Kresba: Andrej Mišanek

Posolstvo z Írska

Viera Urbanová

Írske nie novej euroústave vyvolalo rozporné reakcie na viacerých frontoch. Euroskeptici tlieskajú, euronadšenci by Írsko najradšej odstrihli z mapy Európskej únie. Ozvali sa názory, že Írsko by malo urobiť Európe láskavosť a vystúpiť z únie. Íri sú vraj nevďačníci, pretože pomocou eurofondov sa postavili na nohy a teraz sa obrátili k únii chrbtom.
Írsko sa postavilo na nohy v prvom rade svojimi daňovými reformami, cielenou hospodárskou politikou, nesmiernou húževnatosť a povyšovaním národného záujmu nad škodlivé politické šarvátky, no o tom sa už v protiírskych komentároch nehovorí. (Aj iní mali podobné možnosti, a nedokázali ich využiť ako Íri. Takže chyba bude niekde inde.) Neobstoja ani argumenty, že v referende rozhodla neinformovanosť. V írskom prípade to bolo skôr naopak. Pravdu majú skôr tí, čo pripisujú výsledok referenda írskej obave o stratu národnej slobody. Slobody, o ktorú museli bojovať celé stáročia. Keď v roku 2005 euroústavu odmietli Francúzi a Holanďania, všetci to akceptovali. Keď si čosi podobné dovolil malý ostrovný štát, je pol Európy na nohách. Pritom Lisabonská zmluva ako reformná zmluva pôvodnej euroústavy je v podstate starý text v novom obale.
Kritika írskeho rozhodnutia však iba nahráva tvrdeniam, že Lisabonská zmluva má posilniť pozíciu veľkých a nastoliť centrálny dirigizmus bez ohľadu na to, či s tým národné parlamenty súhlasia, alebo nie. Veď ak má byť európske spoločenstvo založené na diktáte z Bruselu, na servilnom pritakávaní a schvaľovaní všetkého, čo vyhovuje iba časti celku, nemá budúcnosť. V prípade Lisabonskej zmluvy, ktorá má stanoviť pravidlá hry v EÚ, sme sa k tejto nevábnej predstave priblížili. Vyzerá to tak, že všetky členské štáty majú schváliť zmluvu bez odvrávania, ináč si vyslúžia tvrdú kritiku tak ako Íri. Keby sa o zmluve rozhodovalo v referendách aj v iných štátoch, je zrejmé, že výsledok by bol podobný írskemu. Aj preto všade inde rozhodujú národné parlamenty. Únia má teda nový problém - Írsko. Čo platilo včera, má dnes iné dimenzie. Hľadá sa východisko, pretože podľa pôvodného zámeru Lisabonská zmluva platí iba vtedy, ak ju ratifikujú všetky členské štáty. Aj preto napríklad česká politická reprezentácia hovorí, že Lisabonská zmluva je mŕtva. Veľkí hráči na šachovnici však vyzývajú na pokračovanie schvaľovacieho procesu. Od Írska žiadajú riešenie, napríklad v podobe nového referenda. Veď v Lisabonskej zmluve je klauzula o možnosti vystúpenia z EÚ, argumentujú euronadšenci. Ťažko si však predstaviť malý štát, ktorý by to urobil. (Napríklad na Slovensku vzhľadom na zneužívanie nášho (ne)vstupu do únie na politické vražedné boje v minulosti, by si na takýto krok netrúfla žiadna vláda, aj keby sa z nás stala kolónia Bruselu.) Princípy fungovania EÚ a proces jej ďalšieho rozširovania (za dverami už prešľapuje Chorvátsko) má stanoviť Lisabonská zmluva. Po jej odmietnutí v Írsku nie je jasné, čo bude ďalej. V každom prípade zo zeleného ostrova prišlo posolstvo, že pod európskym nebom sú si (zatiaľ) všetci rovní. A to je cenná správa.