Krok k nezávislosti

Aj pred 15 rokmi bolo horúce leto

Marián Tkáč

Sedemnásteho júla, v deň výročia prijatia deklarácie o zvrchovanosti z roku 1992, náš zvetraný, sivovlasý a červenolíci politológ vo výslužbe, ktorý kedysi vymýšľal ideológiu jedinej rodnej strany a nútil ľud ku kadejakým prázdnym oslavám, označil akt, ktorým Slovensko pred pätnástimi rokmi urobilo dôležitý historický krok, za „teatrálne, úplne zbytočné až ideologické gesto na vlne vtedajšieho nacionalizmu až agresívneho šovinizmu".

Z osláv deklarácie a vatier zvrchovanosti sa vysmial (čím sa vysmial aj z faktu, že 17. júl je u nás oficiálne pamätným dňom) a dodal, že „deklarácia v podstate zabrzdila európsku integráciu".

Tento pán (vlastne väčšiu časť života súdruh) si z nás verejne robí posmech a navyše mu chýba logika: veď keby sme sa vtedy neidentifikovali aj na základe deklarácie, mohli by sme sa vôbec ako Slováci integrovať? Mohli, ale nanajvýš ako československý, skrátene český región.

Tento človek a naše médiá, na ktoré však nemáme už žiadny dosah, zakaždým povedia len to, čo je opakom normálnej slovenskej pravdy. Platia ich za to?

Veď pred niekoľkými rokmi, keď sa naši menšinoví politici, dnes sa módne hlásiaci za „Južanov" prvý raz „ohnali" autonómiou, práve tento ošúchaný politológ kritizoval Slovákov, že pre seba chceli zvrchovanosť, a „Maďarom" autonómiu „nechcú dožičiť, a to len preto, že Slováci sami pre seba chcú koláč aj s makom a iným chcú dopriať iba koláč bez maku".

Prirodzené práva národa
Keby pred 15 rokmi išlo naozaj len o „prázdne gesto", vari by bol býval na protest odstúpil vtedajší československý prezident Václav Havel? Pritom neodstúpil preto, že sa mu nechcelo ďalej prezidentovať, veď čochvíľa presadol na český stolec.

Má náš politológ pravdu, keď tvrdí, že „vstúpiť do únie znamená vzdať sa niektorých práv a deklaráciou sme išli úplne naopak"?

Vzdať sa predsa možno len toho, čo subjekt má, a Slováci najprv prirodzené národné práva museli mať vo vlastných rukách a až potom sa ich časti mohli vzdať, a aj sa vzdali.

Niet pravdepodobne na svete takého národa, ako je náš. Nemá jediný denník, ktorý by mu hovoril o jeho minulosti, prítomnosti a budúcnosti nič iné, len číru pravdu.

Nemá dokonca ani len taký týždenník! A tak si v stručnosti pripomeňme s určitým oneskorením, čo je údel mesačníka, že prvé hlasy o potrebe deklarovať zvrchovanosť Slovenska majú dátum jeseň 1990, keď tridsať slovenských intelektuálov podpísalo dokument Šesťdesiatjeden krokov k slovenskej identite „Za zvrchované Slovensko".

Pravda, proti zvrchovanosti Slovenska okamžite vystúpila „Iniciatíva na obranu demokracie" (ako keby zvrchovanosť bola a priori nedemokratická) a veľmi ostro sa ozval aj vtedajší rektor Univerzity Komenského - áno, on, dnes všetkému rozumejúci politológ a okrem neho si hádam treba pripomenúť nasledujúce mená: Milan Lasica, Magda Vášaryová, Ľubomír Feldek, Martin Bútora, Martin Šimečka, Katarína Zavacká...

A tak sme sa museli brániť a vysvetľovať, že nám ide o „zviditeľnenie Slovenska ako dôležitý predpoklad ekonomického i sociálneho rozvoja" a „nemáme politické ambície" (Milan Ferko, Jaroslav Chovanec, Michal Gašpar, Štefan Králik...).

Naháňanie strachu
Nasledovali týždne a mesiace naplnené naháňaním strachu zo strany tých, čo by aj dodnes najradšej neboli Slovákmi a maľovaním najkatastrofickejších scenárov, čo len bude zo Slovenskom, keď sa, nedajbože, osamostatní.

Televízia (napokon ako aj dnes) pustila na obrazovku názory priateľské k slovenskej budúcnosti len so zaťatými zubami.

Národu bolo teda treba v rokoch 1990 - 1992 nalievať odvahu, a tak sa na Donovaloch uskutočnilo týždeň pred rozhodujúcimi voľbami v roku 1992 zhromaždenie asi 200 slovenských intelektuálov, ktorí sa jednoznačne postavili za medzinárodnoprávnu subjektivitu Slovenska a založili Kongres slovenskej inteligencie.

Sedemnásteho júla 1992 bol horúci letný deň, v Martine práve vrcholil Svetový festival slovenskej mládeže, šampanské kvapkalo z plafónov a na horách horeli vatry. Nebola pri nich reč „o pomyselnom nepriateľovi", ale len oslavy novej budúcnosti.

Začiatkom leta 1992 po prvý raz v histórii vznikla v Prahe paritná vláda, zložená z piatich Slovákov a piatich Čechov s jedinou úlohou: pripraviť pokojné rozdelenie štátu a majetku k 1. januáru 1993.

Podarilo sa to - aj keď podobne ako pri rozvode manželov, silnejší a pripravenejší z partnerov zvykne ťahať za dlhší koniec.

V našom prípade si napríklad Česi ponechali napriek výslovnému zákazu federálnu zástavu - a Slováci napokon predsa len mohli začať budovať svoj demokratický štát a stať sa plnoprávnym členom spoločenstva národov Európy a sveta.

A čoskoro sa aj integrovať, a to naraz s Čechmi, no aj vďaka (vraj prázdnej a zbytočnej) deklarácii pod vlastným menom a s vlastnou vlajkou.

Stupienky k prítomnosti
Dodnes si možno viacerí spomedzi nás pomyslia, či by nám predsa len vedno s Čechmi nebolo lepšie... Myslí si niekto, povedzme, že životná úroveň by bola v Česku a na Slovensku rovnaká?

Veď dosiaľ taká - s výnimkou rokov 1939 až 1944, keď bola na Slovensku vyššia - nikdy nebola. Poznal by svet Slovensko, mohlo by toľko slovenských športovcov reprezentovať (svoj) štát?

Alebo: mali by Česi a Slováci, keby boli v jednom štáte, dovedna toľko europoslancov, koľko majú dnes? Teda 24 + 14, spolu 38? Nie, nemali. Aj náš vyslúžený politológ by mal pripustiť, že sú lepšie dva spriatelené štáty ako jeden vnútorne nevyrovnaný.

Sedemnásty júl 1992 je celkom logicky slovenským pamätným dňom podobne, ako ním je 30. október 1918. Oba boli totiž dôležitými stupienkami k našej prítomnosti. A za prázdne ich považuje len ten, kto za prázdnu považuje aj našu prítomnosť.