Foto: TASR/Martin Baumann
O inaugurácii a súvisiacich javoch
Erika Lehotszká
Zvolili sme si hlavu štátu a inaugurovali sme ju. O čosi demokratickejšie, ale aj skromnejšie, ako sa to deje v monarchiách. Zvíťazila vôľa ľudu, nebolo treba kone ani drahé cadillacy, prezident s manželkou sa pokojne prechádzali po uliciach pokojného hlavného mesta. Ako sme sa dozvedeli od exprotokolistu, proces osláv novej hlavy štátu sa vzhľadom na našu mladosť ešte stále dotvára, pričom je to vrcholný akt štátnosti. Ak je to tak, aký potom majú vzťah k vlastnému štátu tí poslanci nášho parlamentu, ktorý tento akt - jeho časti či dokonca celý - bojkotovali? Csákyho Maďari neboli na dvoch tretinách, Bugárovi Maďari a strana „otca vlasti" vopchali hlavu do piesku.
Za hlavu štátu sme si slobodne zvolili toho, koho sme považovali za dobrého kandidáta, a to prekáža mnohým občanom, najmä časti onej „intelektuálnej špičky", ale aj ich zahraničným našepkávačom. Náš prezident otvorene hovorí, že myslí sociálne a cíti národne (alebo naopak), a to tým, ktorí cítia a myslia naopak, teda nesociálne a nenárodne, nijako nevonia. Sú až priveľmi a viditeľne nespokojní, že volebným sitom neprešla pani, ktorej meno sa skvie na podpise vyhlásenia „Za spoločný štát" z roku 1991 a aj na podpise viacerých nesociálnych opatrení ministerstva s opačným názvom. A tak sa činia.
Vlastne najprv sa začala činiť porazená dáma sama, možno však na radu nie lacných poradcov. Zle hlasovala, odstúpila z parlamentu a nechal ju - náhle a znenazdajky - jej milý. Je teda trpiteľkou a „znalci" slovenskej nátury sa nádejajú, že aj v jej prípade ju vezmú Slováci na milosť, lebo tí sú zväčša naozaj na strane utláčaných. Pravda, len skutočne utláčaných!
Počas inaugurácie vyhlásila, že chvíľami sa videla na mieste prezidenta a jej prejav a názory na väčšinu otázok by boli zásadne iné ako prezidentove. Veď práve, to vedela aj väčšina voličov, a preto ju nezvolila.
To, že verejnoprávna STV vysielala všetky podstatné časti inaugurácie (aj keď striedavo na dvoch programoch), je jedno z mála dobrých rozhodnutí tohto zdroja informácií, plateného za naše peniaze. Napokon aj sám prezident pri prvom exkluzívnom rozhovore uprednostnil inú, neverejnoprávnu, ale zato objektívnejšiu televíziu. Ale aj tu sa už našli kritici. Vraj ekumenické tedeum v Dóme sv. Martina bola len „súkromná akcia" a nemala ju vidieť verejnosť. Aj za tým cítiť čiesi rožky. Veď čo všetko chcú naši zvedavci vedieť, vidieť, čítať, zverejňovať na internete, len prezidenta zväčša kresťanského národa (pričom v katedrále bolo vidno aj šéfa židovskej náboženskej obce) modliť sa v chráme nie! Žeby aj tento historický fakt, teda kresťanskosť Slovenska, ležala niekomu v žalúdku? Komu, ak väčšina občanov Slovenska je veriacich a demokracia je o väčšine. Či nie?
