Foto: Milan Lichý

Život po smrti

Lekári a vedci nevylučujú, že sa im podarí dokázať existenciu duše

Helen Rockfeld

Prekvapujúce zistenia
Britskí lekári informovali o štúdii, ktorá vyšla tento rok vo vedeckom časopise Resuscitation. Sledovali skupinu 63 pacientov vyhlásených za klinicky mŕtvych: ich srdce sa zastavilo, prestali dýchať a mozgová aktivita zanikla. Po oživení, keď sa prebrali z klinickej smrti, sa lekári s nimi rozprávali. Časť pacientov mala v čase, keď mozog nevykazoval nijakú činnosť, jasné a usporiadané myšlienkové procesy. Rozumne uvažovali, vytvárali si spomienky na to, že komunikovali a pohybovali sa mimo tela. Výsledky výskumu boli také sľubné, že lekári založili nadáciu, aby mohli skúmať skúsenosti ľudí na hranici života a smrti na väčšej vzorke. Zhromaždili rovnaké zážitky od 3 500 osôb. Pacienti hovorili o pocitoch mieru, radosti a harmónie. Pre niektorých sa zrýchlil čas, zbystrili sa im zmysly, stratili vedomie svojho tela. Videli jasné svetlo, dostali sa do iného priestoru a hovorili so svojimi mŕtvymi príbuznými. Pacient, ktorý sa sám označil za pohana, referoval o stretnutí s mystickou bytosťou.
O podobných stavoch jestvujú správy staré aj niekoľko storočí. Skúsenosti pacientov, ktoré zhromaždil doktor Parnia, sa zhodovali s tými, ktoré už pred ním opísali lekárka E. K. Rossová (O smrti a umieraní) a psychológ R. Moody (Život po živote). Súčasná štúdia však pochádza z prostredia veľkej renomovanej nemocnice a využila najnovšie technologické postupy.

Vedomie nezávislé od mozgu?
Skeptici však tvrdia, že tieto zážitky vznikajú následkom nedostatočného okysličenia mozgu pri zastavení srdca. Lenže v skutočnosti mali pacienti so zážitkami vedomia po smrti väčší prísun kyslíka do mozgu. Parnia spresňuje: „Keď má mozog nedostatok kyslíka, upadajú ľudia do úplného zmätku, odpadnú a obvykle nemajú nijaké spomienky. U našich pacientov ide o vážne poškodenie mozgu, ale o dokonalú pamäť." Vedci, ktorí majú k tejto problematike rezervovaný postoj, takisto namietali, že spomienky pacientov pochádzajú z času, keď vedomie strácali, alebo sa im vracalo, čiže fungovalo. „Práve naopak," oponuje Parnia. „Okamihy, keď je mozog práve traumatizovaný záchvatom alebo nárazom auta, teda bezprostredne pred alebo po strate vedomia, si nepamätáme. Pri zastavení srdca je poškodenie mozgu také závažné, že sa srdce úplne zastaví. Ľudia hovoria: Pamätám si, že som videl auto. Potom si spomínam až na to, ako ležím v nemocnici. Súbor 3 500 osôb už o niečom vypovedá." Pri zhromažďovaní skúseností so smrťou lekári zistili, že mnoho ľudí o svojich zážitkoch nikdy nerozprávalo. Báli sa, aby nepôsobili ako blázni. Výskum zachytáva aj skúsenosť chlapca, ktorý mal pri zastavení srdca po záchvate dva a pol roka. Rodičia kontaktovali doktora Parniu, keď chlapec začal kresliť obrázky, na ktorých sa díva zhora na svoje nehybné telo. „Keď umrieš, vidíš jasné svetlo," povedal chlapec.
Všeobecne platí, že v stave totálneho bezvedomia mozog nemôže produkovať plynulé myšlienkové procesy, prípadne vytvárať trvalé spomienky. Lenže tomu ako mozog - orgán tela, zložený z hmotných buniek - vlastne generuje nehmotné myšlienky, ešte stále úplne nerozumieme. Doktor Parnia z výsledkov výskumu usudzuje, že ľudské vedomie môže pracovať nezávisle od mozgu, ak používa mozgovú kôru ako mechanizmus na manifestáciu myšlienok - tak ako televízny prijímač transformuje vlny do svetla a zvuku. „Keď poškodíte mozog a myseľ funguje, svedčí to o tom, že je poškodený iba aparát. Čo znamená, že myseľ nemusí byť nutne vytváraná mozgom. Ďalší výskum v tomto smere skutočne môže odhaliť existenciu duše," dodáva doktor Parnia.