Koláž: redakcia

Zákony čriedy

Na Slovensku vládne uniformita médií

Ľudovít Števko

Črieda musí postupovať jednotne. Spoločne chodí na pašu, má spoločného strážcu i spoločného nepriateľa. Keď treba mlčí, keď treba bľačí.

Názor čriedy musí byť názorom každého jedinca. Kto vybočí z radu, črieda ho exkomunikuje. Vari nikdy od vzniku suverénnej Slovenskej republiky nevládla u nás taká uniformita médií ako dnes.

Najmarkantnejšie sa prejavuje názorová, obsahová i formálna zhoda v spravodajstve a publicistike slovenských televíznych kanálov. Najmä politické spravodajstvo je absolútne unifikované, akoby ho z pozadia ťahala za opraty jedna ruka.

Nejde len o rovnaké témy, rovnaké kampane či jednotné mediálne križiacke výpravy, ale vo väčšine sa tu objavujú rovnaké štýlotvorné postupy s rovnakými otázkami redaktorov a neraz i rovnakým komentárom.

Spravodajské relácie súkromných televíznych, staníc sa líšia iba počtom uvádzaných vrážd, prípadne iných brutálnych činov.

Drobným odlíšením disponujú akurát Noviny TV JOJ, ktoré na záver spravodajstva prinášajú infantilný šot zo života zvieratiek s rovnako infantilným komentárom.

Unisono, alebo z kola von
Čo najviac charakterizuje spravodajské žánre našich televíznych kanálov, je bojový protivládny duch. Keď je reč o vláde a vládnej koalícii, mladé, ale už vycvičené redaktorky zahadzujú svoj šarm, menia sa na ironické aj útočné harpye.

Len verejnoprávna televízia stojí akosi nepovšimnutá bokom. Viditeľne má iné, interpersonálne problémy, viditeľne nikoho nenapáda, nápadne sa nezapája do kampane proti Ficovi a Tomanovej, preto je vraj neprofesionálna. Mnohí z redaktorov to ťažko znášajú, preto z STV odchádzajú do iného, väčšieho košiara.

Veď v tom väčšom mediálnom ovčinci je veselšie a slobodnejšie. Okrem toho, pre členov tejto čriedy sa za odvedené služby usporadúvajú niekoľkodňové letné lyžovačky v Alpách. Veď stačí iba unisono bľačať, opakovať rovnaké názory, rovnaké floskuly, klásť rovnaké otázky.

Názorová pluralita je tu smiešny pojem, jednohlasný zbor vždy prekričí prípadného jedinca s iným názorom.

Taký jedinec, ak sa vôbec vyskytne, stáva sa cudzím elementom v čriede, nepoberá prebendy a neviditeľná ruka ťahajúca opraty ho čoskoro z vyvolenej čriedy vylúči.

Záchranný pás pre STV
Na Slovensku to beží takto: Fico povie svoj názor na globalizáciu? Fuj! Fico sa zastane Tomanovej? Fuj! Slováci si pripomínajú výročie prijatia Ústavy SR? Treba im pripomenúť všetky ozajstné i fiktívne Mečiarove hriechy, medzi nimi aj samotnú nedokonalú ústavu!

S názormi jednohlasného zboru sa nedá polemizovať, lebo ani veľmi nie je kde. Verejnoprávne médiá sú v dlhodobej kríze, zďaleka nielen finančnej.

Zemkovej a Machajov rozhlas je v rukách tej istej jednohlasnej skupiny a Slovenská televízia sa ocitla v rukách nekompetentného manažéra, ktorý je v slovenskom mediálnom prostredí úplný analfabet.

Hľadá záchranárov pre rozpadávajúce sa spravodajstvo a nachádza ho, čo je preň príznačné, zasa v externom prostredí. Z tretieho sektora zlanáril Stanislavu Benickú pre rolu výberkyne nových ľudí do skapínajúceho spravodajstva.

Pán riaditeľ má zrejme „dobrých radcov", pretože sám by na takú hlúposť neprišiel. Ak si s personálom a spravodajskými problémami nevie poradiť šéfredaktor Šmihula, potom je namieste otázka, načo je tam šéfredaktor.

Lebo školiť personál a ťahať nitky spravodajstva môže hocikto z externého prostredia, nielen z bývalých manažérov TV Markíza či z Nadácie na podporu občianskych aktivít, ale aj z Transparency International, Občianskeho oka, Open society, IVO, M.E.S.A. 10.

Alebo priamo Grigorij Mesežnikov, Miroslav Kollár, Emília Sičáková-Beblavá, Milan Nič, Pavol Demeš, prípadne ďalší z početnej treťosektorovej zostavy, ktorí sú príslovečne „imúnni" proti akýmkoľvek zahraničnopolitickým tlakom.

Ešte je tu možnosť obrátiť sa priamo na majiteľov printových médií a vyslúžilých mediálnych mágov typu Pavol Rusko s prosbou o pomoc.

Pán riaditeľ potom už nebude mať veľa práce so spravodajstvom ani s verejnoprávnou televíziou. Bude dobre plateným štatistom, tak ako doteraz, lenže s výsadou, že bude dobre spávať.

Jeho zglajchšaltovaná črieda bude spievať ako jeden muž podľa zákonov, ktoré na Slovensku určujú mediálne reťazce.

Nedeľná rozprávka pre deti
Za riaditeľovania pána Hrehu sa už prihodilo všeličo. Z prostredia súkromných spoločností prijal za svojho štatutárneho zástupcu Romana Liptáka a za intendanta 2. programu Pavla Boba. A ako to dopadlo?

Sotva sa páni ohriali, pouzatvárali zmluvy na drahé programy so svojimi bývalými zamestnávateľmi a po splnení svojho poslania ufujazdili preč. Za rok sa v programe nezmenilo takmer nič, o novej programovej štruktúre zatiaľ ani nechyrovať.

Len STV sa ako zvyčajne finančne vyprázdnila. Nová šéfka programu, ktorá sľubuje zmenu, prišla tiež zo súkromnej televíznej spoločnosti. Ani v tomto prípade nie je opakovanie pre STV matkou múdrosti.

Rozprávanie o nezávislosti médií na Slovensku je ako nedeľná rozprávka pre deti. Nikto z dospelých tomu neverí, ale dobre sa to počúva. Večer čo večer si sadáme k televíznym prijímačom a pozeráme sa na známe tváre.

Dozvedáme sa zaručené pravdy z úst smutne známeho skrachovaného ministra Kaníka a najznámejšieho „nezávislého" politológa Mesežnikova. Večer čo večer tí istí, alebo im podobní ľudia.

Tie isté jednohlasné árie. Lenže zvláštnosťou slovenskej mediálnej čriedy je, že jednohlasné árie sa už nespievajú ani v Tadžikistane. Ani v Amerike nie.