Foto: SITA

Bratský národ

Slovinsko patrí do strednej Európy

Peter Greguš

Už sa neraz stalo, že si aj významní svetoví politici pomýlili Slovensko so Slovinskom. Anglické názvy Slovakia a Slovenia sa im zdali byť nerozlíšiteľné. Žiaľ, aj my sami o tomto bratskom slovanskom národe vieme málo.

Napríklad v Bratislave je síce Prešernova ulica, ale asi málo ľudí vie, že je pomenovaná po najvýznamnejšom slovinskom básnikovi. Hoci naše krajiny oddeľuje Rakúsko, z Bratislavy je do Ľubľany bližšie ako do Košíc.

Je zaujímavé, že máme podobné zástavy i štátne znaky, len slovinské trojvršie je ostré, nie zaoblené ako to naše.

To, ako sa naše národy nazývajú, je veľmi silným argumentom, ak nie dokonca dôkazom, že sme kedysi tvorili jeden celok. Bolo to vtedy, keď naši predkovia prišli do strednej Európy.

Keď som svojho času hovoril so slovinskou veľvyslankyňou, zdôrazňovala, že jej krajina sa tiež nachádza v strednej Európe, a nie na Balkáne, hoci bola časťou Juhoslávie. Položila rečnícku otázku: Sú vari na Balkáne Alpy?

Podobná história
Slováci a Slovinci boli pravdepodobne súčasťou Samovej ríše, neskôr sa medzi nich vklinili rakúski Nemci. Dnešné Slovensko sa neskôr stalo súčasťou Uhorska, Habsburgovia postupne ovládli územia osídlené Slovincami (Kransko, časti Korutánska, Štajerska a Istrie).

Proces národného obrodenia bol u oboch národov podobný; kým my sme museli zápasiť s maďarizáciou, Slovinci zasa museli klásť odpor germanizácii.

Kým počas 1. svetovej vojny sme si ako svoju budúcnosť predstavovali spoločný štát s Čechmi, Slovinci v Rakúsko-Uhorsku sa s predstaviteľmi tamojších Chorvátov a Srbov dohodli, že po vojne vytvoria spoločný štát.

Československo a Juhoslávia boli po vojne spojencami, s Rumunskom vytvorili tzv. Malú dohodu, ktorá mala tieto krajiny brániť predovšetkým pred maďarskými snahami obnoviť Veľké Uhorsko.

Kým Československo bolo až do roku 1938 demokratickým štátom, v Juhoslávii bola v roku 1929 nastolená kráľovská diktatúra. Tak ako Slováci požadovali autonómiu v predvojnovom Československu, o autonómne postavenie sa usilovali aj Slovinci v Juhoslávii.

Tu však najväčšiu nespokojnosť prejavovali Chorváti. Medzi Macedóncami zasa prevládal názor, že by mali byť pričlenení k Bulharsku.

Druhá svetová vojna
v roku 1941 zasiahla aj Juhosláviu. Spolu s nacistickým Nemeckom na krajinu zaútočilo aj Taliansko, Maďarsko a Bulharsko. Nacisti na území nielen Chorvátska, ale aj Bosny a Hercegoviny vytvorili chorvátsky štát, kde ustašovci nastolili genocídny režim.

Územie obývané Slovincami bolo rozdelené medzi nacistické Nemecko, Taliansko a malá časť pripadla aj Maďarsku.

Na území okupovanom Nemcami a Maďarmi panoval krutý okupačný režim zameraný na odnárodnenie tamojšieho obyvateľstva. V talianskej zóne získali Slovinci istý stupeň autonómie a niektorí politici preto kolaborovali s talianskymi okupantmi.

Porážka Juhoslávie však neznamenala, že by tamojšie národy (s výnimkou chorvátskych ustašovcov a značnej časti kosovských Albáncov) pasívne prijali okupáciu. Najsilnejšou zložkou ozbrojeného odporu boli komunistickí partizáni.

Lenže protifašistickí partizáni nebojovali iba proti okupantom, ale často aj medzi sebou (napríklad Titovi komunistickí partizáni bojovali s četnikmi, prívržencami juhoslovanského kráľa). Komunistickí partizáni bojovali aj na nacistami okupovanej časti Slovinska.

Povojnová Juhoslávia sa od väčšiny krajín vtedajšieho východného bloku líšila tým, že nový režim tam nenastolila Sovietska armáda, ale domáci komunisti. Tito bol natoľko sebavedomý a odvážny, že odmietal príkazy Moskvy, čo v roku 1948 viedlo k otvorenej roztržke.

Po vojne bol nastolený nielen nový režim, ale zmenilo sa aj vnútorné usporiadanie. Juhosláviu tvorili zväzové republiky (Srbsko, Chorvátsko, Slovinsko, Bosna a Hercegovina, Macedónsko) a autonómne oblasti (Kosovo a Vojvodina).

Na mape sa teda po prvý raz v dejinách zjavuje aj slovinský štátny útvar. Nejaký čas sa zdalo, že federalizácia bude ideálnym riešením. Aj u nás, keď sa požadovalo zmeniť postavenie Slovenska, argumentovalo sa úspešnosťou sovietskej a juhoslovanskej federácie.

Lenže juhoslovanská federácia bola nielen etnicky pestrá, ale aj ekonomicky nerovnorodá. Na jednej strane tu bolo Slovinsko s moderným rozvinutým priemyslom, na druhej strane zaostalé Macedónsko a Kosovo. Aj u nás sa svojho času hovorilo o „doplácaní".

Juhosláviu ako celok udržiavala charizmatická osobnosť Josipa Broza Tita. Roztržka s Moskvou mu umožnila získať značnú hospodársku pomoc zo Západu. Až do 70. rokov bol režim hospodársky pomerne úspešný.

Na začiatku 80. rokov však začína vznikať hospodársky a politicky neúnosná situácia. Titova smrť v roku 1980 akoby predznačovala blížiaci sa koniec Juhoslávie - práve odvtedy začal narastať aj vplyv nekomunistických síl. Súbežne s krízou v Juhoslávii prebiehala kríza celého východného bloku.

Cesta k samostatnosti
Rok 1989 bol prelomový aj pre Slovinsko. Už v januári 1989 sa tamojšia komunistická strana vzdala svojej vedúcej úlohy a tým umožnila legalizáciu ďalších politických strán.

V septembri 1989 slovinský parlament prijal niekoľko dodatkov k republikovej ústave: deklaroval sa politický pluralizmus, zrovnoprávnili sa všetky formy vlastníctva a prijali záruky ochrany ľudských práv. Parlament sa zároveň uzniesol, že na jar 1990 sa v Slovinsku uskutočnia slobodné voľby.

Miloševič vtedy rozpútal proti Slovinsku propagandistickú kampaň. Slovincov obviňovali z národného egoizmu, zrady idey Juhoslávie a zároveň sa tvrdilo, že iba Juhoslávia môže obrániť Slovinsko pred talianskym a nemeckým nebezpečenstvom. Od decembra 1989 vydal Slobodan Miloševič príkaz na bojkot slovinského tovaru.

Lenže toto opatrenie viac poškodilo srbskú ekonomiku a u Slovincov čoraz viac silnelo presvedčenie, že ich krajina môže prosperovať iba vtedy, ak sa osamostatní. V apríli 1990 boli v Slovinsku parlamentné voľby. Druhého júla prijal parlament deklaráciu o suverenite krajiny.

V novembri 1990 sa konalo referendum, v ktorom 88 percent Slovincov rozhodlo o samostatnosti krajiny. 25. júna 1991 nezávislosť vyhlásilo nielen Slovinsko, ale aj Chorvátsko.

Kým chorvátska vláda iba proklamovala nezávislosť bez ďalších opatrení, slovinská vláda sa pripravovala na možný ozbrojený konflikt.

Po vyhlásení samostatnosti desať dní trvali boje, pri ktorých padlo 6 slovinských a 39 juhoslovanských vojakov. V porovnaní s tým, čo sa dialo v iných oblastiach Juhoslávie, iba nepatrný počet.

Bude V5?
Medzinárodné uznanie nezávislosti Slovinska sa udialo bez väčších problémov v januári 1992. Lenže vypukli konflikty s Chorvátskom. Išlo napríklad o používanie jadrovej elektrárne v slovinskom Kršku, ktorá bola postavená zo zdrojov oboch krajín.

Zároveň vypukol aj spor o slovinský prístup k moru. Našťastie, tieto spory boli predovšetkým na diplomatickej úrovni.

Vyhlásenie samostatnosti sprevádzali hospodárske problémy, pokles priemyselnej výroby na úroveň roku 1977, nárast nezamestnanosti na 9,4 percenta, pokles miezd a nebývalý rast cien.

Lenže zakrátko prichádza mimoriadny hospodársky vzostup a Slovinsko je považované za ekonomicky najstabilnejšiu krajinu bývalého východného bloku.

Slovinsko prijali do Európskej únie v roku 2005 a eurom tu začali oficiálne platiť od januára tohto roka. Po zavedení eura neprišlo k prudkému nárastu cien, treba však pripomenúť, že slovinská ekonomika je na tom dnes podstatne lepšie ako slovenská.

Na záver sa núka otázka, ktorú zatiaľ nik nepoložil. Nedalo by sa uvažovať o rozšírení vyšehradskej štvorky o Slovinsko? Členstvo Slovinska v tomto zoskupení by bolo prínosom predovšetkým v oblasti skúseností pri prekonávaní konfliktov.