Foto: TASR/Jozef Ďurník

Cesta k zvrchovanosti

Čo predchádzalo 17. júlu 1992

Marián Tkáč

S odstupom času možno povedať, že Slovensko trpezlivo čakalo na tento „závan", aby sa mohlo slobodne a nezvratne rozhodnúť. Vari prvý raz v histórii tĺklo srdce Európy úplne slobodne, akoby všetci jeho „lekári" (či „väznitelia"?) mali inakšie starosti. Slovenské dejiny jednoznačne potvrdzujú, že slovenské záujmy boli a sú „vlastnou sestrou" slobody a nikdy neboli proti nej. Slováci nevymysleli ani jednu z temných diktatúr 20. storočia, ani predtým revolúcie či napoleonské ťaženia. Do oboch totalít nás dotlačili naši vzdialení i bližší západní susedia. Nemci sa predsa neradili so Slovákmi, ako majú postupovať po prevzatí moci Hitlerom v roku 1933. A Česi dokázali dokonca „prelomiť" výsledky posledných slobodných volieb v roku 1946, keď na Slovensku získali demokrati 2/3 hlasov, a predsa Slovensko ovládli komunisti.

Pápež: Slováci, nebojte sa!
Sedemnásty júl 1992 je slovenským ovocím novembra 1989. Ako moderný kultivovaný národ sme najprv spoločne s Čechmi pokojnou cestou - a ktovie podľa čieho scenára - zvalili „reálny socializmus", no na rozdiel od uspokojených Čechov chceli sme vyriešiť aj svoje postavenie ako národa. Pretože bolo diametrálne iné: Česi ovládali všetko, Česko-Slovensko a tým aj Slovensko. Slováci nevládli ani doma na Slovensku. Akoby sa malo dovŕšiť tisíc rokov, prorokovaných sv. Metodom Svätoplukovi. Ten tri dni pred svojou smrťou napomínal Svätopluka, aby žil podľa Svätého písma a nevyháňal jeho žiakov, inak „na tisíc rokov sa staneš podnájomníkom vo vlastnom dome!"
Slovákom, na rozdiel od Čechov, neprekážal len „dohľad Moskvy", ale aj riadenie z Prahy, druhé však s prvým súviselo. Bolo zrejmé, že slovenská sloboda čaká na zmeny v Moskve, bez ktorých neboli možné nijaké zmeny ani v Prahe. Začiatok zmien v sovietskom centre, o ktoré sa zaslúžil nový vládca Kremľa Michail Gorbačov svojou politikou perestrojky (prestavby) a glasnosti (otvorenosti), stal sa po roku 1985 našou nádejou. Praha sa však neponáhľala.
Je to nedávna história, ale stojí za zopakovanie. Mnohí zo Slovákov pocítili akýsi „závan slobody" už v lete 1987, keď sa zozbieralo takmer pol milióna podpisov pod petíciu za obsadenie uprázdnených biskupských stolcov. Skutočne: po smrti trnavského arcibiskupa Júliusa Gábriša nebol na Slovensku ani jeden katolícky biskup. Cirkev však žila. V Česku naopak: mali biskupov, no cirkev strácala. Bolo to vtedy najväčšie disidentské vystúpenie v strednej Európe. Na Veľký piatok 25. marca 1988 v Bratislave na Hviezdoslavovom námestí rozohnala komunistická moc pokojnú sviečkovú manifestáciu veriacich na obranu cirkvi. Paradoxne: krutosť štátnej moci svedčila o jej bezradnosti. V roku 1987 bol záhadne (pravdepodobne agentmi ŠtB, aj keď sa to nikdy nevyšetrilo) zavraždený rímskokatolícky kňaz Štefan Polák na fare v Borovciach pri Piešťanoch po tom, ako rok predtým navštívil Rím a s rukami položenými na jeho čele sa modlil spoločne s ním Ján Pavol II. počas všeobecnej audiencie. Tento pápež, Poliak Karol Wojtyla, sedel na rímskom pápežskom stolci od roku 1978. To on pri svojej prvej návšteve Slovenska v roku 1990 kľakol a pobozkal slovenskú zem a vyzval nás, aby sme sa nebáli.

Havel vystríhal pred samostatnosťou
Zatiaľ čo tesne po 17. novembri 1989 prevládali pri zhromaždeniach na bratislavskom námestí česko-slovenské vlajky (dnes ide o českú vlajku), postupne sa začala situácia meniť. Objavovali sa dovtedy zakazované bielo-modro-červené pruhované zástavy (bez znaku), ktoré oficiálne zaviedla 1. marca 1990 Slovenská národná rada ako jeden zo slovenských štátnych symbolov. Vtedy sa obnovil aj názov Slovenská republika (namiesto „Slovenská socialistická republika"). Napriek zastrašovaniu, spochybňovaniu schopnosti Slovákov úspešne si riadiť vlastný štát, vyčísľovaniu nedostatku finančných zdrojov postupne nastával prerod. Vznikali aj otázky, či sa nebudeme mať bez Čechov horšie. Alebo: máme dostatok odborníkov, ktorí by vedeli riadiť samostatný štát? Uzná nás svet a Európa? Nenapadnú nás naši susedia? Nepovstanú Slováci začas nanovo proti svojmu štátu tak, ako to urobili v roku 1944?
Zmeny štátnych symbolov boli „symbolickým" pohrebom komunistického režimu, ktorý tak všemožne popieral slovenskosť, že nebolo dokonca dovolené v embléme telovýchovnej jednoty použiť ani bielo-modro-červenú trikolóru. Už len toto poradie farieb bolo protištátne (pričom poradie z čias Protektorátu - biela-červená-modrá - sa protežovalo!) a za použitie slovenskej vlajky bolo väzenie (môj strýko Michal Tkáč dostal za to v marci 1949 šesť mesiacov). V tejto súvislosti krok Čechov, ktorí si po 1. januári 1993 napriek dohode ponechali česko-slovenskú vlajku, vlastne znamená, že sa hlásia k celej česko-slovenskej tradícii, teda aj k časom, keď zástava s modrým klinom visievala popri červenej s kladivom a kosákom a bola symbolom komunistickej moci.
Voľby v júni 1992 posunuli Slovensko k zvrchovanosti a samostatnosti. Matica slovenská, Kongres slovenskej inteligencie, ktorý vznikol na Donovaloch týždeň pred voľbami i ďalšie občianske iniciatívy presviedčali Slovákov, že sa báť netreba. Slovenskí občania vyjadrili vo voľbách vôľu po vlastnej identite. Viac ako 63 percent hlasov získali politické zoskupenia, ktoré mali vo svojom programe „medzinárodnoprávnu subjektivitu Slovenska", resp. 17. júla 1992 hlasovali za Deklaráciu o zvrchovanosti. Spomínate si? Nasledovala abdikácia Václava Havla z funkcie prezidenta na Benešov spôsob, a keďže ďalší česko-slovenský prezident už zvolený nebol, uspokojil sa Havel aj s českým prezidentským stolcom. Zintenzívnili sa rokovania medzi slovenskou a českou politickou reprezentáciou už nie o zachovaní, ale o rozdelení spoločného štátu, teda o spôsobe zániku česko-slovenskej federácie a rozdelení jej majetku.
Česko-slovenský štát sa vnútorne rozložil, pretože Slováci sa nestali jeho rovnoprávnou súčasťou fakticky od prijatia ústavy 29. februára 1920 až do prijatia ústavného zákona o jeho zániku 25. novembra 1992. Za celých 74 rokov Praha nedokázala rešpektovať princíp rovného s rovným. Praha sa s nikým nemienila deliť o moc, niektorí jej predstavitelia navyše Slovákov strašili. Václav Havel 25. 10. 1990 aj takto: „Kdyby se Československo rozpadlo ... octli by jsme se v pozici největšího komplikátora nového evropského uspořádání." Ono to všetko bolo úplne inak.

Rok národného prebudenia
A mnohí zo Slovákov ostali zastrašení dodnes. Sú to v istom zmysle slova pokračovatelia „hlasistov" zo začiatku 20. storočia. Tá časť „elity" národa, ktorá sa 23. septembra 1991 „celým svojím bytím" postavila proti slovenskej zvrchovanosti a samostatnosti. Sú to tí, ktorí v ten deň v Kultúrnom živote publikovali výzvu Za spoločný štát. Okrem iných ju podpísali Milan Lasica, Ladislav Kováč, Martin Porubjak, Martin Bútora, Tomáš Janovic, Karol Kállay, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Martin Huba, Juraj Jakubisko, Deana Horváthová, Stanislav Radič, Iveta Radičová, Elena Vacvalová, Miroslav Žbirka, Stano Dančiak, Jaro Rihák, Martin Kasarda, Rudolf Zajac, Fedor Gál, Boris Farkaš, Tatiana Rosová, Magda Vášaryová, Eugen Korda, Rudolf Chmel a ďalší, celkovo 891 ľudí. Viacerí z nich čoskoro prijali posty vo vláde a nehnusilo sa im byť ani veľvyslancami štátu, ktorý nechceli. A dodnes sa podobne verejne k slovenskému štátu neprihlásili, ale sú ich plné noviny a televízne obrazovky.
Takže v podmienkach slobody sa napokon slovenský záujem presadil počas niekoľkých mesiacov. Rezignovali Slováci v podmienkach neslobody na svoje záujmy? Alebo sa preukázal náš cit pre príhodnú chvíľu?
Alebo to bolo ešte inak? Uhorsko naozaj považovali za svoju vlasť naši vzdelanci i politici od pradávna - veď to bolo ich územie, ani jeden z maďarských kmeňov nebol „Uhor" a ako vieme, starí Maďari okrem koňov, na ktorých prišli, nedoniesli so sebou ani za kvetináč územia. Uhrami boli až dovtedy, kým si Uhorsko nezačali privlastňovať výlučne Maďari. V rokoch 1609 - 1616 bol napríklad uhorským palatínom Juraj Turzo, známy aj tým, že sa zastal práv Slovákov. Vydal napríklad Nationalis transactis turzoniana, podľa ktorého volili obce za richtára striedavo Nemca, Maďara a Slováka. Vtedy bolo Uhorskom len dnešné Slovensko a Chorvátsko a nikomu ani nenapadlo premenúvať ho. Aj Franz List sa v 19. storočí hlásila za Uhra (a nie za Maďara).
Zmena nastala za panovníka Jozefa II., naozajstného „reformátora", ktorý predpisoval aj počet sviečok na oltároch. Ten sa rozhodol prebudovať habsburskú ríšu na jednotný štát a jeho rozhodnutie z 11. mája 1784 - nahradiť latinčinu ako jazyk úradov, snemu, škôl nemčinou - bolo osudové. Prebudilo maďarský nacionalizmus a potom aj nacionalizmy menšie. A tak napriek tomu, že Jozef II. na smrteľnej posteli (1790) takmer všetky svoje reformy aj jazykovú odvolal, možno rok 1784 považovať nielen za rok národného prebudenia národností Uhorska, ale aj za rok začiatku rozkladu monarchie. A aj za rok začiatku slovenského úsilia o vlastnú identitu. Na Bratislavskom hrade sa začal Anton Bernolák zaoberať „brúsením spisovnej slovenčiny". No maďarský nacionalizmus začal budovať svoju hegemóniu v Uhorsku, aby si ho napokon celé prisvojil.

(Dokončenie v budúcom čísle)