Foto: archív

K SNP

Naučme sa pozerať na slovenskú históriu racionálne

Pavol Janík

Desaťročiam, ktoré nasledovali po Slovenskom národnom povstaní v roku 1944 - podobne ako počas samotného povstania - nechýbali dramatické zvraty, a to aj vo vzťahu k hodnoteniu tejto významnej udalosti našich moderných dejín.

Ak sa pred prelomovým rokom 1989 už ustálil spoločenský postoj k SNP a vyzeralo to tak, že už k nemu vlastne niet čo dodať, že už o ňom vieme naozaj všetko, pod závanom slobody sa i veci zdanlivo skamenené, raz a navždy vytesané do pomníkov a naveky odliate do bronzu, znova dali do pohybu.

Zoči-voči úsiliu postľudáckych kruhov urobiť z 29. augusta 1944 najčernejší deň slovenskej histórie, ale aj zoči-voči pretrvávajúcim tendenciám zľahčovať konkrétne zločiny, ktoré sú vraj nevyhnutným sprievodným javom všetkých ozbrojených konfliktov, i zoči-voči prehliadaniu reálnych geopolitických súvislostí a dlhodobých geostrategických dôsledkov SNP, treba k jednému z kľúčových a osudových momentov našej nedávnej minulosti zaujať zreteľné, zrozumiteľné a nanajvýš racionálne stanovisko.

Hra s protislovenskou kartou
Treba jednoznačne konštatovať, že Slovenské národné povstanie predstavuje náš autentický a rozsahom naozaj neprehliadnuteľný príspevok k celoeurópskemu protifašistickému odporu.

Určité mocenské kruhy sa už pokúšali vygumovať SNP z histórie - zdanlivo paradoxne, ale v skutočnosti úplne logicky spolu s tzv. slovenským buržoáznym nacionalizmom a jeho predstaviteľmi, ktorých osudy sa organicky spájali práve s povstaním.

To sa písali päťdesiate roky a vo vlne represálií, ktoré rozpútal a ktorým neskôr aj sám tragicky podľahol generálny tajomník KSČ Rudolf Slánský (otec niekdajšieho veľvyslanca Českej republiky v Slovenskej republike), boli brutálnemu mučeniu na úrovni metód hitlerovskej nemeckej štátnej tajnej polície vystavení poprední slovenskí ľavicoví intelektuáli - napríklad fenomenálny básnik Ladislav Novomeský a významný politik Dr. Gustáv Husák.

Práve on ako bývalý stalinský väzeň a neskorší hlavný normalizátor sa na základe vlastných bolestných skúseností najväčšmi pričinil, že dôsledky sovietskej okupácie v auguste 1968 nemali podstatne monštruóznejší charakter.

S nárastom politického sebavedomia začiatkom 90. rokov, ktoré v plne demokratických podmienkach prirodzene vyústilo do slovenskej nezávislosti, začalo určitým kruhom Slovenské národné povstanie pre zmenu vyhovovať ako symbol odporu proti slovenskej štátnosti.

Treba otvorene pripomenúť, že hra s touto kartou sa ešte neskončila - nielen v niektorých zahraničných mocenských laboratóriách, ale ani v centrálach niektorých slovenských politických strán.

Byť subjektom vlastných dejín
Zodpovední predstavitelia nášho verejného života bez ohľadu na to, či patria k opozícii, alebo vládnej garnitúre - ak sa pokladajú za autentickú reprezentáciu suverénnej krajiny - by mali dôrazne poukázať na skutočnosť, že odmietavý postoj k slovenskej štátnosti bol a je zásadným politickým omylom.

Principiálne nezmierenie sa s vtedajším politickým režimom a porušovaním ľudských práv nemožno stotožňovať so zavrhnutím idey národnej svojbytnosti.

Treba tiež jednoznačne konštatovať, že súčasná demokratická Slovenská republika sa nehlási ku kontinuite so Slovenskou republikou z vojnového obdobia, má iné hranice a hlási sa k demokratickej tradícii československého štátu, ktorého sukcesiou sa vytvorila.

Pripomeňme aj okolnosť, že o obnove Československa po 2. svetovej vojne, ako aj o začlenení obnoveného Československa do sféry vplyvu Sovietskeho zväzu sa reálne rozhodlo už pred vypuknutím SNP v rámci povojnového usporiadania Európy na báze dohody víťazných mocností.

Súčasťou tohto procesu bolo uznanie Benešovej exilovej čs. vlády v Londýne a historická zmluva medzi E. Benešom a J. V. Stalinom z roku 1943.

Slovensko ako zvrchovaný a demokratický štát musí mať prirodzenú ambíciu byť nielen objektom, ale predovšetkým subjektom vlastného dejinného pohybu.

Na to by mali myslieť súčasní slovenskí politici nielen pri oslavách 63. výročia Slovenského národného povstania.

Tejto dejinnej udalosti nepochybne prináleží pevné a čestné miesto v novodobej histórii našej vlasti, pretože dáva jej štátnopolitickým východiskám nezmazateľný punc spontánneho odmietania všetkých foriem totalitarizmu.