Foto: archív

Byť predsedom sa oplatí

Komu a čomu slúžia niektorí naši politici?

Eva Zelenayová

Bez ohľadu na to, či si to niekto želá, alebo nie, svet sa demokratizuje. Pravda, nie sám od seba. Na dosiahnutie zdanlivého cieľa jestvuje množstvo prostriedkov aj donucovacích. Príkladom môže byť bývalá Juhoslávia či Irak. Slovensko, samozrejme, nemôže stáť bokom.

Motiváciou vlastný prospech
Na slovenskej politickej scéne sa po roku 1989 najskôr zorientovali politici Strany demokratickej ľavice. Hoci išlo o stranu, ktorá mala mať najbližšie k potrebám občanov, paradoxne riešila vlastné záujmy.

Skupina politikov okolo Petra Weissa na začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia verejne vyhlásila, že nepôjde do vlády až potom, „keď sa budú privatizovať už len salaše a koliby" a vstúpila do koalície s pravičiarmi.

V tom čase politika Vladimíra Mečiara stála na pozíciách slovenských národných záujmov a mala veľkú podporu obyvateľstva. Pod silným tlakom Mečiar napokon rezignoval na politickú líniu svojho hnutia a zachraňoval aspoň vlastnú pozíciu.

V strane, ktorá mala vyše tridsaťpercentnú podporu voličov, sa to určitý čas dá robiť. Horšie dopadla SDĽ, ktorú napokon pohltila strana Smer. Ale politici si pomohli. Ani Weiss, ani Kanis, ba ani Ftáčnik a ďalší sa nemôžu sťažovať.

Politický systém na Slovensku sa zvrhol na dosahovanie ekonomických cieľov istých osôb a skupín a záujmy občanov sa často stali len deklarovanou veličinou.

Vo vedeniach väčšiny politických strán dospela situácia v tomto smere tak ďaleko, že možno pokojne konštatovať, že byť predsedom sa oplatí.

Sám sa nevzdá
Vo funkcii predsedu v HZDS sa už šestnásť rokov drží (od roku 1991) Vladimír Mečiar napriek tomu, že preferencie strany klesajú od volieb k voľbám. Najrapídnejší úpadok zaznamenala strana vo voľbách v roku 2006, keď spadla na 8,79 percenta.

Nespokojnosť s lídrom a predovšetkým s výberom ľudí okolo neho trvá už niekoľko rokov. Vo voľbách v roku 2002 sa napríklad prejavila odchodom jedenástich poslancov z poslaneckého klubu. Neuspeli na prešovskom sneme, ktorý mal podľa ich názoru vyvodiť dôsledky z neúspechu vo voľbách.

Mečiarova charizma však bola silnejšia ako jeho slabé miesta a okrem toho V. Mečiar sa svojej pozície jednoducho nevzdá. Využíva či ignoruje stanovy strany na podporu svojej mocenskej pozície, čo naposledy predviedol v boji o predsednícku stoličku s Viliamom Veteškom.

Pritom nemožno ignorovať fakt, že množstvo členov strany bolo a je presvedčených, že Mečiar najlepšie vie, kedy má odísť a že vlastní by ho nemali poslať do politického dôchodku, lebo od protivníkov si toho užil dosť.

Veľkorysosť sa nevypláca
Mečiar je však veľmi prezieravý na to, aby urobil chybu, akej sa dopustil jeho spolupútnik Ján Čarnogurský, ktorý dobrovoľne opustil post predsedu a za svojho nástupcu odporúčal Pavla Hrušovského.

Ide prakticky o veľmi jednoduchý a priehľadný kalkul, pretože predseda si môže presadiť svoje záujmy rozličným spôsobom a všetci ostatní sú od neho v podstate závislí.

Nedávne ambície Čarnogurského kandidovať v najbližších prezidentských voľbách teda stroskotali na jeho rozhodnutí spred pár rokov posunúť do vedenia Hrušovského. Ten už, samozrejme, taký veľkorysý nie je a sám má vôľu kandidovať za hlavu štátu.

Ak by Čarnogurského ambície boli siahali iba potiaľ (ako sám tvrdil), že chcel ovplyvňovať politiku KDH, nemusel opustiť jeho vedenie. Ak by sa totiž Hrušovský stal kandidátom opozície na prezidenta, Čarnogurský by mal opäť väčší priestor v KDH.

Ale o to zrejme nešlo, keď sa opätovne uchádzal o vstup do vedenia hnutia. Príklad Čarnogurského je presvedčivým dôkazom toho, že veľkorysosť sa v politike nevypláca. Napokon Hrušovský v súboji s Palkom o post predsedu hnutia profitoval z protivníkových nedostatkov.

Ukázalo sa, že kádeháci majú z Palka strach azda aj preto, že jeho navonok prezentovaná zásadovosť v politike sa v praxi stráca. Na ministerstve vnútra zamestnával pochybných, jemu blízkych mladých ľudí bez dokončeného vysokoškolského vzdelania a so sklonom ku „krčmovému" spôsobu života.

Idú s trendom
Mečiar síce úspešne vyriešil štátotvornú otázku, na druhej strane však pritiahol na seba pozornosť globalistov. Silný národný štát v strednej Európe, zdá sa, nemôže existovať bez nadnárodnej kontroly.

Postupný prechod tlače i viacerých elektronických médií pod zahraničné mediálne domy a slabnúci vplyv štátu v STV a SRo priniesli svoje ovocie v podobe zjednotenia veľkej časti verejnej mienky najmä vo vzťahu k osobe V. Mečiara.

Bol to výsledok masívneho propagandistického ťaženia masmédií. Mečiar si nezvolil osud martýra, ale cestu budovania rodinného impéria, čím celkom zapadol medzi politikov parazitujúcich na politike a profitujúcich z nej.

Slovenská politika a najmä jej protagonisti sa veľmi rýchlo začlenili do celosvetového trendu. Otázne je, či sa dalo inak. Azda ani nie, ale spôsob nemusel byť až taký ponižujúci, kolenačkový.

Prvý, kto sa v KDH chopil príležitostí a využil priazeň „demokratizátorov" sveta na získanie moci, bol Mikuláš Dzurinda. Má obrovskú výhodu - médiá, ktoré už väčšinou vlastní zahraničný kapitál, sú vždy na jeho strane, či je pri moci, alebo v opozícii.

Znamená to, že mediálny priestor na Slovensku majú „demokratizátori" takmer stopercentne ovládnutý (žiaľ, aj za pomoci STV a SRo, ktoré dnes majú od verejnoprávnosti a objektivity spravodajstva ďaleko). Niektorí politici sa tak môžu so svojimi voličmi pohrávať, ako sa im zachce.

Dzurinda sa v tomto smere zvlášť vydaril. Azda to súvisí s tým, že do partie, ktorú nazval dobrá, pribral ľudí mediálne známych a akceptovateľných, na rozdiel od Mečiara, ktorý robí pravý opak.

Dzurinda si je vedomý toho, že ak chce prežiť, prežije len so stranou, a tá je bez preferencií mŕtva. Napriek tomu mu popularita Ivety Radičovej nie je ľahostajná a niektoré indície naznačujú, že sa jej hodlá zbaviť elegantným spôsobom - posunie ju za kandidátku na prezidentku.

O Dzurindovi pokojne možno povedať to, čo kedysi Kňažko tvrdil o Mečiarovi - jeho pracovnou metódou je lož. V tomto smere je nezabudnuteľný volebný slogan o dvojnásobných platoch.

Vydrží tlak?
Ďalším typickým príkladom toho, že byť predsedom je úžasné, je Pál Csáky. Svoju predvolebnú kampaň na post predsedu strany bez okolkov rozvinul ako hrubo intrigánsku, ktorá napokon vyhrala.

Béla Bugar ako radový poslanec má zabezpečený politický život do konca volebného obdobia. O tom, čo bude ďalej, rozhodne Csáky.

A ten si určite vo svojej blízkosti nenechá človeka, ktorý by mohol ohroziť jeho politickú kariéru. Trend uprednostňovania osobných cieľov v politike oslabuje samotnú politiku, v ktorej sa udržia iba karieristi bez kvalitných osobných vlastností.

Ako inak sa dá hodnotiť spojenie Anny Malíkovej-Belousovovej s Jánom Slotom, ak nie v mene vlastných cieľov. Belousovová predsa rozbíjala stranu v záujme kultivovania politiky národniarov a všetkými prostriedkami sa usilovala zbaviť Slotu.

Keď sa napokon ocitla mimo parlamentu, spojila sa aj so svojím úhlavným nepriateľom. A načo bola SOP Rudolfovi Schusterovi? Aby sa stal prezidentom.

Načo bola ANO Ruskovi? Aby ešte väčšmi zbohatol a ukojil svoju samoľúbosť. Ani Martináková nezakladala Slobodné fórum kvôli občanom, ale pre vlastný prospech.

Stranu Smer zatiaľ drží Robert Fico, ktorého politika priťahuje práve preto, že stelesňuje štátne záujmy Slovenska. Záleží len na ňom, akú cestu do budúcnosti si vyberie.

Či vydrží silný tlak „demokratizérov" sveta, alebo aj on pôjde cestou menšieho odporu. Dúfajme, že slušných ľudí na Slovensku ešte nesklame.