Piatok 11. október 2024

extra plus

Október 2007

Aktuálne číslo

Foto: archívFoto: archív

Foto: Peter ProcházkaFoto: Peter Procházka

Foto: archívFoto: archív

Nedožitých 41

Malá spomienka na veľký festival

Napriek plynúcemu času i každodenným starostiam si nejeden z nás určite občas spomenie na už neexistujúci festival populárnej piesne - Bratislavskú lýru.

Hoci vznikla za bývalého režimu a drvivá väčšina jej ročníkov sa konala v rokoch
1966 - 1989, išlo určite o najobľúbenejší festival populárnej piesne v bývalom Československu. Tohto roku by sa bola dožila 41 rokov. Ale nedožila sa...

Lákadlom hostia zo Západu
Bez zveličenia možno konštatovať, že počas troch či štyroch dní, keď sa festival konal, ním žilo okrem Bratislavy i celé Československo.

Počas prvých troch ročníkov (1966 - 1968) súťažili o zlatú, striebornú či bronzovú trofej viac-menej vtedajšie stálice československej populárnej hudby (napríklad prvý ročník vyhral Karel Gott s piesňou Mám rozprávkový dom, druhý ročník Eva Pilarová so skladbou Requiem a tretí Marta Kubišová za interpretáciu piesne Cesta).

Neskôr sa v domácej súťaži, t. j. súťaži českých a slovenských interpretov objavovalo stále viac nových tvárí, pre ktoré bolo účinkovanie na festivale často i začiatkom úspešnej profesionálnej kariéry. Ako príklad možno uviesť Miroslava Žbirku či Mariku Gombitovú.

Práve oni dvaja sa do povedomia divákov, kde sú už takmer tri desaťročia, dostali v roku 1976. O rok neskôr, už ako členovia známej skupiny Modus získali na Bratislavskej lýre zlato. U poroty kapela, ktorej lídrom bol známy hitmaker Ján Lehotský, zabodovala so skladbou Úsmev.

Rovnako v 80. rokoch sa niektorým spevákom prostredníctvom Bratislavskej lýry podarilo dostať na výslnie a zotrvať tam až dodnes.

V roku 1984, v súťažnej časti festivalu, vystúpil vtedy prakticky neznámy Richard Müller so skupinou Banket.
Dnes je jednoznačne považovaný za stálicu populárnej hudby a to rovnako na Slovensku ako v Českej republike.

Nemožno opomenúť, že popri domácej súťaži bola súčasťou Bratislavskej lýry i zahraničná súťaž. Mohli sa jej však zúčastniť len interpreti z tzv. socialistického bloku. Speváci z „devízovej cudziny" sa mohli o zlato, striebro a bronz uchádzať až v druhej polovici 80. rokov.

Amanda, vráť mi pero!
Každý festivalový večer pozostával z dvoch častí. Súťažnú vysielala v priamom prenose Československá televízia. Po prestávke nasledovala druhá, zaujímavejšia časť, ktorú už televízia nevysielala.

A práve počas nej mohli prítomní väčšinou vidieť a počuť okrem iného aj atraktívneho hosťa zo Západu. I keď nie vždy išlo o hviezdu svetového formátu, diváci boli vďační, že spoza ostnatých drôtov k nám zavítali hviezdy ako Udo Jürgens, Beach Boys, Cliff Richard, Josephine Bakerová, Rubettes, Boney M., Hot Chocolate, Showadywady, Billy Preston, Amanda Learová, Smokie, John Mayall a ďalší.

Vidieť ich program na vlastné oči sa v časoch socializmu rovnalo malému zázraku. Bolo takmer pravidlom, že kým dospelí sledovali vystúpenie atraktívnej hviezdy vo festivalovej sále, ich ratolesti väčšinou čakali pri vchode pre účinkujúcich, a verili, že sa im podarí získať autogram.

V tejto súvislosti možno spomenúť úsmevnú príhodu, ktorá sa odohrala v noci z 28. na 29. mája 1982, a to takmer bezprostredne po vystúpení Amandy Learovej, keď vychádzala z vtedajšieho Domu ROH (dnes Istropolisu).

Spomínaná speváčka vtedy patrila medzi špičku európskej pop-music a pre svoje vyzývavé oblečenie na vystúpeniach bola považovaná i za akýsi sex symbol.

I napriek hlbokej noci ju pri východe z Domu ROH čakala skupinka približne dvadsiatich obdivovateľov a obdivovateliek. Speváčku strážili dvaja bodyguardi, ktorí všetkých lovcov autogramov upozornili, že v danej chvíli platí zákaz fotografovania.

Následne v sprievode osobných strážcov nastúpila Amanda Learová do auta. Cez spustené okienko jej fanúšikovia podávali fotografie, pamätníčky či len papieriky, na ktoré sa im podpisovala. Dôležité však je, že sa podpisovala perom, ktoré si požičala od istej slečny, ktorá získala jej autogram ako prvá.

Improvizovaná autogramiáda skončila, keď speváčku i blízke okolie ožiaril blesk fotoaparátu. Jeden z Learovej osobných strážcov okamžite zavrel okienko, za ktorým speváčka sedela.

Na druhej strane išlo o začiatok komickej scény. Majiteľka pera, ktorým sa Amanda Learová podpisovala, začala hystericky mlátiť rukou na zatvorené okno auta a vykrikovať: „Vráť mi pero Amanda, vráť mi moje pero!" Speváčkini osobní strážcovia zostali týmto incidentom doslova paralyzovaní.

Naopak, Amanda Learová, ktorá po slovensky takmer určite nerozumela ani slovo, stiahla okienko a pero dotyčnej vrátila.
Uvedená príhoda rozosmiala aj tých, ktorí vinou nedisciplinovaného lovcu fotografií Learovej autogram nezískali. Podobných príhod, neraz ešte i omnoho komickejších, sa na Bratislavskej lýre odohralo neúrekom.

Prelomový ročník 1969
Smutným paradoxom je, že zatiaľ čo na Bratislavskej lýre mnohí speváci naštartovali svoju profesionálnu kariéru, iní ju na nej dočasne, hoci nedobrovoľne, skončili.

Príznačný je rok 1969, na ktorom dnes už zosnulý český spevák Petr Novák v priamom televíznom prenose (!) požiadal o minútu ticha za Jana Palacha, pretože, ako dodal, váži si ho viac ako pána Husáka.

Nováka čakal niekoľkoročný zákaz verejného vystupovania i nahrávania nových skladieb. Podobný osud postihol i Karla Černocha, ktorý Bratislavskú lýru 1969 vyhral.

Pre víťaznú pieseň, ktorá niesla názov Píseň o mé zemi - jej text nepriamo obhajoval politiku Pražskej jari 1968 - sa v médiách onedlho nesmel objaviť ani on. Fanúšikovia ho mohli opäť vidieť a počuť, až keď sa za interpretáciu víťaznej skladby verejne ospravedlnil a zlatú trofej oficiálne vrátil.

Bratislavská lýra 1969 bola poslednou aj pre Martu Kubišovú - víťazku predchádzajúceho ročníka. Na začiatku roku 1970 ju pre jej politické postoje postihol zákaz profesionálnej činnosti. Trval dve desaťročia.

Mimochodom, v rámci toho istého ročníka festivalu vystúpil vo vtedajšom V-Klube na námestí SNP i Karel Kryl. Podobne ako Kubišovú, ani jeho nemali fanúšikovia možnosť vidieť na pódiu rovných dvadsať rokov. Po návšteve vtedajšej NSR ho späť do Československa normalizačné orgány jednoducho nepustili.

Dve zlaté, dve strieborné, dve bronzové
Najnapätejšie chvíle prežívali na Bratislavskej lýre interpreti, textári, skladatelia a samozrejme i diváci vo chvíľach vyhlasovania víťazov. I pri udeľovaní cien však dochádzalo k okamihom, ktoré vyvolávali v publiku smiech.

Napríklad v roku 1975 získali bronzovú lýru dve skladby. Prvú - Táto, pojď si hrát - interpretovalo súrodenecké duo Martha a Tena Elefteriadu, druhú skladbu, ktorá získala bronz - Nestůj, běž dál -, zaspievala Hana Ulrychová. V inkriminovaný festivalový večer však nešlo o jedinú cenu, ktorú získali dvaja interpreti.

Bolo to tak i v prípade striebornej lýry. Rovnako ju získali dve speváčky, Jana Kocianová za interpretáciu piesne Májový vánok a Helena Vondráčková, ktorá zaujala skladbou Láska zůstává dál. Publikum vtedy automaticky očakávalo, že porota udelí i dve zlaté Bratislavské lýry.

Udelila však len jedinú, víťazom Bratislavskej lýry 1975 sa stal Waldemar Matuška s piesňou Pláňka. Rok predtým však boli, hoci jediný raz v histórii festivalu, udelené aj dve zlaté Bratislavské lýry.

Víťazkou domácej súťaže sa v roku 1974 stala Helena Vondráčková, zlato získala za intepretáciu piesne Malovaný džbánku. Majiteľom druhej zlatej lýry sa stal Karol Duchoň, ktorý súťažil s piesňou Zem pamätá.

Príde k obnoveniu festivalu?
Za zmienku stojí i posledná „socialistická" Bratislavská lýra z roku 1989. V publiku športovej haly na Pasienkoch totiž sedel vtedajší disident, neskôr prezident ČSFR a ČR Václav Havel.

Navyše, jedným z najatraktívnejších hostí 24. ročníka festivalu bola i svetoznáma pesničkárka Joan Baezová, ktorá Havla pozdravila priamo z pódia, čo zaskočilo i niekoľko desiatok prítomných príslušníkov ŠtB.

Festival Bratislavská lýra najmä v 80. rokoch prechádzal neustálymi zmenami a inováciami, ktoré mali zvýšiť jeho atraktivitu. Žiaľ, väčšinou zámer nevyšiel. 

Istým problémom bol aj výber interpretov. Jedna časť organizátorov presadzovala, aby na lýre súťažili stálice populárnej hudby.

Speváci, ktorí už niečo vo svojej kariére dosiahli, však už väčšinou nemali záujem. Druhá časť organizátorov presadzovala opak.

V súťaži sa mali objaviť nové, dovtedy neznáme tváre. Výsledkom bol kompromis, popri známych tvárach sa na lýrovom pódiu objavovali i mladí, začínajúci speváci.

Žiaľ, ani to festivalu veľmi nepomohlo. Rovnako ako jeho neustále sťahovanie. Najviac ročníkov sa uskutočnilo v Parku kultúry a oddychu. V roku 1972 sa Bratislavská lýra konala v Redute, v rokoch 1976, 1977 a 1989 v športovej hale na Pasienkoch.

A raz, v roku 1980, organizátori rozhodli, že Bratislavská lýra bude na zimnom štadióne v Ružinove. V rokoch 1981 - 1988 bol domácou scénou Bratislavskej lýry Dom ROH, dnešný Istropolis.

Renomovaný festival populárnej piesne pokračoval vo svojej existencii, hoci s prestávkami, aj po zmene režimu, a to až do roku 1998. Žiaľ, už za minimálneho záujmu médií i divákov.

Možno, že dnes, azda len dočasne, je Bratislavská lýra prežitá. Nie je však vylúčené, že o niekoľko rokov, keď sa záplava najrôznejších reality šou stane prežitkom, príde k obnoveniu festivalu.

Jeho atmosféru nám zatiaľ budú pripomínať tie melódie, ktoré na jej pódiu od roku 1966 zazneli, pričom ani po desaťročiach neupadli do zabudnutia.

Juraj Král