Reprodukcia: archív

Pod slovenskou zástavou

Odkiaľ mali hurbanovci peniaze?

Marián Tkáč

V Dějinách Evropy od Francúza Durosellea, ktoré vydali v roku 2005 Česi, sa zo Slovákov vyskytuje len gánovský neandertálec Vojtech Tuka a Alexander Dubček. Čo však chceme od Európy, keď aj my o sebe vieme tak málo, že nám to neslúži na poučenie?

Týka sa to aj prvého ozbrojeného vystúpenia Slovákov v 19. storočí. Pripomeňme si tie deje a navyše skúsme odpovedať aj na otázku v nadtitulku; možno aj v obave, že tie peniaze boli od - Rusov. Teda „panslavistické".

Začalo sa to všetko 10. mája 1848, keď v Liptovskom Mikuláši sformulovali Žjadosti národa slovenskieho a dočkali sa odpovede v podobe zatykača na Štúra, Hurbana a Hodžu, ale aj návodu, ktorý Slovákov rozhýbal.Bola to rada nášho „rodáka" Kossutha: „Ak chcú Slováci slobodu, nech si ju vybojujú mečom!"

Len odvaha nestačí
A tak sa v lete 1848 začali intenzívne prípravy a zháňanie peňazí, lebo na vojnu nestačí iba odvaha.

Samuel Štefanovič, ktorý sa ocitol vo Viedni práve v čase, keď sa tu definitívne rozhodlo o ozbrojenom boji Slovákov, napísal, že pod slovenskou zástavou sa zišlo okolo päťsto dobrovoľníkov; študenti, národovci, ale do zboru sa hlásili aj takí, ktorým nešlo o slovenskú vec, ale len o peniaze. Tak teda odkiaľ vziať peniaze?

Lebo aj keď Slovákov pokladala Európa - „informovaná", ako dosiaľ, najmä Maďarmi - za podplatených cárskych agentov, ani rubľov ale ani iných peňazí nebolo.

Aj keď v Prahe prisľúbil urodzený český pán Jan z Neuburgu 10-tisíc zlatých, peňazí nebolo, a to ani na zaplatenie Štefanovičovho nápadu navštíviť slovenské župy a zbuntošiť ich.

Štúr hľadal pomoc na juhu. Dlho však nedával o sebe správu a neprichádzali ani peniaze, a tak - podľa Štefanoviča - „v nepatrný počet asi 40 stenčil sa zbor dobrovoľníkov".

Štefanovič predal, čo sa dalo speňažiť - prstene a zlaté hodinky, časť výťažku dal zvyšným dobrovoľníkom a časť použil na cestu za Štúrom, ktorého našiel u Obrenoviča v Srbsku, kde bol na odporúčanie chorvátskeho bána Jelačiča, ktorý tiež nemal peniaze.

Obrenovič, bývalý vládca Srbska, poskytol Štúrovi poukaz na 900 pušiek a prísľub na 40- až 60-tisíc zlatých. Štúr sľúbil v priebehu troch-štyroch dní doraziť do Viedne a vyzdvihnúť zbrane, no nechodil, a tak sa za ten čas 900 nachystaných pušiek predalo priamo protivníkom - Maďarom.

Zbierky pre Národnú radu
Keď potom v jednej viedenskej krčmičke vznikla 17. septembra 1848 Slovenská národná rada, Štúr získal podporu prítomných. Mladí študenti tak urobili s nadšením, bol ich milovaným učiteľom.

Až na dvoch: Štefanoviča a Abaffyho. Prvý tak chcel urobiť až po tom, keď mu Štúr odpovie na otázky, týkajúce sa celkovej úrovne prípravy a peňazí, a to napriek tomu, že inak Štúra uznával, pretože „zavrhol pohodlie a podriadil sa službám národu.

Koľkíže by z nás boli v stave vzdať sa výhodného úradu ako on?" Vyjadril sa, že „také krkolomné podniky bez dostatku peňazí ťažko, ba takmer nemožné prekonať".

Pre Štúra však bolo národné hýbanie sa v časoch, keď odchádzal posledný európsky vlak, vec taká podstatná, že by bol do nej išiel aj bez peňazí, nebol teda ochotný diskutovať.

Tí dvaja krčmičku opustili, aby sa potom na príhovor Janečka dali zverbovať ako radoví dobrovoľníci za päť grajciarov denného žoldu.

Okrem 900 pušiek nemohol Štefanovič odpustiť Štúrovi aj dôveru v Bloudeka, vojenského vodcu povstania, podľa Štefanoviča zradcu.

Peniaze získavala Národná rada predovšetkým na verejných zhromaždeniach po mestečkách a dedinách, kde sa verbovali dobrovoľníci a robili sa zbierky.

Prispievali chudobní zemania, roduverní Slováci, učitelia, kňazi. V Turanoch pomohol krčmár Grossman, ktorý bol úprimným Slovákom, a aj iní turčianski židia na dôkaz svojich sympatií obohatili pokladnicu dobrovoľníkov niekoľkými stovkami zlatých.

Šesťdesiatisícový rozpočet
Prispievalo sa aj inak. Mikuláš Dohnány napísal: „V Brezovej vyrástlo množstvo bojovníkov, vyše 8-tisíc mužov. Z nepočetných obcí dovážaný bol do hlavného ležania chlieb a napospol všetka potrebná potrava.

V jeden deň bola vyšla z magazínu všetka potreba, a ľudu bolo do 6-tisíc chlapov, ktorí mali byť zaopatrení a nasýtení. Hurban povedal, aby čakali do obeda, že potrava musí prísť. Čakali, prišlo poludnie - a nikde nič.

Prešla hodina a všetko bolo v najväčšej úzkosti. Naraz sa strhne krik a zo všetkých strán hučí: Sláva, sláva! naproti rodákom, ktorí na mnohých vozoch prichádzali so všetkou možnou potravou a potrebou pre bojovníkov slovenských."

Celkovo malo povstanie k dispozícii 60-tisíc zlatých. Bolo to málo, viac sa však získať nepodarilo, pretože náš bezprávny národ nemal v Uhorsku ani len také postavenie ako Chorváti, nemal vlastné správne orgány a inštitúcie, svoj rozpočet, svoje peniaze, nič.

Aký to bol rozdiel v porovnaní s finančnou situáciou Maďarov, ktorí si jednoducho nechali v Uhorskom sneme odhlasovať 42 miliónov zlatých na vystrojenie a vydržiavanie 200-tisíc regrútov Uhrov (a teda aj Slovákov) na potlačenie hnutí uhorských Slovanov (teda aj Slovákov)!

Keď dobrovoľnícky zbor, počítajúci 500 hláv, prekročil moravsko-slovenské hranice, mal tisíc pušiek a v mene Národnej rady 19. septembra 1848 Ľudovít Štúr na Myjave vyhlásil: „My v tomto slávnom okamžení sa za neodvislých od Maďarov vyhlasujeme, všetku poslušnosť maďarskému národu, jeho vláde vypovedáme!"

Prvý ozbrojený boj Slovákov
Bojové operácie pod vedením Hurbana trvali až do konca roka 1849, keď dobrovoľníci zložili zbrane na dnešnom bratislavskom Námestí slobody.

Pri prvej zrážke 22. septembra 1848 pri Brezovej po chybe Bloudeka, ktorý odovzdal zbrane i strelivo nepriateľovi v domnienke, že ide o „naše vojsko", Štefanovič spolu s Janečkom oklamali nepriateľov, získali naspäť zbrane a zajali celú nepriateľskú stotinu (230 chlapov).

Za tento čin Štefanoviča vymenovali za stotníka (kapitána). Dobrovoľníci dosiahli niekoľko víťazstiev, utrpeli však aj porážky. Viedeň, ktorá ich slovne podporovala, neustále koketovala s Maďarmi, hoci tí bojovali proti nej.

Bola to čudná monarchia a čudná revolúcia, v ktorej maďarskí revolucionári vešali slovenských - Šuleka, Holubyho, Langsfelda.

Len vďaka žičlivosti osudu nepopravili Štefana M. Daxnera, Francisciho a Bakulínyho. Viedenská tlač hodnotila slovenský pohyb ako „komunistische Aufregung", no napriek tomu sa Fridrich Engels zlostil a 13. januára 1849 napísal v Neue Rheinische Zeitung: „Slováci, ktorí majú v moci horské priesmyky, boli by nebezpečnejšími odporcami na svojom území, tak výborne sa hodiacom na drobnú vojnu, keby boli menej ľahostajní."

S našou ľahostajnosťou mal pravdu, inak otvorene nadŕžal Maďarom, podľa jeho stupnice hodnôt boli revolucionármi, Slováci tu boli akosi navyše, nezapadali do nijakých ani tajných zámerov a teórií.

Prvý ozbrojený boj Slovákov za svoje práva nebol úspešný, ale veď ani maďarský. No musel byť, Štúr urobil dobre, že ho „vydupal zo zeme".

Napriek prehrám i stratám odkryl nové kapitoly slovenských dejín a raz sa - dúfajme - dostane aj do európskych učebníc histórie ako obdivuhodný pokus malého národa, ktorý už takmer nežil, stať sa slobodným.