Štvrtok 20. jún 2024

extra plus

Júl 2009

Aktuálne číslo

Foto: Pavel KapustaFoto: Pavel Kapusta

Voličov nevymeníme

Sergej Kozlík: Útoky proti Gašparovičovi pred prezidentskými voľbami boli salto mortale HZDS

Eva Zelenayová, Pavel Kapusta

Po Vladimírovi Mečiarovi je najvýraznejšou osobnosťou v ĽS-HZDS. Ekonóm s vynikajúcim politickým rozhľadom. Nikdy nepatril medzi krikľúňov, vždy však dokázal obhájiť svoj názor. Nenápadný a skromný, ale rozhodný.

Predtým pracoval v protimonopolnom úrade, kde zblízka zažil, ako funguje pragocentrizmus. Aj preto sa dal na politiku v čase, keď sa začala napĺňať možnosť sebaurčenia Slovákov. Bol populárnym ministrom financií a podpredsedom vlády, ktorú opozícia doteraz kriminalizuje, aby zakryla pravdu: mečiarovci po vzniku samostatného štátu zvládli 25-percentný prepad hospodárstva, ozdravili a naštartovali ekonomiku k rastu. V rodinných vzťahoch je vraj konzervatívec, ale v rámci politiky je liberálnejší, hoci nie je liberál. Posledných päť rokov zastupoval Slovensko v Európskom parlamente, v nedávnych voľbách mu voliči jeho euromisiu predĺžili o ďalšie funkčné obdobie. Sergej Kozlík.

Ľudia vás opätovne zvolili za europoslanca. V minulosti ste boli ministrom a podpredsedom vlády, poslancom národného parlamentu. Čo vás viac profesionálne uspokojovalo - minulé alebo súčasné pôsobenie?
Nikdy som nebol taký spokojný ako teraz. Mám zaujímavú robotu so značnou mierou nezávislosti, primerané zdravie, dobré rodinné zázemie, čo si môžem viac želať?

Kde sa lepšie robí, v Európskom alebo v slovenskom parlamente?
Za slovenským parlamentom mi je smutno. Malý, ale náš, stále za ním cítim nostalgiu. EP je vecnejší, je tam menej podpásových úderov, ale je tam aj väčšia samota. Tá zbližovala aj poslancov zo Slovenska.

Všetkých?
Áno, všetci vrátane poslancov za SMK sme si dokázali spoločne sadnúť pred každým zasadnutím pléna a zjednotiť sa v hlavných bodoch skoro na 100 percent, dokonca aj hľadať pre ne spojencov. Jediným problémom bola Lisabonská zmluva s kádehákmi a národnostné vzťahy s SMK.

Ako vnímate význam Európskej únie pre jej členské štáty po päťročnom pôsobení v Európskom parlamente?
Sme malá krajina, najotvorenejšia minimálne v rámci EÚ, ak nie sveta, takže potrebujeme byť zavesení do veľkého celku, do veľkého trhu, a to Európska únia poskytuje. Únia bola primárne hospodárskym zoskupením. Vyznačuje sa slobodným trhom, slobodným pohybom občanov, čo je opäť veľmi dôležité pre obyvateľov najmä malých krajín, ktorým poskytuje viac možností na sebarealizáciu a profesionálne uplatnenie. EÚ je pre jednotlivé štáty Európy dôležitá aj tým, že vytvára pomerne veľký celok, ktorý sa snaží konkurovať iným veľkým celkom ako USA, Rusko alebo Čína. Ani také veľké štáty, akými sú Nemecko či Francúzsko, by už nedokázali vzdorovať a byť konkurenčne schopné veľmociam.

Nie je to trochu ťarbavý celok?
Samozrejme, keď sa spájame a prijímame spoločné pravidlá, niekedy to vytvára aj pochybnosti, či to nepreháňame. Vznikajú otázky, či je EÚ výhodná, či nie je príliš byrokratická, ak sa snaží podriadiť pravidlám aj také veci, ako je zakrivenie uhoriek alebo miera slnečného svitu v zamestnaní. Či sa tie spoločné pravidlá nedotýkajú aj oblastí, ktoré môžu úspešne riadiť národné štáty. Ale každý, kto sa ocitne v núdzi v inej krajine a zistí, že pravidlá pracujú preňho, že štát mu poskytne pomoc a správa sa k nemu rovnocenne ako k občanovi svojej krajiny, ocení členstvo v únii.

V západných štátoch EÚ akoby existovala únava z priveľkej otvorenosti voči cudzincom a ich občania to dali najavo voľbou europoslancov z extrémistických strán. Aké šance majú extrémisti v EP, napríklad aj zo susedného Maďarska zvolení europoslanci za stranu Jobbik?
Hospodárska kríza prehĺbila extrémistické tendencie, lebo bežní ľudia vo všetkých krajinách Európy spájajú prisťahovalectvo s rastom nezamestnanosti, takže prirodzene, extrémistické strany sa dostali navrch. V EÚ boli značne rozšírené socialistické vlády, ale v dôsledku krízy stratili preferencie. A ukazuje sa, že to, čo stratila ľavica, získali pravicoví extrémisti. V europarlamente to môže spôsobiť poriadnu „mastenicu", lebo oni sú dosť ukričaní. Ale, ako sa hovorí, karavána pôjde ďalej. Najmä preto, že ani pravica neprišla s nijakými fundamentálnymi riešeniami.

Informácie o dianí v europarlamente sa veľmi málo objavujú v slovenských médiách. Čím to je?
Samotný poslanec nezmôže veľa, však nás bolo iba štrnásť, teraz už len trinásť, takže nevyhnutne potrebujeme asistenciu médií. A v Bruseli má svojho redaktora iba STV a SRo, ktorí navyše zastrešujú aj ďalšie inštitúcie. Je pravda, že sme veľmi vážne brali účasť na rokovaniach a nevenovali sme sa poslaneckej práci vo svojich volebných obvodoch, ako to robili niektorí kolegovia z iných štátov, napríklad z Talianska. Európsky parlament zasadá nepretržite, takže na poslaneckú prácu vo volebnom obvode si musí europoslanec „vybrať" absenciu. Je to aj pre mňa výzva a iste budem veľmi dôsledne prehodnocovať body rokovania, na ktorých by som mohol chýbať a urobiť viac práce na Slovensku.

Aj premiér nedávno kritizoval slovenských europoslancov, že boli málo aktívni, a želal by si, aby sa viac zúčastňovali na verejnom živote...
To je fajn. Ale on je prvý spolu s predsedom NR SR a prezidentom, ktorí majú tieto podmienky vytvárať, pretože my sme sa po dlhom čase a boji konečne dostali do protokolu za poslancov NR SR. Prezident si nepozval europoslancov ako skupinu ani raz za celé päťročné funkčné obdobie a veľmi sporadické boli aj stretnutia s ministrom zahraničných vecí. Premiér, všetka česť, bol dva razy v Bruseli. Musíme to riešiť na viacerých stranách.

V Európskom parlamente sa rozhoduje v politických frakciách, HZDS zatiaľ nie je zaradené. V súčasnosti má HZDS vo vašej osobe už iba jedného europoslanca. Kam teda smerujete?
HZDS je momentálne asociovaným členom Európskej demokratickej strany. Ja som však nevidel nevýhodu v tom, že sme boli nezaradení či nezávislí poslanci, lebo nám to uvoľňovalo ruky. My sme napríklad boli hlavným oponentom proti snahám maďarských poslancov, ktorí permanentne otvárali v EP témy o utláčaní národnostných menšín na Slovensku a viedli diskusiu smerom k autonómii ako riešeniu. Zároveň som sa bez problémov dostal do frakcie, v ktorej som chcel byť, a do rozpočtového výboru, a bol som tam celé funkčné obdobie. A Irena Belohorská bola jediným zástupcom nových dvanástich členských štátov EÚ v Prezídiu EP. Udržali sme si tu pozíciu celých päť rokov.

Zmení sa vaša pozícia, ak ĽS-HZDS prijmú za riadneho člena Európskej demokratickej strany?
Európska demokratická strana je súčasťou frakcie liberálov ALDE. Už v uplynulom období sme hlasovali s touto frakciou ako asociovaní členovia, ale odmietli sme napríklad podporu samostatnosti Kosova či liberálne riešenia spolužitia homosexuálnych párov. Demokrati sú nám programovo blízki, ale spojenie s liberálmi mi osobne vyhovuje menej. V prvom rade vstupujem do EP ako nezávislý, ale strana by sa na jesennom kongrese mala stať riadnym členom EPD.

Navrhne ĽS-HZDS svojho eurokomisára?
Zatiaľ sme komisára nenavrhli, aj keď sa do tejto úlohy štylizuje Milan Urbáni. Najsilnejším partnerom v koalícii je Smer, to treba brať do úvahy. Pokladám za chybu, že sa dopredu „vykríklo", že by to mal byť komisár pre energetiku. To je totiž najlepšia cesta, ako ho nedostať.

Dnes je témou číslo jeden hospodárska kríza. Zasahuje v tejto súvislosti únia efektívne?
Ešte v roku 2001 sme tému hroziacej globálnej krízy rozoberali spolu s Augustínom Mariánom Húskom na pôde Európskeho parlamentu s nemeckými odborníkmi, keď sa už objavili varovania, že sa bublina špekulatívnych obchodov na finančných trhoch nafukuje. V roku 2002 dokonca George Soros napísal list vládam vyspelých krajín, že treba s finančnými trhmi urýchlene niečo robiť, žiaľbohu, zostalo ticho. V roku 2005 som vystúpil v EP spolu s kolegami z Poľska a Nemecka, že treba začať rázne opatrenia na finančných trhoch. V Európskom parlamente, kde má pravica väčšinu, naše návrhy odmietli. Až reálna finančná kríza vytvorila situáciu, keď EP ako líder týchto procesov schválil v roku 2008 výzvu pre Európsku komisiu a národné vlády, aby sa začala regulácia finančných trhov. To potom prebehlo celosvetovo aj cez samit G20. Svet konečne pochopil, že treba prijať nejaké spoločné pravidlá. Na tých sa teraz pracuje, postupne sa uvádzajú do života, ale všetky, komplexnejšie a ucelenejšie, sa budú uskutočňovať až počas roka 2011, to znamená s istým odstupom.

Prečo to spamätávanie sa tak dlho trvalo?
Jednoducho preto, že na kríze sa nabalili dobre informované skupiny ľudí, manažéri, a v pozadí nevylučujem ani predstaviteľov niektorých vlád alebo vládnych kruhov. Nenažratosť je ústredné heslo finančnej a hospodárskej krízy a jej dôsledky sa rozložia na všetkých, od bohatých až po tých najchudobnejších.

V akom štádiu krízy sa podľa vás svet nachádza?
Niektoré vlády už ohlasujú, že azda sme už zastali a môžeme očakávať odraz od dna, ja si to však nemyslím. V prvom rade sa kríza jednotlivými vládami nafukuje, pretože každá vláda, keď sa jej podarí uspieť, chce dokázať, že ten drak, s ktorým bojovala, nemal len tri hlavy, ale aspoň trinásť. Lenže pre každého človeka so zdravým rozumom platia pri diagnostikovaní stavu ekonomiky dva jednoduché ukazovatele: či začína rásť spotreba a či prestala rásť nezamestnanosť.

Vláda schválila zákon na podporu bánk a trend podpory firmám už pravica kritizuje ako znárodňovanie majetku. Môže kríza zvrátiť formu spoločenského zriadenia?
Nie, to nie je návrat socializmu a je dobré, že slovenská vláda tiež reagovala a pripravila si zákonnú normu na prevzatie podielov v banke, keby sa objavil problém. Niektoré renomované inštitúcie predpovedajú, že na jeseň práve vo východných krajinách príde k istému vychýleniu a je dobré, že vláda promptne reagovala. A to, že vlády preberajú dočasne podiely v bankách, je jediná alternatíva. Lebo ak nevstupuje súkromný sektor do bánk, ktorý sa bojí a nechce svoje peniaze týmto smerom alokovať, tak musí vstúpiť vláda, keď nechce, aby sa jej rozsypal bankový sektor.

Slovensko však už raz banky zachraňovalo...
Dzurindova vláda síce ozdravila banky, no podotýkam, že to nebolo pre zlé úvery z obdobia Mečiarovej vlády, čím sa zavádza verejnosť. Išlo najmä o úvery ešte z obdobia socializmu, viazané na špeciálnu výrobu, a 30 miliárd navyše „vyrobila" Miklošova malá privatizácia. A hneď bolo 100 miliárd, ktoré akože riešili. Dnes je z nich 200 miliárd verejného dlhu na účtoch SR, pretože to neurobili efektívne a len málo vyťažili z úverov, ktoré na seba prevzal štát. Takže v prípade, že sa zásah do bánk urobí efektívne, štát po čase, keď sa v ekonomickom raste ozdravia, môže svoje podiely predať a môže v značnej miere náklady, ktorými vstúpil do bánk, dostať naspäť.

Ako sa pozeráte na doterajší vývoj Slovenskej republiky? Vždy sme boli zmietaní domácimi politickými zápasmi...
To je prirodzené pre každú krajinu. Napriek mnohým chybám sa Slovensko dostalo do relatívne dobrej konštelácie. Na druhej strane už nemáme v rukách sieťové odvetvia, banky a telekomunikácie, a to z nás robí do istej miery banánovú republiku. Vláda je tu už iba na správu územia a vecí verejných. Treba s tým žiť a nastaviť si vnútorné pravidlá tak, aby štát čo najlepšie fungoval ďalej. Veľmi sa mi páči, že dnes už vyše 90 percent ľudí berie tento štát ako svoj. Aj tí, čo boli proti, nehovoriac o mladej generácii, ktorá na 100 percent poníma tento štát ako svoj.

Ako hodnotíte ustavičné zdôrazňovanie Dzurindovho politického tímu, že jeho vláda vytiahla Slovensko z katastrofy?
Treba povedať, že my sme vyriešili 25-percentný prepad slovenskej ekonomiky počas štyroch rokov a dostali sme Slovensko na východiskovú úroveň roku 1989. Navyše sme dokázali ustáť menu, štát a byť v silnom ekonomickom raste päť rokov, nastaviť veľmi silnú infraštruktúru bez nejakého mimoriadneho zadlženia štátu. Takže opak je pravdou. Dzurindovci rozvalili ekonomiku, potom sa z toho tri roky škriabali a nadviazali na infraštruktúru, ktorú zdedili. Ekonomický rast postavili na výrobe vo mzde, však automobilový priemysel a elektrotechnika je len výroba vo mzde. Je fajn, že to tu máme, ale to nie je na dlhodobé prežitie štátu. A pritom v zahraničí pracuje ešte 200-tisíc ľudí, ktorých dzurindovci svojou ekonomickou politikou vyhnali zo Slovenska. Po Dzurindovi súčasná vláda zdedila neudržateľný dôchodkový systém a veľa vecí, proti ktorým máme veľmi tvrdé výhrady.

Doterajšia politika HZDS vedie k čoraz nižším preferenciám, a teda sa dá očakávať aj zánik strany. V čom sú podľa vás príčiny?
To je na dlhý rozhovor, ale je fakt, že strana od svojho vzniku postupne strácala preferencie, stratila aj viacero ľudí, ktorí boli výkladnou skriňou HZDS. V minulosti bola strana vystavená obrovským tlakom. Bola to strana, ktorá zakladala štát, a to samo osebe vytvorilo neskutočný medzinárodný aj vnútorný tlak. Bol som toho účastníkom a viem, že pod takým tlakom sa ťažko pracuje. Z toho vznikali rozkoly, štiepenie, osobné aj mocenské predstavy mnohých nezodpovedali ich reálnym možnostiam, takže tieto kombinácie zohrávali vo vývoji svoju úlohu. Na druhej strane aj vnútorné konflikty, otázka udržania pozícií oslabili stranu. Do tejto kategórie dávam konflikt z roku 2002, odchod Ivana Gašparoviča, ktorý HZDS dosť významne oslabil. Ďalej nástup veľmi silnej osobnosti Roberta Fica, ktorý vyšiel s národne a sociálne orientovanou politikou a prirodzene pritiahol pozornosť aj z nášho voličského tábora.

Napriek klesajúcim percentám hlasov voličov strana nevyvodila nijaké viditeľné závery z volieb. Prečo?
Pretože na Slovensku, podobne ako v iných postsocialistických krajinách, nie sú ešte vyprofilované prirodzené obmeny vedúcich lídrov, najmä po prehratých voľbách. Ja si myslím, že to aj prospieva veci, lebo potom prichádza k prirodzenej obrode politických strán. Je normálne, že pozícia Vladimíra Mečiara ako zakladateľa štátu je silná, je veľmi silnou osobnosťou, a preto je veľmi zložité predstaviť si diskusiu alebo hľadanie riešenia, ktoré by znamenalo nástup nového lídra HZDS. Aj keď istý pokus tu bol a urobil ho sám Mečiar, keď za lídra strany v roku 2002 navrhol Viliama Vetešku. Myslím si, že bolo správne, keď v roku 2006 nastupoval ako líder predseda Mečiar, pretože Veteška nebol v tom čase ešte dostatočne pripravený prevziať úlohu lídra. Zámerne oddeľujem funkciu predsedu strany a lídra, lebo sa ukazuje, že strana by potrebovala tandem predsedu a lídra, čo som už vlani prezentoval v orgánoch HZDS. Taký tandem sa dá nájsť v mnohých krajinách, najznámejší bol Schröder-Lafontaine, ktorý porazil Kohla v Nemecku, čo nikto nepredpokladal.

Kto by to mal byť v HZDS?
Nová tvár vedľa Mečiara, ktorá bude prezentovať nejaký politický, hospodársky, sociálny model strany, programový cieľ a bude mať záujem byť buď predsedom vlády, alebo minimálne podpredsedom vlády za našu stranu v novej vládnej koalícii.

Hovorí sa vnútri strany o hrozbe jej zániku?
V rámci okresov, mítingov, dokonca medzi radovými členmi a priaznivcami sa hovorí o tomto probléme, ale nejaký tlak na jeho riešenie na vrcholových úrovniach nevnímam.

Nie je to aj tým, že vrcholové podpredsednícke posty obsadili takmer samí mladí ľudia, ktorí nemajú potrebné skúsenosti z politiky?
Nesúvisí to s mladými ľuďmi. Podľa mňa je správne, že nastupujú do politiky, hoci mnohí priskoro do takých funkcií. A určite nie v takom zábere a v takom rozsahu, ako to bolo urobené na podpredsedníckych postoch. Jeden-dvaja vedľa skúsených politikov by stačili. Ale ja nehovorím o podpredsedoch, keď spomínam vrcholovú úroveň, ale o predstavenstve, v ktorom je skoro 150 ľudí. Tam sú zástupcovia okresov a nikomu sa nežiada predčasným či nevhodným vystúpením riskovať zázemie pre svoj okres.

Ale to je schovávanie sa pred zodpovednosťou, očakávanie, že sa veci budú riešiť zhora...
Ani na pozadí klesajúcich preferencií nie je v strane atmosféra na spontánnu revoltu. Pritom si vôbec nemyslím, že strana je odsúdená na zánik. Odhadujem, že aj pri silnom Ficovi má strana za istých okolností potenciál okolo 15 percent a naznačili to aj voľby do EP, kde sme nemali nijako mimoriadne presvedčivú kampaň a napriek tomu sme dokázali vytiahnuť účasť na 9 percent. Takže to len naznačuje, že ten potenciál tu je, ale ľudia potrebujú dostať nové témy. Útoky proti hlave štátu alebo Špeciálny súd nie sú témy, ktoré oslovujú ľudí. Ľudia potrebujú programové výstupy, ktoré sa viažu na hospodársku krízu, sociálne vzťahy, národnostné vzťahy a každodenný život. S tým nepracujeme už dlhodobejšie, aktívne sa nepracuje na tlačových konferenciách, a to je hlavný problém HZDS.

Ak by sa ĽS-HZDS nedostala do parlamentu, znamenalo by to, že politické spektrum by stratilo stranu založenú na národnom, kresťanskom a sociálnom princípe. Smer nie je kresťanský, KDH nie je národné, čiže po HZDS by zostal prázdny priestor...
Ja to už ani tak nevnímam. Každý si nájde v stranách, čo chce. Povedal by som, že každá politická strana už vie zahrať mimikry. Preto nechcem HZDS v tomto stavať do polohy niečoho unikátneho. Keď tu nebude HZDS, voliči si nájdu inú stranu a zavrie sa hladina za stranou, ktorá bola v histórii kľúčová pri zakladaní štátu. Je to strana, ktorá, myslím si, je blízka srdciam minimálne 30 percent voličov a 15 percent z nich je stále pripravených nás voliť. Preto mi je ľúto, že tento potenciál trestuhodne neoslovujeme, hoci je pripravený. A nepotrebuje veľa - kultivovaný slovník, nie hašterivé výstupy, slušné témy, ktorých je na Slovensku dosť, a primerané tváre. Strana je pripravená akceptovať lídra vedľa predsedu strany, nie je pripravená na vnútornú vojnu, vnútorný konflikt.

Ako sa pozeráte na odídencov z HZDS? Boli medzi nimi výrazné osobnosti, napokon aj súčasný prezident. Je možná nejaká integrácia exházedesákov?
Každý z odídencov mal nejaký iný dôvod, niekto „bol odídený", iný odišiel z vlastného rozhodnutia, ale u väčšiny z nich cítim istú nostalgiu, istý smútok. Zmierenie by mohlo byť silným signálom, ale to je zatiaľ iba hypotetická otázka, o ktorej sa však dá premýšľať. Určite by to zvýšilo tých 15 percent potenciálnych voličov. Uvažovať o zmierení je však dosť problematické vo vzťahu k tým členom, ktorí aj v ťažkých časoch v strane zostali a bojovali za ňu. Akt zmierenia by pre tých, čo by sa vrátili, určite nemohol znamenať aj automatický návrat do pozícií. Hoci sme dnes malá strana, okresné štruktúry nie sú mľandravé, chcú robiť a majú aj dobré zázemie. Na druhej strane spontánne zaznelo odmietnutie príliš ostrých výrokov na adresu Ivana Gašparoviča v prezidentskej kampani. Odhadujem, že vyše 90 percent členov neprijalo túto agendu strany. Však Gašparovič bol jeden z Mečiarovho tímu, ktorý spoluzakladal štát a ktorý si v druhom kole zaslúžil našu podporu oveľa viac ako Radičová, ktorá bola preukázateľne na strane odporcov samostatného štátu. To bolo salto mortale HZDS v prezidentských voľbách. Žiaľbohu, HZDS sa stáva rukojemníkom v tomto osobnostnom vzťahu. Proti tomu mám výhrady.

Niektorí analytici tvrdia, že účasť HZDS vo vláde so Smerom a SNS strane škodí. Je to tak?
Strane by najviac škodilo, keby sme neboli vo vláde. Iná vec je, či sme sa vždy najlepšie zhostili svojej agendy, ktorá je veľmi ťažká, lebo sme najmenšou stranou. Ešte stále máme šancu, len našu pozíciu treba jasne definovať. Lebo my sme aj za vládu a niekedy aj proti nej, chceli sme byť aj pravicoví, aj ľavicoví a jediná vec, v ktorej sme sa vyhranili, boli prezidentské voľby. My musíme akceptovať voliča, nie ho prerábať na náš obraz. Voličov nemôžeme vymeniť.

Čo si myslíte o vyjadreniach popredných politikov Smeru - Beňovej a Maďariča - že najlepším koaličným partnerom po budúcich voľbách pre Smer by bola SDKÚ?
To sú prejavy neskúsených, nezrelých politikov. Iné a zreteľné je posolstvo premiéra. Aj nás kedysi spájali s SDKÚ a veľa sme na tom stratili. Pravo-ľavé koalície sú veľmi komplikované. Nedajú sa vylúčiť, ale takto predčasne ísť do týchto tém môže Smer iba oslabiť. A podobne SDKÚ.

Pripúšťate, že by sa HZDS po najbližších voľbách nedostalo do parlamentu? Stali by ste sa tak europoslancom strany, ktorá by nemala zastúpenie v národnom parlamente...
To v nijakom prípade nepripúšťam.