Foto: SITA
Fico - slovenská anomália
Nová vláda nestrácala čas písaním čiernych kníh a postupne začala plniť očakávania občanov
Ľudovít Števko
Po roku vládnutia popularita premiéra Roberta Fica a jeho kabinetu neklesá. Kým obe Dzurindove vlády sa pohybovali v úspešnosti vládnutia v červených číslach, úspech Ficovej vlády je podľa šéfa agentúry MVK v našich podmienkach anomáliou.
Príčiny tejto slovenskej anomálie sa usilujú po svojom vysvetľovať nielen prieskumné agentúry, ale aj zbor pravicových politológov a komentátorov. Podľa nich vraj populista Fico žne len to, čo zasiala Dzurindova vláda.
Táto otrepaná fráza spolu s nepretržitou, proti vláde negatívne naladenou mediálnou kampaňou však nijako neotriasli už rok pozitívne mysliacou verejnou mienkou.
Všetka pravicová tlač - ako by ju jedna svetoobčianska mater mala - tvrdí, že Fico okrem kozmetických úprav Dzurindových reforiem vlastne neurobil nič a jeho úspech spočíva najmä v tom, že opozičné strany nenašli recept, ako mu vyraziť z rúk jeho sociálnodemokratické tromfy, ktoré sa prejavujú skôr v komunikácii s občanmi ako v praktických krokoch.
V podobných úvahách je vyslovená čiastočná pravda, ale nie podstata fenoménu Robert Fico. Pravdou je, že súčasný predseda vlády, na rozdiel od Mikuláša Dzurindu, viac komunikuje s občanmi ako s médiami, nie je však korektné tvrdenie, že vláda za jeden rok neurobila pre občanov takmer nič a že jej jediným prínosom bolo, že nenabúrala ekonomické reformy bývalej vlády.
Príčiny popularity
Ak chceme pátrať po príčinách Ficovej popularity, nebude od veci, ak porovnáme prvý rok vlády Mikuláša Dzurindu po voľbách 1998 s aktivitami súčasnej vlády. Kým Dzurindova vláda po celý rok vynakladala svoju negatívnu energiu na spisovanie tzv. čiernych kníh a zastavenie budovania diaľničnej siete, Fico začal postupne plniť očakávania občanov: v zdravotníctve zrušil Zajacove poplatky, prilepšil dôchodcom, zasadil sa o reguláciu cien energií.
Robí chybu ten, kto bagatelizuje tieto opatrenia Ficovej vlády. Dvadsať- či päťdesiatkorunové poplatky u lekára a v nemocniciach neznamenali pre životnú úroveň občanov hmatateľný prepad, boli však symbolom toho, čo všetci nenávideli.
Zajac im drzo siahal do vrecka tam, kde im ústava zaručovala aký-taký pocit, že zdravie sa nekupuje. V tvrdení, že „zdravie nie je tovar" nešlo ani tak o pravdu ako o princíp.
A politický marketing nového predsedu vlády bol založený na nových, sociálnejších princípoch. K týmto princípom možno zaradiť aj Ficov permanentný boj s monopolmi.
„Odmietam byť predsedom vlády, s ktorou budú zametať monopoly," povedal nastupujúci premiér, čo väčšine obyvateľstva imponuje dodnes. Nová rétorika a zrozumiteľné ústretové kroky k chudobnejšej časti obyvateľstva, ako aj pozitívna ekonomická klíma urobili viac ako omieľanie mediálnych fráz, že Fico je populista, ktorého živia „prázdne reči".
Menej chudoby, viac peňazí
Namiesto rozporných analýz doterajšieho vládnutia koalície Smer-SD, SNS a ĽS-HZDS sa treba pozrieť na reč čísiel zo štatistického úradu EÚ Eurostatu.
Podľa posledných údajov tejto inštitúcie, priemyselná produkcia stúpla v apríli na Slovensku o 14,9 percenta, čo bol najvyšší medziročný rast v Európskej únii.
V eurozóne sa v tom istom období výroba v priemysle zvýšila iba o 2,8 percenta. Štatistici zaznamenali, že hrubý domáci produkt vzrástol v prvom kvartáli v tomto roku o deväť percent, o čo sa výrazne pričinil rast zahraničného dopytu.
Vyhliadky na celý rok sú podľa analytikov totožné s týmto vysokým číslom. Spotreba domácností vzrástla o 6,5 percenta, znížila sa miera chudoby úmerne s poklesom nezamestnanosti.
Podľa štatistických prognóz bude na konci roka 2008 nezamestnaných menej ako desať percent obyvateľov Slovenska.
Nová vláda znížila sadzbu DPH na lieky z 19 na 10 percent, zvýšila sumu životného minima na 3 580 Sk a v súvislosti s týmto zvýšením bude od septembra vyšší aj rodičovský príspevok - z dnešných 4 440 Sk sa zvýši na 4 560 Sk. Pri narodení prvého dieťaťa dostanú rodičia navyše finančný príspevok 15-tisíc korún.
Okrem toho mladým rodinám štát prepláca časť úrokov z hypotéky. Priemerná mesačná nominálna mzda vzrástla o 7,1 percenta oproti rovnakému obdobiu roka 2006, čím prelomila hranicu 18 500 korún.
Na základe prepočtu štatistikov má na konci roka prekročiť hranicu 20-tisíc korún. Tieto údaje je dobré pripomenúť Ivete Radičovej či skrachovanému ministrovi Ľudovítovi Kaníkovi, ktorí hojne vystupujú v médiách ako ostrí oponenti Ficovej sociálnej politiky a tvrdia, že Ficove slová sú silnejšie ako jeho skutočná politika.
Lakmusový papierik odvahy
Ďalšou agendou, ktorú rozpracovala vláda a za ktorú neúnavne bojuje ministerka Viera Tomanová, sú zmeny v dôchodkovej reforme. Ide o druhý pilier - základný zdroj príjmov súkromných poisťovacích firiem.
Podľa ministerky je záruka dôchodkov najmä chudobnejších vrstiev v štátnej Sociálnej poisťovni, proti čomu sa, prirodzene, urputne bráni pravicová opozícia.
Otázka poisťovní či už štátnej Sociálnej poisťovne vo vzťahu k dôchodcovským správcovským spoločnostiam alebo Všeobecnej zdravotnej poisťovne vo vzťahu k súkromným zdravotným poisťovniam bude lakmusovým papierikom odvahy, ako ďaleko bude môcť zájsť ľavicová politika Ficovej vlády, prípadne čo mu umožnia jeho stredopraví koaliční partneri.
Úsilie akokoľvek silnej Ficovej strany bude vždy limitované súhlasom či nesúhlasom dvoch slabších koaličných strán. Ministerka Tomanová - na rozdiel od ministra zdravotníctva - je však žena, ktorá sa ľahko nevzdáva a budúcnosť spravodlivého dôchodkového systému bude závisieť aj od nemalých politických schopností predsedu vlády presvedčiť koaličných partnerov.
Zahraničná politika súčasného vládneho kabinetu je častým terčom tvrdej opozičnej kritiky. Tá však v skutočnosti nikoho v zahraničí nevzrušuje do takej miery ako slovenské médiá a neoliberálnych predstaviteľov Inštitútu pre verejné otázky.
Z pohľadu zahraničia sa totiž v zahraničnej politike Slovenskej republiky nedeje nič, čo by stálo za reč. To, že SMK a jej europoslanci spolu so spriatelenou nacionalistickou stranou FIDESZ ohovárajú slovenskú vládu, kde môžu a lovia v kalných vodách, je maďarský folklór, ktorý si Európa už príliš nevšíma.
Či sa odvážia Slováci odhaliť maďarský podvod v kauze Hedviga Malinová, je Európe ľahostajné. Maďari budú vytrubovať svoju pesničku tak či tak.
Mediálna totalita
Oblasťou, o ktorej sa pri hodnotení Ficovej vlády v médiách takmer nehovorí, je kultúra a mediálna politika. Ministerstvo kultúry úspešne dofinancovalo nové sídlo Slovenského národného divadla, riaditeľka SND a herci dostali svoje.
No duchovná, dramaturgická vyprázdnenosť našej prvej scény pretrváva. Do všetkých sfér nášho kultúrneho života zasahuje komercia ako všivavá epidémia, ktorá vyciciava z ľudí zvyšky zdravého úsudku a vkusu.
Smejeme sa rozličným oplzlostiam na scéne i mimo nej, akoby nejestvoval iný druh kultúry. Na kultúrne či literárne časopisy ministerstvo kultúry nemá peniaze.
Finančne živoriace noviny Kultúra a Literárny týždenník sa robia „na kolene" a vychádzajú v nepatrných nákladoch, takže širšia verejnosť o nich často ani nevie, hoci sa tu prezentujú odborne fundované názory na široké spektrum kultúrnych a spoločenských otázok, ktoré sa dnes nedostanú ani do verejnoprávnych médií. Slovenská kultúra a najmä jej literárna súčasť pôsobí dojmom disidentskej tvorby pre hŕstku zakríknutých intelektuálov.
V mediálnej oblasti takmer neexistuje pluralita názorov. Z ústavy vyplýva, že štát by mal podporovať nezávislú tlač, ale v praxi to vyzerá tak, že už roky finančne podporuje najmä denník Új Szó.
Ten síce patrí do nemeckej vydavateľskej skupiny Petit Press, no prakticky stojí na názorovej platforme SMK, a teda patrí do kategórie straníckej tlače. To isté by sa dalo povedať o dennom maďarskom spravodajstve v Slovenskej televízii a diskusných reláciách v maďarskom jazyku, z ktorých trčia protislovenské nálady ako slama z juhászovej čižmy.
Slovenský rozhlas stratil s príchodom nového manažmentu punc verejnoprávnosti a kedysi najdôveryhodnejšieho média. Dosadenie Miloslavy Zemkovej, bývalej vépéenkárskej starostky Starého Mesta Bratislavy, na čelo tohto verejnoprávneho média bolo posledným zabezpečovacím ťahom Dzurindovej vlády pred voľbami.
Udialo sa to, čo urobil v STV Rybníček: likvidácia pôvodných osvedčených formátov, otvorené stavidlá pre komerciu, prepustenie profesionálov, jednostrannosť publicistiky, v ktorej hrajú prím spolupracovníci denníka SME a Hríbovho časopisu Týždeň. Všetci tí verejne známi vtáci iba presadli zo súkromného pravicového konára na konár verejnoprávny.
Situácia v STV je stále programovo nejasná. Prišli noví manažéri, ale dosiaľ nič nové nepribudlo, iba ak nové vzťahy a priestor na exploatáciu STV pre nové firmy.
Vláda nekladie dostatočný dôraz na mediálnu politiku a teraz je konfrontovaná s totalitou médií. Vláda kontra médiá, to je osobitná téma.
Apelovať na objektivitu súkromných médií je zbytočné, médiá nikdy nebudú objektívne, lojálne budú iba k takej vláde, ktorá vyhovuje ich majiteľom. Po roku vládnutia novej koalície je mediálny obraz takmer nezmenený - všetci proti Ficovi a jeho vláde. Čo s tým?
