslím len celok ako klub, ale ako národ či štát.

Hokejisti od piky
V hokeji slovenská športová verejnosť, zvyknutá na medailové umiestnenia československých reprezentantov z vrcholných medzinárodných podujatí a na vysokú úroveň federálnej ligy, len ťažko niesla fakt, že jej reprezentácia sa späť medzi elitu musela predierať zo skupiny C.

Ešteže sa o účasti v olympijskom turnaji rozhodovalo podľa iných kritérií a v samotnej predkvalifikácii.

Tak mohli byť výkony našej reprezentácie na čele s Petrom Šťastným v Lillehammeri akousi satisfakciou pre slovenského fanúšika a nádejou do budúcnosti. Nakoniec sa to podarilo a dnes si hokejové majstrovstvá sveta skupiny A bez našich hráčov nevieme ani predstaviť.

Zatiaľ čo sa však naši hokejisti prácne predierali nahor, naši západní susedia sa tešili zo svojho prvého samostatného titulu majstra sveta v tejto najrýchlejšej hre.

Netrvalo dlho a do jej histórie sa zapísali aj ako olympijskí víťazi, čo sa spoločnej reprezentácii, hoci mala takmer vždy vynikajúce mužstvo, žiaľ, nikdy nepodarilo.

No a tých titulov majstrov sveta sa neskôr českým hokejistom podarilo nazbierať ešte zopár. Žiaľ, naši sa v tých časoch pohybovali kdesi okolo desiateho-dvanásteho miesta. Splácali povinnú nováčikovskú daň?

Na prvý pohľad by sa to mohlo tak zdať. V skutočnosti to však bol reálny obraz obrovského rozdielu medzi úrovňou hokeja u nás a v Česku aj napriek tomu, že ešte pred pár rokmi hrali hráči oboch výberov v spoločnej federálnej lige.

Ibaže koľko mužstiev v nej zo Slovenska hralo? Dlhé roky iba jedno. V šesťdesiatych rokoch sa k Slovanu Bratislava pridali Košice a v sedemdesiatych trenčianska Dukla. Po nej ešte krátkodobo ochutnali príchuť federálnej ligy striedavo mužstvá Nitry, Popradu a Zvolena.

Takže, nemali sme na Slovensku predsa len veľké oči, keď sa za spoločného štátu v reprezentačnom výbere objavili tak traja, štyria hráči zo Slovenska? Neboli sme teda na Slovensku príliš precitlivení, pričom zastúpenie našich hráčov naozaj odrážalo realitu?

Kto zo spoločnej súťaže získal viac - my alebo Česi? Aj keď odpoveď závisí od viacerých faktorov, nakoniec vyznie jednoznačne v prospech našich západných susedov... Mimochodom, musela sa popri republike deliť aj spoločná hokejová liga?!

Za morom majú omnoho väčšie štáty spoločnú súťaž, len v strede Európy to nebolo a stále nie je možné. Čo už? Naši západní susedia sú lepší, chytrejší, je ich viac, tým majú väčší výber, majú tradíciu a lepšie podmienky, viac investujú do športu (veď žijú ešte z federácie) a rozhodne sa môžu pochváliť väčšou národnou hrdosťou.

Tú totiž nikdy nestratili, lebo všetko československé bolo pre nich vždy české. Ešteže sme sa titulu majstrov sveta dočkali aj my na Slovensku. Aj to bola taká zhoda dôležitých faktorov, aká sa odvtedy už nevyskytla, a tak ľahko ani nevyskytne.

Rukojemníkom NHL
Po roku 1989 vstúpil do hry ešte ďalší dôležitý faktor, a tým je účasť našich hráčov v kanadsko-americkej NHL. A za ním sú, ako vo futbale, opäť peniaze.

Ich vidina, žiaľ, poznačila a drží celý náš hokej ako rukojemníka. NHL sa totiž stala cieľom a vrcholom hokejového snaženia.

Kedysi našim hráčom musela stačiť len domáca ligová súťaž. Ich cieľom bola nielen reprezentácia, ale aj dosiahnutie čo najlepšieho umiestnenia na vrcholných svetových podujatiach.

Iste, vtedy bola pre nich NHL utópiou, no málokedy sa aj napriek tomu vracali bez medailí. V súčasnosti sa však reprezentácia stáva pre hráča iba prostriedkom, ako sa dostať do niektorého z mužstiev NHL.

Tomu sa podriaďuje všetko. Ak k tomu pridáme súčasné zložité ekonomické podmienky pre športové kluby a ich závislosť od sponzorov, tak sa nemožno diviť, že tí, ktorí platia, kluby aj riadia a diktujú, najmä ak sa klubu nedarí.

A nebodaj, ak má ešte taký mecenáš chlapčiska, ktoré aj napriek nedostatku talentu a herných schopností je posadnuté snom o NHL... Tí, čo na to majú herne, no nie finančne, pretože hokej je veľmi drahý, sú jednoducho odpísaní.

A tak nepočetné a malé Slovensko prichádza o svoje skutočné talenty možných vynikajúcich reprezentantov. A aj o svoje potenciálne úspechy!

Nedávne MS v ľadovom hokeji opäť ukázali, že na rozdiel od Kanaďanov našich legionárov z NHL už reprezentácia neláka (česť niektorým výnimkám).

Svoje predsa už dosiahli. Musia sa dať do poriadku, veď o štyri mesiace sa kolotoč veľkých peňazí roztočí opäť... Reprezentácia, tá je iba na príťaž.

Možno tí, ktorí si nesiahli na medailu z MS, prejavia záujem, no za nimi je veľká výkonnostná diera, ktorú naša extraliga nedokáže ešte dlho zaplniť. Preto s tými najlepšími celkami spravidla prehrávame. A to v najkritickejších stretnutiach celého šampionátu.

Už sme naznačili, čo dáva športovcom kvalitná medzinárodná konfrontácia. Zrejme aj naše umiestnenia na MS a naša domáca hokejová realita sú príčinou toho, že sa s nami tí najlepší počas sezóny „nehrajú".

Silná európska štvorka sa hrá na svojom piesočku. Nám zostal len tzv. druhý sled, teda turnaje za účasti Nemecka, Švajčiarska a nejakého „en" družstva Kanady, pričom tradične tŕpneme, ako na nich náš zväčša extraligový výber dopadne...

Nuž, je to uzavretý kruh. Bez zámorských profíkov sme pre tých najlepších nezaujímaví a v turnajoch so slabšími sa dá zlepšiť len ťažko.

Na druhej strane, má taký extraligový hráč motiváciu usilovať sa počas celej extraligovej sezóny hrať o reprezentačný dres, keď tesne pred MS dostane aj tak prednosť hráč, ktorý sa blysne v dvoch, troch zápasoch NHL?!

To všetko sú spolu s našou holubičou povahou poznačenou absenciou dôrazu, sústredenosti, cieľavedomosti a vytrvalosti hlavné príčiny sklamaní fanúšikov nielen našich hokejistov.

Ako v individuálnych športoch?
Česi sú na tom teda vo futbale i v hokeji podstatne lepšie, aj keď sú rovnako ako my poznačení súčasnými neduhmi v športovom dianí.

Sú však oveľa kritickejší, náročnejší a cieľavedomejší, šport berú naozaj ako svoju prezentáciu pred svetom (českí komentátori sa napríklad nehanbia použiť výraz „český národný tím") a tomu podriaďujú aj svoj systém športovej výchovy a prípravy.

A to samozrejme aj v individuálnych športoch. Kým na Slovensku v nich už dlhšie stagnujeme a opierame sa o mená Moravcová, Martikán, Kaliská, bratia Hochschörnerovci či Hrbatý, Charfrajták, Konopka, Zuzulová a o niekoľkých neolympijských kulturistov, tak v Česku sa v poslednom čase do svetovej špičky začalo po zimnom akrobatovi Valentovi predierať hneď niekoľko úplne nových mien.

A to v športoch, ktoré boli doménou výlučne vyspelých západných krajín a v našich končinách sa sledovali len so závisťou a nikdy nedosiahnuteľnou predstavou.

Alpskí lyžiari Bank, Záhrobská, rýchlokorčuliarka Skábliková, automobilista Enge, rýchlostný motocyklista Pešek a tradične o mladých tenistoch a atlétoch ani nehovoriac.

Namieste sú preto obavy, že ak odídu tieto naše spomenuté stálice do športového dôchodku, nebude ich mať kto v plnej miere nahradiť.

Namiesto záveru
Mládež má dnes iné priority. Televízia, počítače, hry na nich, internet, to keď spomeniem tie menej škodlivé záležitosti, ale, žiaľ, aj reštaurácie, diskotéky, alkohol, drogy... Mládež šesťdesiatych rokov bola, chvalabohu, od týchto „možností" ušetrená.

Hlavným zdrojom zábavy bolo rádio, neskôr televízia. Našťastie, na rozdiel od súčasnosti, aj poučenia. A tak popri inom bol záujem o šport prirodzený.

(Vychádzal napríklad športový týždenník Štart, z ktorého sme sa mohli podrobne dozvedieť o tých najlepších vo svojich disciplínach, či už boli z východného bloku, alebo zo Západu.)

Väčšina mladých sa zaujímala o šport nielen pasívne, ale snažila sa svoje vzory aj napodobňovať. Kto chcel, miesto si našiel.

Mnohí z tejto generácie snívali o majstrovstvách sveta či olympiádach, hoci vedeli, že sa na ne nikdy nedostanú. Práve preto účasť na týchto podujatiach pokladali za niečo úžasné a fantastické.

Závideli tým, ktorým sa to podarilo. Keď som pred devätnástimi rokmi robil rozhovor so známou stolnou tenistkou Renátou Kasalovou po jej návrate z OH v Soule a pýtal sa jej, čo pre ňu účasť na olympiáde znamenala, nechápavo na mňa pozerala, čo od nej chcem.

Vtedy som pochopil, že tí, čo majú možnosť súťažiť na rôznych podujatiach sveta, môžu cestovať a spoznávať svet, hoci im na to popri špičkovom športe príliš veľa času nezostáva, si to až tak nevážia.

Účasť na olympijských hrách ako na najväčšom športovom podujatí, konanom raz za štyri roky, na ktorom štartujú tí najlepší a zo všetkých ako-tak športovo vyspelých krajín, berú jednoducho ako každé iné preteky (česť výnimkám). A možno aj to je jedna z hlavných príčin, prečo je náš súčasný šport tam, kde je.

Ak k tomu pridáme i absenciu národného povedomia už pri výchove, tak sa ani nečudujme. Čo si napríklad možno pomyslieť, keď mnohé naše národné športové asociácie a zväzy svojich reprezentantov nevedia obliecť do dresov v národných farbách?!

Pozrime sa do susedného Česka! Ich reprezentantov vždy možno identifikovať medzi ostatnými podľa bielej, modrej a červenej. Aj keď ktovie, prečo aj modrej.

Aj v Bratislave ich tenistky v súboji s našimi nastúpili vo svojich národných farbách. Tie naše „kričali" na kurte NTC v žlto-bielej kombinácii ako kanáriky. Hanba! Kto to vlastne vymyslel?!

Ako vidno, neduhov je v našom športe až-až, pričom spomenuté sú len tie, ktoré vidí aj bežný pozorovateľ. O mnohých sa vie, o mnohých sa iba pošepkáva, len chýba odvaha povedať o nich priamo a nahlas.

Nuž, kým budeme s takým stavom spokojní, dovtedy bude náš šport iba v priemere.

Ak však nechceme byť iba priemerní, mali by sme sa pustiť do odstraňovania všetkých, aj nespomenutých závažnejších prekážok, brániacich našej vyššej úspešnosti. Slovensko by si ju zaslúžilo.

Vladimír Laluch