Foto: Pavel Kapusta

Byť ľudskejší k prírode

Jaroslav Izák: Niektorí ochranári nás kritizujú, no komunikovať odmietajú

Pavel Kapusta, Lenka Eremiášová

O jeho rastúcom spoločenskom význame svedčia miliardy korún zo štátneho rozpočtu a stovky miliónov eur z európskych fondov, ktorými ministerstvo životného prostredia disponuje. Tento rezort sa vyznačuje pomerne širokým záberom a pri osobnom stretnutí nás jeho šéf presviedča o hlbokej znalosti problematiky. V tomto smere akiste zohrávajú podstatnú rolu jeho dlhoročné profesionálne skúsenosti. Doma v Handlovej bol rokoch 1989 až 1991 predsedom Mestského národného výboru, v deväťdesiatych rokoch ho Handlovčania dvakrát zvolili za primátora, dôveru od občanov dostával aj ako poslanec miestneho zastupiteľstva. Štyri roky pôsobil ako prednosta Obvodného úradu životného prostredia. Neskôr podnikal a pracoval ako architekt a manažér v oblasti architektúry. V roku 2006 sa stal členom Ficovho vládneho kabinetu. Minister životného prostredia SR Jaroslav Izák.

Na ministerský post vás nominovala Slovenská národná strana, ktorej členom ste sa stali už v roku 1990 a roky pôsobíte aj v jej straníckych orgánoch. Prečo ste sa rozhodli pre národniarov?
Možno moje priezvisko nenasvedčuje tomu, že by som mohol mať vzťah k národovectvu. Je to inak. O našom rode, ktorý je zmapovaný 250 rokov dozadu, vyšla veľmi pekná heraldická publikácia, kde sa píše, že medzi predkami sme mali viacerých národných buditeľov, z ktorých jeden spoluzakladal aj Maticu slovenskú. Jedným z našich predkov bol aj Hodža. Moje priezvisko môže pochádzať od predkov hebrejského pôvodu, no s najväčšou pravdepodobnosťou súvisí s osobou poľského vojvodu Medveckého, ktorý ušiel pred prenasledovaním na juh Slovenska a tam prijal meno Izák. Takže, aby som odpovedal na vašu otázku, program SNS mi bol veľmi blízky, stotožnil som sa s ním.

S akými pocitmi ste prijali ponuku viesť rezort životného prostredia?
Ponuka ma príjemne prekvapila. Prijal som ju, pretože to bola pre mňa veľká výzva, aká sa väčšinou objaví len raz v živote. Žil som v meste, ktoré je zaťažené banskou činnosťou. Videl som jej vplyv na životné prostredie. V Handlovej, kde som bol dlhý čas poslancom mestského zastupiteľstva a primátorom, bola veľká prašnosť. Obyvatelia v zime hovorievali, že tam padá čierny sneh, lebo za niekoľko hodín ho emisie takto sfarbili. Postupne sme na hornej Nitre urobili veľa najmä v prospech obmedzenia emisií a vypúšťania oxidov uhlíka do ovzdušia. Preto mi táto problematika nie je cudzia. Okrem toho medzi moje záľuby patrí turistika, takže prírodu a životné prostredie vnímam aj z tejto stránky.

Vyštudovali ste architektúru. O architektoch sa občas hovorí, že sú pragmatici a nemajú veľmi pozitívny vzťah k prírodnému prostrediu...
Architektúra má v súčinnosti s krajinotvorbou k životnému prostrediu veľmi blízko. Viackrát som navštívil Škandináviu a obdivujem citlivý vzťah jej obyvateľov k urbanizmu a životnému prostrediu.

Každý, kto prijme veľkú výzvu, má istú predstavu o svojom poslaní. Aké je to vaše?
To je jednoduché: rád by som prispel k tomu, aby ľudia zmenili svoje správanie k životnému prostrediu. Ak vedia, čo je to zodpovednosť v rodine alebo v práci, musia sa naučiť byť zodpovednými aj vo vzťahu k prostrediu, v ktorom žijú. Bol by som rád, keby sa nám podarilo zaviesť vyučovanie environmentálnej výchovy v školách. Do ochrany životného prostredia chceme takto vtiahnuť deti, lebo tie vedia robiť najlepšiu osvetu v rámci životného prostredia - i vo vzťahu k starším. Každý normálny človek chce mať doma poriadok a preto ho treba naučiť, že má mať upratané aj pred domom. Musí mať úctu k zeleni, čistote, vode. Naše legislatívne kroky smerujú k tomu, aby postupne ubúdali čierne skládky, aby sme tvorili stále menej odpadu, a ten, čo zostane, separovali, kompostovali, aby sme nevypúšťali škodlivé látky do ovzdušia, neznečisťovali vodu, aby sme šetrili pôdu. Mojím krédom je, aby sme boli k životnému prostrediu ľudskejší.

Ste v polčase svojho ministerského pôsobenia. Ako hodnotíte tie dva roky?
Nebolo ľahké prebrať tento rezort. Žiaľ, ministerstvu životného prostredia sa v minulosti nepripisoval taký význam, aký si zaslúži. Svedčí o tom fakt, že sa využilo veľmi málo prostriedkov v rámci operačných programov. Ministerstvo je prierezovým rezortom a má skoro najviac legislatívnych úprav - je ich takmer štyridsať. Prostredníctvom nich riešime všetky oblasti, ktoré pod nás spadajú. Za môjho predchodcu bolo veľa vecí zablokovaných, ako napríklad zonácia chránených území. Neúmerne veľký priestor dostali určité skupiny, ktoré sa tu etablovali v minulom období aj z ochranárskeho prostredia. Po nástupe ministerky Kramplovej sa zlepšila komunikácia s rezortom pôdohospodárstva. Rozbehli sme aktivity smerom k zonácii chránených území, aby sme mali správne kategorizované národné parky. Musíme ich zosúladiť s potrebami ľudí, ktorí tam žijú. Treba sa sústrediť aj na rozvoj územia, nielen na obmedzenia a zákazy. Tým myslím najmä na strediská cestovného ruchu, ktoré sú situované v národných parkoch alebo chránených územiach a zaostávajú za európskymi štátmi. Dnes nás v tomto smere predbiehajú krajiny, o ktorých by sme to nikdy nepovedali. V minulosti sa vybudovali mnohé legislatívne bariéry, ktoré dnes musíme odstraňovať. Postupne sa nám však darí komunikovať aj s ochranárskymi organizáciami, najmä s tými, ktoré neboli založené účelovo.

Spomenuli ste isté ochranárske skupiny, ktoré za minulej vlády dostali neúmerný priestor. Môžete to konkretizovať?
Boli to skupiny napojené na finančné zdroje, ktoré prišli v rámci prvého programovacieho obdobia. Veľa zdrojov bolo vynaložených do ochranárskych oblastí neefektívne. S niektorými máme teraz problémy. Výsledky totiž nie sú také, aké by sme očakávali. Napríklad projekty ochrany dropa veľkého alebo mokradí, ktoré treba prehodnotiť. Tieto projekty vznikli účelovo.

Naznačili ste, že sa predsa len zlepšuje komunikácia s ochranárskymi združeniami a aktivistami. V minulosti verejnosť zaregistrovala najmä konflikt s lesoochranárskym zoskupením VLK. Komunikujete s nimi?
VLK je jednou z extrémnych organizácií, ktorá vytvára veľké komunikačné bariéry, neustále podáva nejaké podnety do EÚ. Patrí k tým, ktoré boli za bývalého ministra priamo zaangažované na príprave legislatívy a dnes je veľmi komplikované tieto bariéry odstrániť. Po mojom nástupe robili rôzne demonštrácie. Napriek tomu som sa snažil byť otvorený a pozval ich na rokovanie. Neprišli. Právom sa potom pýtam, či je VLK seriózny partner. Ľahko sa kritizuje a nekomunikuje. Keď VLK robil akciu Kúp si svoj strom, podporili sme ich a kúpili niekoľko stromov. Greenpeace nám jeden deň demonštratívne lezie na ministerstvo a na druhý deň si s nami sadne za rokovací stôl. Spoločne sme pripravili akciu Vyčistime si Slovensko. Posun pri komunikácii s ochranármi je viditeľný. Sme naklonení ich aktivitám, ale otvorene poviem, že im nebudeme prenechávať také voľné pole, aké mali v minulosti.

Extrémistickí ochranári si za svoju „baštu" zvolili Tichú a Kôprovú dolinu vo Vysokých Tatrách a za tie dva roky ste si s nimi dosť užili...
Výsledok je taký, že to, čo nepadlo za obeť veternej smršti, padne za obeť lykožrúta. Postupne z toho môže byť celoslovenská kalamita. Lesníci vinou týchto aktivistov nemohli zasiahnuť včas, keď sa ešte dali vyťažiť pásma, ktoré boli napadnuté ako prvé. Boli by sa minimalizovali škody. Každý dobrý lesný hospodár, ktorý má dostatok skúseností vie, že musí vyťažiť drevo, ktoré je prvotne napadnuté lykožrútom, aby škodca nenapadol aj ďalšie stromy. Preto nemôžem mať taký názor ako ochranári, že smršťou zničené drevo treba nechať ležať, nech to príroda vyrieši. Myslím, že keby táto sféra spadala len pod naše štátne orgány, boli by sa prijali vhodné opatrenia načas. Spadá však aj pod legislatívu EÚ, ktorá je nielen prísnejšia, ale nedokáže ani dostatočne rýchlo reagovať na vzniknuté situácie. Myslím si, že dnes sa už únia na celú situáciu pozerá inak, keďže tu jej predstavitelia už viackrát boli. Čakáme na ich rozhodnutie.

Niektorí ochranári považujú program vlády za technokratický. Vraj väčšmi vytvára podmienky na podnikanie, napríklad v hotelierstve a cestovnom ruchu, ako na samotnú ochranu prírody a krajiny...
Nesúhlasím. Vláda kladie veľký dôraz na životné prostredie. Dokazuje to navýšenie operačných programov o 350 miliónov eur, čo je viac ako desať miliárd korún. Verím, že podnikanie v cestovnom ruchu a ochrana prírody môžu ísť ruka v ruke. Určite sa to bude riešiť vyvážene. Musíme akceptovať technický a technologický pokrok, ako aj požiadavky na skvalitnenie služieb v turistickom ruchu, pritom však dodržiavať všetky pravidlá ochrany prírody a krajiny. Podľa mňa je to možné, príroda sa jednoducho nedá uzavrieť pred ľuďmi. Preto som sa už stretol aj so zástupcami mimovládnych ochranárskych organizácií, vypočul si ich názory a predstavy a budem sa snažiť hľadať rozumný kompromis.

Ako konkrétne si predstavujete koexistenciu cestovného ruchu a ochrany životného prostredia?
V chránených územiach je treba rátať s názormi všetkých dotknutých. Snažíme sa nikoho neuprednostňovať. Ide predovšetkým o ľudí, ktorí v tom prostredí žijú a disponujú vlastníckym právom. Viac ako polovica chránených území je v súkromných rukách. Dôležitým faktorom je komunikácia s urbármi, vlastníkmi lesov, obcami, ale aj jednotlivcami. Problémom sa javí náhrada za finančnú ujmu, pretože obmedzuje možnosti hospodárenia s ich majetkami, predovšetkým s drevom. Hľadáme aj iné spôsoby ako je finančná náhrada. Mohlo by ísť o prenájom, výkup či prednostné užívanie. Musíme však dospieť k dohode. Zatiaľ sa nám to darí, aj keď nie všetci so všetkým súhlasia. Najmä urbárnici majú veľmi radikálne požiadavky, preto hľadáme možnosti konsenzu v súčinnosti s ministerstvom pôdohospodárstva. Ak sa toto vyrieši, určite sa pohne aj zonácia chránenách území. Uvažujeme tiež o možnosti čiastočnej zonácie na územiach, ktoré patria štátu. Nie je to však definitívne.

Beriete do úvahy aj požiadavky podnikateľov na zlepšenie kvality cestovného ruchu, napríklad na budovanie lyžiarskych stredísk?
Viackrát sme zorganizovali stretnutia s predstaviteľmi miest a obcí v národných parkoch a pripravili sme návrh pružnejšieho rozšírenia nielen lyžiarskych centier, ale upravili a stanovili sa i hranice intravilánov, napríklad v prípade obce Štrba a ďalších. Chránime najmä územia, ktoré sú veľmi cenné z hľadiska pôvodnosti a vzácnosti biotopov. Strážime, aby ústupky rozvoju cestovného ruchu v nijakom prípade neboli na úkor tzv. bezzásahovej zóny. Tá bude zachovaná a možno pribudnú aj niektoré nové oblasti, ktoré doteraz neboli dobre ohodnotené a sú cenné.

Ráta sa s výstavbou lyžiarskych a rekreačných centier na územiach národných parkov?
Je to citlivá otázka. Je pravda, že pri globálnom otepľovaní potrebujú lyžiarske centrá čoraz vyššie polohy. Tí, čo plánujú rozširovať svoje aktivity v národných parkoch, však musia splniť všetko, čo je potrebné podľa našej aj európskej legislatívy. Vyžaduje si to veľmi podrobné projekty, rozsiahle posúdenie vplyvov na životné prostredie. Povedali sme si, že nebudeme zasahovať do citlivých území. Na stole nám napríklad ležia požiadavky, aby v oblasti nad hotelom Permon na Podbanskom mohli byť vybudované nové lyžiarske strediská. To by nebolo vhodné. Podnikateľské aktivity v oblasti cestovného ruchu sa v Tatrách budú rozširovať len v Tatranskej Lomnici, Smokovcoch, Štrbskom Plese a Roháčoch. Zjazdovky sa nebudú rapídne rozširovať.

Na Štrbskom Plese po zničení časti lesov veternou smršťou tiež existuje záujem o predĺženie zjazdoviek...
Malo ísť o podstatné predĺženie: od Patrie popri vodopáde Skok, poza skokanské mostíky až do Tatranskej Štrby. Dohodli sme sa však, že na chránené územie Patrie nebudeme zasahovať a zjazdovka bude rozšírená len v oblasti predného Soliska a môže byť „spustená" umelým nadjazdom ponad Cestu slobody smerom na Tatranskú Štrbu.

Keď sme pri chránených územiach - v minulosti neboli národné parky dostatočne strážené, máme dnes dostatok „horských" strážcov?
Osobne mám záujem, aby sa neznižovali počty strážcov prírody. Dnes ich máme sto a posilnili sme aj financovanie v tejto oblasti. Strážcovia prírody pracujú v koordinácii s lesnou, rybnou a lesnou strážou. Predovšetkým musia dbať na to, aby nebol narušený ochranársky stav, dohliadajú na prirodzený vývoj, prípadnú mimoriadnu situáciu musia riešiť okamžite. Pracujú priamo v teréne a dohliadajú na poriadok.

Ako hodnotíte vzťah Slovákov k životnému prostrediu?
Žijeme v právnom štáte, ale ako som už povedal, mnohokrát nám zodpovednosť uniká. Je dôležité, aby sme boli nároční na seba. Sme národom, ktorému prešlo cez jeho územie viacero národností a preto sú Slováci takí rôznorodí, čo sa napríklad odráža aj na vzťahu k tradíciám a histórii. Niektorí si nevážia vlastnú históriu, čo je na škodu, lebo len tie národy sú silné a zodpovedné, čo si ctia predkov. Treba si vážiť prácu svojich dedov. My Slováci v tom nemáme celkom jasno a prenáša sa to aj do rôznych oblastí života. Skutočne sme ľahtikárski a nevieme niesť zodpovednosť. Áno, veľkej časti Slovákov chýba vzťah k životnému prostrediu. Ešte dlho bude mnohým trvať, kým si uvedomia, že odpad treba odviezť na vlastné náklady do zberných dvorov, a nie pred svoj dom, chodník alebo do lesa.

Odkedy bude na Slovensku povinné separovanie odpadu?
Od roku 2010. Okrem papiera, skla a PVC budeme separovať železo a biologický odpad. Možno bude problém práve s biologickým odpadom. Bude potrebné, aby občan mohol separovať odpad priamo doma. Musíme v tomto smere komunikovať so samosprávami. Naše ministerstvo sa bude podieľať aj na podpore financovania.

Ako sa dá zabezpečiť triedenie odpadov vo veľkých mestách, kde vládne anonymita? Nie všetci sú takí uvedomelí, že budú odpad triediť dobrovoľne...
Disciplína je u nás v tejto oblasti naozaj slabšia, preto máme aj dotrieďovacie linky, ktoré budú ešte dlho potrebné. Úspechom je, že sa aspoň začalo a odpad je ako-tak roztriedený. Veľa ľudí netriedi preto, že nie sú všetkým dostupné nádoby na separovanie. Keby to mali doma, urobili by sme osvetu, občanov by sme patrične motivovali a dosiahli by sme pokrok. Znova to zopakujem: environmentálna výchova sa musí stať povinným predmetom v učebných osnovách. Len tak totiž dosiahneme úspech, a nielen na poli separovania odpadov.

Keď si povedzme Bratislavčan vyjde na výlet do susedného Rakúska, okamžite postrehne obrovský rozdiel v postoji Rakúšanov a Slovákov k životnému prostrediu a čistote. Neuvažovali ste o dlhodobej celoslovenskej výchovne zameranej ekokampani?
Veľakrát závidíme, ako pekne majú v Rakúsku. Je to však o tom, že oni vedia žiť v súlade s prírodou. Škandinávske štáty vyzerajú ešte oveľa krajšie. Pravdou je, že sa tam dlhodobo vážne venujú problematike životného prostredia. Samozrejmosťou sú tam neporovnateľne vyššie sankcie za porušenie zákona ako u nás. Na Slovensku fyzická osoba dostane pokutu päťsto korún. A prehrešky väčšinou páchajú ľudia, od ktorých je aj táto suma ťažko vymožiteľná. Navrhoval by som, aby si tieto osoby museli priestupok odpracovať, boli by oblečení do oranžových odevov a ešte by tam mali mať nejaký nápis. Voči firmám sa musí postupovať oveľa nekompromisnejšie. Páchateľov treba častejšie odhaľovať. Ľudia musia porušenia zákona ohlasovať a dokonca by mali byť za to odmenení - na úkor tých, čo spôsobujú problémy. Tu by som opäť vsadil na deti, lebo majú čisté myslenie, chodia a upozorňujú starších, aby dodržiavali poriadok.

Je smutné, že v 21. storočí niektoré slovenské obce stále nemajú vodovod ani kanalizáciu. Ako sa bude riešiť táto problematika, ktorá tiež patrí do vášho rezortu?
Jedna z najdôležitejších úloh nášho ministerstva a aj záväzok voči EÚ je do roku 2015 odkanalizovanie aglomerácií nad desaťtisíc obyvateľov. Naozaj aj tu zaostávame za niektorými vyspelými krajinami EÚ. Podstatná časť investícií prúdi do budovania vodovodov, kanalizácií a čistiarní odpadových vôd. Máme problémy s niektorými vodárenskými spoločnosťami, s ktorými sú uzavreté zmluvy na 30 rokov, čo nás výrazne spomaľuje. Robíme opatrenia, aby bol stanovený maximálne desaťročný limit.

Budete mať na dobudovanie vodovodov, kanalizácií a čistiarní odpadových vôd dostatok peňazí?
Žiaľ nie, potrebovali by sme ešte asi 700 miliónov eur. Budeme musieť hľadať riešenie vo vláde, ale aj v obciach a vodárenských spoločnostiach. Dôležité je aj to, ako sa budú k tomu stavať občania. Paradoxne sa stáva, že keď sa vybuduje kanalizácia, nájdu sa ľudia, ktorí sa nechcú na ňu napojiť. Doteraz boli zvyknutí, že mohli všetko vypúšťať len tak, ale to nie je možné, nie je to v súlade so zákonom. Dnes sa nevypúšťajú do odpadu len splašky, ale aj rôzne chemikálie, čo môže mať veľmi negatívny vplyv nielen na prírodu, ale aj zdravie. Malé obce by mali dostať peniaze na kanalizáciu z Envirofondu v júli a auguste. Ministerstvo životného prostredia zabezpečí financie pre Envirofond z vlastných zdrojov. Malo by ísť o 300 až 400 miliónov korún.

Aký je váš názor na budovanie jadrovej energetiky? Pragmatici veštia jadru budúcnosť, environmentalisti majú väčšinou iný názor. Čo si myslíte o obnoviteľných zdrojoch energie?
Jadrovú energetiku presadzujú predovšetkým svetové mocnosti ako USA, Francúzsko a Anglicko. A tie ani zďaleka nemajú také energetické problémy ako my. Sme naozaj malá krajina a s energiou a surovinami máme problémy. Jadro si preto nemôžeme dovoliť zatracovať. Musíme však pritom myslieť na jadrovú bezpečnosť. V tejto oblasti spĺňame dôležitú úlohu. Sme veľmi prísni, čím chceme rozptýliť obavy okolitých štátov. Pokiaľ ide o ďalšie obnoviteľné energetické zdroje, určite by sa už nemalo stať to, čo sa udialo s Gabčíkovom. Štát by mal mať v rukách celý hydroenergetický potenciál. Na Slovensku máme dostatok vody a to by sme mali využiť. Veterná energia je u nás problémom. Nemáme dostatok veterných oblastí a navyše veterné elektrárne majú negatívny vplyv na životné prostredie. V niektorých lokalitách by sme ich mohli skúšobne spustiť, ale budúcnosť u nás rozhodne nemajú. Iný prípad je získavanie energie z biomasy, ktorú by sme mali využívať, keďže máme dostatok rastlinného odpadu. Dnes máme mestá, kde sa vykuruje slamou, ktorá bola doteraz odpadom. Je to originálny slovenský patent. Mali by sme stále viac takéto suroviny bioenergeticky zhodnocovať. Mimochodom, dva kilogramy slamy majú takú energetickú hodnotu ako jeden liter ropy. Máme aj dostatok geotermálnych zdrojov, ktoré by sme mali viac využívať najmä vo Východoslovenskej panve. Napríklad na vykurovanie Košíc.