Foto: archív
Minister s odvahou
Marián Janušek: Balkánska cesta vedie do pekla
Eva Zelenayová
Hoci je ministrom, považuje sa skôr za pragmatika ako politika. Ako bývalý zástupca primátora Žiliny sa nevie zmieriť s tým, že by diaľnica mala mesto obísť. Byť vlastencom považuje za samozrejmosť a prirodzenosť človeka. Vyrastal v rodine, kde sa vzťah k národu prejavoval láskavo a s hrdosťou. Dnes je rád, že pre slovenský štát môže niečo urobiť. Aj keď si myslí, že by toho mohlo byť oveľa viac, keby neúradovala pre nás príslovečná závisť. Marián Janušek, minister výstavby a regionálneho rozvoja SR.
Minister musí mať nielen výborné riadiace schopnosti, ale aj odvahu na neraz radikálne riešenie problémov. Vy jej zrejme máte dostatok, čo dokazuje aj váš nedávny zoskok z lietadla, na ktorý ste sa odhodlali, hoci nie ste parašutistom.
Myslíte si, že všetko sa dá robiť len tak, bez prípravy?
V žiadnom prípade. Aj pred zoskokom som absolvoval lekciu z parašutizmu, hoci som neskákal sám, ale s inštruktorom.
Ako sa vám padalo?
Výborne. Prvých päťdesiat sekúnd príliš rýchlo na to, aby som si skok vychutnal, ale po otvorení padáka to už bola paráda.
Z akej výšky ste skákali?
Štyritisícdvesto metrov. Stáť vo dverách lietadla a vykročiť do neznáma je skutočný adrenalín.
Bol vykročením do neznáma aj váš vstup do politiky? Kedy a prečo ste tak urobili?
V porevolučnom roku 1990 bolo vo vzduchu cítiť radosť zo zmien, a to bol práve moment, keď som sa rozhodol vstúpiť do politiky. Obnovovala sa činnosť Slovenskej národnej strany a keďže som vyrastal v normálnej slovenskej rodine, tak som sa stal jej členom.
Čo považujete za normálnu slovenskú rodinu?
Nikto v rodine nikoho do ničoho nenútil a starký veľmi pekne rozprával o prvom slovenskom štáte.
Prečo práve SNS?
To bola v tom čase jediná strana, ktorá mala vo svojom programe za cieľ samostatné Slovensko. Otec vždy hovorieval, že by sa toho chcel dožiť. Mohol som inak?
Ani chvíľu ste vtedy nezapochybovali, že sa Slovensko môže stať samostatným štátom?
Zhoda priaznivých okolností nedávala priestor na pochybnosti. Udalosti mali rýchly spád. Som presvedčený, že to bol správny krok. Veď si len porovnajme, ako sa k lepšiemu zmenili aj vzťahy Slovákov a Čechov, ktoré boli poznačené nerovnoprávnym postavením oboch národov vo federácii.
SNS sa však po vzniku samostatného Slovenska akosi dlho nevedela nájsť. Začalo sa to kedysi Ľudovítom Černákom a vyvrcholilo v roku 2002, keď sa strana stala na štyri roky neparlamentnou. Ako si vysvetľujete roky turbulencií v SNS?
Som rád, že obdobie hľadania vlastnej tváre máme za sebou. Faktom je, že do ľudí nevidno a niektorí sa javili ako sympatickí, úspešní politici a pritom im išlo iba o peniaze.
Nie je politika iba o peniazoch?
Peniaze sú spoločným menovateľom moci. Kto má peniaze, má moc. Čiže peniaze v politike hrajú veľkú úlohu.
Eurofondy sa tiež týkajú peňazí, a nie malých. Sú frekventovanou mediálnou témou. Váš rezort má byť garantom, že peniaze z eurofondov budú správne využité. Napriek tomu nie je vaše ministerstvo pre novinárov extra atraktívne. Ako si to vysvetľujete?
Myslím si, že dnes neexistujú noviny, ktoré by korektne informovali o činnosti vlády. Naše ministerstvo je ako dobre fungujúci stroj, ktorý pracuje ticho a dobre, a preto zrejme nevzbudzuje nijakú pozornosť. Médiá priťahujú škandály, nie dobrá práca. Mne neprekáža, že nie sme centrom pozornosti médií. Som viac pragmatik ako politik.
Na čele rezortu výstavby a regionálneho rozvoja bol v minulom období reprezentant SMK. Bola opodstatnená kritika, že uprednostňoval regióny obývané maďarskou menšinou?
Keď som prišiel do funkcie ministra, čakali ma kopy zmlúv a už na prvý pohľad bolo zrejmé, čo rozhodovalo o výške prideľovaných peňažných prostriedkov. Ak mal starosta maďarské meno, dostal desaťnásobne viac ako starosta Slovák. Plošne v rámci územia Slovenska nebolo vidno rozdiel, ale vo výške pridelených financií bol veľmi výrazný. A nedá sa povedať, že by starostovia hlásiaci sa k maďarskej národnosti predkladali kvalitatívne lepšie projekty ako Slováci.
Podpredseda SMK István Farkas tvrdí, že „Slovensko sa ocitá na chvoste" v rámci krajín V4 v čerpaní peňazí z eurofondov. Vyjadruje obavy z toho, že Brusel neschváli Národný strategický referenčný rámec, ktorý by Slovensku v rokoch 2007 - 2013 umožnil čerpať až 400 miliárd korún z peňazí EÚ. Má pravdu?
Nemyslím si, že zaostávame. Verím, že koncom júla alebo v auguste bude NSRR prijatý a podpísaný a následne budú schválené aj jednotlivé operačné programy. Záleží na tom, ako kvalitne sú pripravené. Niektorí starostovia už majú hotové projekty a som presvedčený, že na výzvy budú reagovať veľmi promptne. Áno, Poliaci už majú podpísaný svoj NSRR, lenže treba povedať, že komisárkou je Poľka. Majú ho aj Maďari, ja však tvrdím, že to nie je olympiáda. To nie je o rýchlosti, ale o kvalite. Každý štát má svoje špecifiká.
Aké máme my?
Naši predsedovia VÚC namiesto toho, aby prišli prediskutovať možnosti a podmienky čerpania eurofondov, chodia sa do Bruselu neopodstatnene sťažovať na slovenskú vládu.
V týchto dňoch sa aj predseda parlamentu Pavol Paška vyjadril pre médiá v tom zmysle, že o čerpaní peňazí z eurofondov by mali rozhodovať aj samosprávy. Kde to teda viazne?
Ale veď aj rozhodujú. Som presvedčený, že tu ide o nedorozumenie. Župani sú nespokojní, lebo peniaze z eurofondov podliehajú prísnym kritériám, ktoré musia byť dodržané. Často diskutujeme s predstaviteľmi samospráv o tom, na čo môžu peniaze čerpať a čo preto musia urobiť. Župani sa však zrejme cítia ako neobmedzení vládcovia a potom je s nimi ťažká reč.
Pripúšťate, že v súvislosti s eurofondmi existuje isté napätie medzi ministerstvom a VÚC. Objavujú sa však indície, že eurofondy rozdeľujú koalíciu, najmä Smer a SNS, lebo majú rozdielne názory na to, kto ich má spravovať...
Táto otázka bola vyriešená už pri zostavovaní koalície. SNS získala rezorty školstva, výstavby a životného prostredia. Ak by sa mali meniť kompetencie, bolo by treba otvárať koaličnú zmluvu. A o to asi nikto nemá záujem, okrem našich nežičlivcov. Niektorí župani majú záujem obísť ministerstvo a priamo rokovať s Bruselom. Tvrdia, že niektoré štáty majú regionálne operačné programy na úrovni krajov. Pritom zabúdajú, že sú to veľké štáty, ktorých kraje sú väčšie ako celé územie Slovenska. Aj to je jedno zo slovenských špecifík.
Aká je teda zaangažovanosť VÚC na programe čerpania peňazí z eurofondov?
Už na príprave programov pracujú ľudia z VÚC na tzv. princípe partnerstva. Na ministerstve je zriadená agentúra, zaoberajúca sa problematikou využívania eurofondov. Pracuje v nej okolo päťdesiat ľudí, ktorí by bez spolupráce s regiónmi nemohli nič urobiť. Ale rezort má zodpovednosť za celý program. Samozrejme, že samosprávy sú zastúpené v jednotlivých hodnotiacich či kontrolných komisiách, že projekty sa týkajú nejakého konkrétneho územia a príslušný VÚC má do toho čo hovoriť a aj hovorí. Ale princíp partnerstva nemôže fungovať tak, ako si to predstavujú župani - dajte nám peniaze a nestarajte sa, ako ich využijeme. Eurofondy nie sú iba o peniazoch, ale predovšetkým o kvalitných projektoch.
Pre médiá ste sa však vyjadrili, že „je potrebné, aby pracovníci vo vyšších územných celkoch robili to, čo im hovoria naši pracovníci". Nie je to diktát zo strany ministerstva?
V nijakom prípade, pretože to sa týka kritérií a podmienok, za akých Brusel poskytuje financie. Naši pracovníci iba oboznamujú s limitmi, ktoré sa župani usilujú obchádzať. Nemôžeme predsa akceptovať projekty, o ktorých vieme, že nespĺňajú kritériá a Brusel nám ich následne bude kritizovať a vyvodzovať dôsledky.
V konečnom dôsledku však VÚC peniaze dostanú, len nie priamo. Tak v čom je problém?
Zrejme v politike. Lebo vecná stránka je v poriadku.
Európska komisia prideľuje jednotlivým krajinám peniaze z eurofondov na základe kvalitných programov. Slovenská republika Národný strategický rámec na roky 2007 - 2013 poslala do Bruselu v decembri minulého roku. EK ho však neschválila. Prečo?
To je štandardný postup, že Brusel má pripomienky, ktoré potom jednotlivé krajiny akceptujú vo svojich programoch. Aj my sme tak urobili.
Čoho konkrétne sa pripomienky týkali?
Väčšinou išlo o technické nedostatky alebo o žiadosti komplexnejšieho riešenia. Viditeľne išlo o rozhodnutie ovplyvnené lobovaním županov.
Nie je to špecifikum Slovenska, chodiť sa sťažovať do Bruselu?
Bohužiaľ, namiesto toho, aby sme si veci vydiskutovali doma, znemožňujeme sa pred svetom. Do Bratislavy je bližšie ako do Bruselu.
Čo vy vidíte na Slovensku ako prvoradé, kde by sa peniaze z eurofondov mohli využiť?
Predovšetkým v infraštruktúre. Cesty na východnom Slovensku sú v katastrofálnom stave, takže sotva tam príde nejaký investor. A to cesty druhej a tretej triedy. Treba dokončiť diaľnicu D1, a nie púšťať sa do čiastkových riešení ako v prípade Žiliny. Ďalej by bolo treba pomôcť školám, sociálnym zariadeniam, múzeám, životnému prostrediu.
A čo rekonštrukcie hradov a zámkov?
Ak chcú na ne starostovia čerpať peniaze z eurofondov, musia byť pripravení na to, že 85 percent nákladov na projekt môže ísť z peňazí EÚ, 10 percent hradí štát a 5 percent obec alebo mesto. Takže, ak ide o veľké investície, nie je pre starostov jednoduché nájsť zdroje. Škoda, že do roku 1989 sa masívne rekonštruovali iba hrady, zámky a kaštiele v českej časti republiky...
Ktoré projekty na Slovensku považujete za vynikajúce?
Napríklad Skalica využila doteraz okolo 210 miliónov, medzi iným aj na Baťov kanál, pravda, v spolupráci s ČR. Galanta má dobré programy, ale sú i ďalšie. Napríklad rôzne náučné a turistické cesty, cyklotrasy, riešenie cigánskej komunity.
Aké sú výsledky vášho motivačného programu, ktorý ste si dali aj do programového vyhlásenia vlády?
Považujem za veľmi dobrý projekt rozvoja bývania, v ktorom štát dáva až 80 percent prostriedkov a zvyšných 20 percent si budúci vlastník bytu má odrobiť. Lenže skúsenosť z východného Slovenska je taká, že Cigáni nehodlali odrobiť ani tých 20 percent, na ktoré si napokon musel starosta zobrať pôžičku a o túto sumu ukrátiť ďalších obyvateľov obce. Takže tento program sme nakoniec museli zrušiť.
Je známe, že rómske osady majú často problém s majetkovým vyrovnaním územia...
Áno, ale to je vec samospráv. Niektorí starostovia riešia cigánsku otázku dosť originálne. Trebárs im kúpia domy v inej obci a vysťahujú ich tam.
V programovom vyhlásení vlády je aj podpora výstavby nájomných bytov. Už bola zriadená komisia, tá však údajne nič nerobí. Čo vy na to?
Komisia na riešenie verejno-súkromných partnerstiev zatiaľ mala iba jedno stretnutie, ale nedá sa povedať, že v tomto smere nič nerobíme. Predstava stavebných sporiteľní o nájomných bytoch je iná ako koncepcia vlády. Sporiteľne by chceli po desiatich rokoch užívania tieto tzv. štartovacie byty pre mladé rodiny odpredať do osobného vlastníctva, naša predstava však je, aby tieto byty po zlepšení ich finančných možností vrátili a tie ďalej slúžili ako nájomné byty pre ďalšie rodiny. Pôžičky na tieto byty sa poskytujú na 30 rokov. Ale ani túto možnosť nevylučujeme, len je potrebné rokovať. Nám predovšetkým záleží na tom, aby bolo čo najviac bytov, aby si mladí ľudia mohli založiť rodinu a keď budú na tom finančne lepšie, môžu si zlepšovať aj bytové pomery. Náš program štartovacích bytov predpokladá až 30 percent dotácií štátu na byt do veľkosti 50 štvorcových metrov.
Koľko takýchto bytov ste už odovzdali?
Tento program sa len rozbieha, takže výsledky môžeme očakávať až v budúcom roku. Väčšina obcí a miest mala projekty na výstavbu dvoj- troj- a viacizbových bytov, ktoré v súčasnosti prerábajú, a to nás trochu brzdí v rozbehu.
Ako sa rozbieha cezhraničná spolupráca regiónov a čo je pre vás osobne v tomto smere prioritou?
Je celkom dobrá, hoci sme museli vrátiť nevyužité peniaze pre nezáujem o projekty zo strany Rakúska. Slovensko je garantom projektov s Českom, ostatné sú pod gesciou susedných štátov. Výborne sa spolupracuje s Poliakmi, sú veľmi aktívni.
Cezhraničná spolupráca kedysi vyvolávala obavy o stratu územia. Ako je to dnes?
Už je to za nami. Veď ide predovšetkým o turistické projekty.
Záujem médií ste vyvolali návrhom zákona o vyvlastnení v prípade strategických stavieb. Podľa kritikov tento návrh nerešpektuje vlastnícke práva a ústavu. Dokonca tvrdia, že to, čo sa nepodarilo ministrovi dopravy pri vyvlastňovaní pozemkov pri výstavbe diaľnic, chcete dosiahnuť vy...
Sme si vedomí toho, že keď chceme stavať diaľnice, tento problém musíme vyriešiť. V Chorvátsku a Slovinsku, obrazne povedané, má zememerač za chrbtom bager a buldozér, na Slovensku je tri roky pauza. Toto vákuum nám neprospieva.
Námietka sa týka predovšetkým toho, že pri významných investíciách verejný záujem pri vyvlastňovaní bude podľa návrhu tohto zákona vyňatý z konania stavebného úradu a nahradí ho rozhodnutie vlády...
Myslím si, že je to v poriadku, ak vláda rozhodne o tom, ktorá strategická stavba je vo verejnom záujme. Náš návrh zákona vychádza aj zo zahraničných skúseností. Som presvedčený, že verejný záujem by mal byť rešpektovaný, aby sa nestalo, že niekto bude sabotovať výstavbu diaľnice.
Prečo sa táto problematika nemohla vyriešiť už v zákone, ktorý predkladal minister Vážny?
Zákon rezortu dopravy sa týka iba výstavby diaľnic. Náš návrh sa zaoberá vyvlastňovaním vo verejnom záujme komplexnejšie.
Dbá tento návrh na dostatočné kompenzácie?
Rezortu financií sme predložili návrh, aby ústretoví vlastníci pozemkov získali 1,2-násobok ceny určenej znalcom. Zatiaľ nemáme ich vyjadrenie.
Myslíte si, že pre tento návrh získate podporu verejnosti?
Som o tom presvedčený, veď je vo verejnom záujme trebárs budovať stavby protipovodňovej ochrany a tým chrániť život, zdravie a majetok občanov.
Ako sa vám darí uskutočňovať volebný program SNS vo vláde s takým silným politickým subjektom, ako je Smer?
Vo vláde viacerých strán musí prísť k dohode, ináč by nemohla fungovať. Nakoniec, program výstavby bytov sme dostali do programového vyhlásenia vlády, takže sa nemáme na čo sťažovať.
Necítite sa tak, že ste v koalícii len „do počtu"?
Vôbec nie. Vo vláde sme sa dosiaľ vždy dohodli a Robert Fico je majstrom v tomto smere.
Takže ide iba o mediálne šumy?
Áno. Spomenutý problém so županmi je síce aktuálny, ale nie neprekonateľný.
Existujú problémové otázky, ktoré by mohli byť vo vládnej koalícii neriešiteľné? Napríklad otázka práv homosexuálov...
Nuž, ja mám na túto otázku rovnaký názor ako náš predseda, a nie preto, že Ján Slota je môj stranícky šéf. Jednoducho sa na túto vec pozerám rovnako, takže by som sa nečudoval, keby sa pri nej v koalícii zaiskrilo.
Zatiaľ sa jej riešenie iba odsúva...
Táto spoločnosť má množstvo vážnejších problémov, ktorými sa treba zaoberať. Homosexualitu vnímam ako niečo proti prírode.
Predstavitelia KDH sa vyjadrili, že by radi získali doterajších voličov SNS. Čo vy na to?
Musím sa pousmiať. Práve sme si pripomenuli 15. výročie prijatia Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Kto bol proti nej? Kádeháci Hrušovský, Čarnogurský, Dzurinda a ďalší - našťastie ľudia, čo už nemajú výkonnú moc a nemôžu škodiť tomuto štátu. Takže, koho nám to chcú zobrať?
Vedenie KDH je presvedčené, že zvýraznením národného piliera svojej politiky by mohli osloviť tých voličov SNS, ktorým sa nepáči Slotova „ľudovosť"...
Pre mňa sú kádeháci v mnohých prípadoch obyčajní farizeji, nič viac.
František Mikloško je jediný slovenský politik, ktorý si prevzal vyznamenanie v Budapešti. KDH je tiež strana, ktorá má veľmi blízko k SMK. SMK bude nepochybne postupovať v línii občianskeho združenia Južanská rada za sebaurčenie, aby dosiahli autonómiu južného Slovenska. Čo si o tom myslíte?
Je poľutovaniahodné, že národnostná menšina robí takúto štvavú politiku. Zrejme treba raz a navždy prijať také opatrenia, aby bol na Slovensku pokoj.
Aké?
Napríklad zákon na ochranu republiky. Taký návrh tu už v minulosti bol, ale vinou opozície neprešiel. Keď taký zákon môžu mať Francúzi, prečo nie aj my, keď sa ukazuje jeho opodstatnenosť.
Zdá sa, že tejto iniciatíve pomohol príklad Kosova...
Pravdepodobne áno. Ak sa raz totiž vytvorí precedens, nemožno ho nikomu zakázať.
V medzinárodnom práve majú na uplatnenie sebaurčovacieho práva nárok národy bez samostatných štátov. Maďari však svoj štát majú... Aj preto treba prijať zákon na ochranu republiky. Súhlasil som s Vladimírom Mečiarom, keď raz v tejto súvislosti povedal, že komu sa nepáči, môže ísť. Nedajú sa predsa donekonečna otvárať témy, ktoré ľudí provokujú, vedú k neznášanlivosti. Veď sme členským štátom Európskej únie, máme zaručený voľný pohyb po celej únii, o čo teda týmto iniciátorom ide? Balkánska cesta je cestou do pekla. Musíme tomu zabrániť.
