Štvrtok 22. február 2024

extra plus

Máj 2008

Aktuálne číslo

Foto: archívFoto: archív

Matúšov hrad

Niekdajší pán terra Mathei ovládal takmer celé dnešné Slovensko

Peter Filipko

Putovanie Považím je aj exkurzom popod špalier strážnych hradov na strategicky dôležitých vyvýšeninách s výborným výhľadom do okolia, pretože ich úlohou bola ochrana západnej hranice Uhorska. Najznámejším a najnavštevovanejším z nich je Trenčiansky hrad.

Jeho múry sa vypínajú priamo nad historickým centrom Trenčína. Je vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku a dnes je v správe Trenčianskeho samosprávneho kraja. Ten každoročne vyčleňuje zo svojho rozpočtu nemalé sumy na jeho rekonštrukciu a údržbu.

Najznámejší majiteľ
Trenčiansky hrad vznikol na mieste staršieho osídlenia, ktoré tu jestvovalo od bronzovej doby cez Keltov a Germánov až po slovanské osídlenie. Zo staršieho veľkomoravského hradiska sa v čase vzniku uhorského štátu stal komitátny kráľovský hrad. Najstaršou kamennou stavbou hradu je predrománska rotunda, pravdepodobne ešte z veľkomoravského obdobia. Koncom 11. storočia vznikla kamenná obranno-útočná veža, po roku 1270 nadstavená a rozšírená gotickým tehlovým plášťom. Svojou kónickou zbiehavosťou smerom k vrcholu tvorí na Slovensku ojedinelý prvok hradnej architektúry. Je stredobodom hradnej akropoly a najvýraznejšou pohľadovou dominantou panorámy mesta. V jej tesnej blízkosti vznikli jednotlivé hradné paláce. Najstarším palácom bol zrejme Matúšov palác zo začiatku 14. storočia, z ktorého sa však zachovala iba jedna stena, ktorá dnes tvorí súčasť Barborinho paláca. Bol sídlom Matúša Čáka Trenčianskeho (okolo 1260 - 1321), ktorý z neho urobil svoj sídelný hrad a centrum rozsiahlych dŕžav, tzv. Matúšovej zeme alebo aj terra Mathei. Tento, v tom čase najmocnejší uhorský magnát, ovládol takmer celé dnešné Slovensko a značnú časť Zadunajska. Patrilo mu takmer 50 hradov a niekoľko žúp. Zaberal nielen majetky svojich slabších šľachtických protivníkov, ale raboval i kráľovské domínium. Nešetril ani cirkevný majetok, čo mu dokonca až dvakrát vynieslo cirkevnú kliatbu a vyhlásenie interdiktu (zákazu výsluhy sviatostí) nad jeho majetkami. V Trenčíne vraj razil i vlastné mince, prekvapujúco sa však nijaké nenašli. Matúšova smrť v marci 1321 znamenala okamžitý rozpad jeho „kráľovstva".

Z paláca múzeum
Gotický sloh s ranorenesančnými prvkami reprezentuje i Barborin palác, ktorý mal dať postaviť cisár Žigmund Luxemburský pre svoju druhú manželku Barboru Cellskú v čase, keď trenčianske panstvo patrilo medzi Barborine majetky, ktoré dostala do vena. Posledným, tretím palácom Trenčianskeho hradu je Palác Zápoľských, pochádzajúci z obdobia panstva mocnej rodiny Zápoľských. Dal ho v neskorogotickom slohu s prvkami ranej renesancie postaviť Štefan Zápoľský, a jeho žena Hedviga, kňažná Tešínska. Ich syn, neskorší uhorský kráľ Ján Zápoľský o hrad prišiel vinou habsburského vojvodcu Johana Katzianera, ktorého vojská hrad obľahli v máji roku 1528. Po ostreľovaní delami, ktoré spôsobilo výbuch hradnej prachárne, a po tom, čo bolo zrejmé, že Zápoľský hradu pomôcť nemôže, sa posádka v júni vzdala výmenou za osobnú bezpečnosť a odchod s poctami. V Paláci Zápoľských umiestnilo Trenčianske múzeum súbor obrazov z ilešháziovskej zbierky, ktorá sa zaraďuje k najkomplexnejším šľachtickým umeleckým kolekciám na Slovensku.

Legenda o Fatime a Omarovi
Obdobie vlády Štefana Zápoľského zrodilo aj jednu z najstarších a najkrajších slovenských povestí o studni lásky. Na Trenčianskom hrade sa dozvedeli, že na juhu krajiny sa začala veľká vojna. Nepriatelia boli Turci. Ostávali po nich zhoreniská, ľudské mŕtvoly a kaliky. Mladý Zápoľský sa vybral odrážať útoky nepriateľov. Podarilo sa mu zvíťaziť a na svoj hrad do Trenčína si doviedol zajatcov. Dôstojník, ktorého sa podarilo zajať, bola žena. Mladú zajatkyňu Fatimu, si nechala hradná pani medzi svojím služobníctvom. Fatima bola nielen krásna, ale i pokorná, oddaná, tichá, rýchlo si získavala náklonnosť hradnej panej. Znamenitý bojovník Omar bol po bitke takmer mŕtvy. Zistil, že jeho Fatima, ktorá bola na výprave s ním, sa stratila. Keď sa Omar vyliečil, dozvedel sa, že Fatima žije a je zajatá na Trenčianskom hrade. Zápoľský chcel od Omara, aby mu vykopal studňu na skale, pretože nemá dostatok vody, čo malo byť výkupné za zajatkyňu. Ťažko sa mu kopalo do skaly a pri práci mu pomáhala skupina ľudí, ktorá prišla s ním. Utekali dni, minulo sa leto i jeseň, prišiel koniec zimy a Omar sa nevzdával, pretože túžil po Fatime. Prešiel tretí rok kopania a pod veľkým balvanom kopáči konečne našli vodu. Všetci sa radovali okrem Fatimy, ktorá bola čím ďalej viac a viac bez života. Keď pán Omarovi vydal svoju zajatkyňu, ktorá ležala na lôžku, pôsobila bledo a meravo. Bola mŕtva. Omar zalomil rukami, hodil sa na zem a plakal.

Sláva i pád
Trenčiansky hrad však nezažil iba vojny a násilie. Vo svojich útrobách hostil korunované hlavy takmer z celej Európy. Výhodná poloha v blízkosti hraníc troch kráľovstiev ho priam predurčovala za miesto diplomatických schôdzok a stretnutí. Koncom augusta 1335 sa na hrade stretli pri mierových rokovaniach poľský kráľ Kazimír, uhorský kráľ Karol Róbert so synom Ľudovítom a český kráľ Jan Luxemburský so synom Karolom. Múry Trenčianskeho hradu však vítali i hostí, ktorí ho navštívili s radostnejším zámerom. Napríklad kráľ Matej so svojou matkou Alžbetou tu v roku 1461 očakával snúbenicu, dcéru Juraja z Poděbrad, českú princeznú Katarínu a v roku 1512 sa na hrade konali zásnuby dcéry Štefana Zápoľského s poľským kráľom Žigmundom. Od 15. storočia sa pôvodne kráľovský hrad postupne dostával do rúk šľachtických vlastníkov, či už záložným právom alebo kúpou. Medzi najvýznamnejších patrili Thurzovci, Forgáčovci, tirolský gróf Pirrhus z Arcu, kráľovský taverník Juraj Zrínsky, Ladislav Popel mladší z Lobkovíc, vlastnícky podiel tu mali napríklad Rákociovci a viacerí ďalší. V roku 1594 získal záložné právo na Trenčiansky hrad Štefan Ilešházi a v roku 1600 ho kúpil. Položil tak základ moci a slávy jedného z najmocnejších magnátskych rodov Uhorska, dedičných županov Trenčianskej a Liptovskej stolice. Vpád Turkov na Považie v roku 1663 si vynútil posledné spevňovanie obrany hradu. V roku 1673 cisár umiestnil na hrade vlastnú posádku v sile asi 400 mužov. To malo za následok, že Ilešháziovci sa presťahovali do svojho nového zámku v Dubnici nad Váhom. Ku koncu 18. storočia Trenčiansky hrad definitívne stratil svoj vojenský význam a v roku 1783 odišla i cisárska vojenská posádka. Obrovský požiar 11. júna 1790, ktorý takmer zničil Trenčín, zasiahol devastujúcim spôsobom i hrad. Posledný člen slávneho rodu, Štefan II. Ilešházi predal v roku 1834 trenčianske panstvo i s hradom nobilizovanému bankárovi grófovi Georgovi Sinovi. Posledná majiteľka Iphigenia De Castris D' Harcourt darovala v roku 1905 hrad mestu Trenčín.
Prvé opravy schátraných ruín sa začali ešte v roku 1912, no systematická rekonštrukcia sa začala až v roku 1956 a deje sa dodnes. Už desaťročia je Trenčiansky hrad obľúbeným cieľom turistov a z hľadiska cestovného ruchu ho celkom iste čaká skvelá budúcnosť. Nedávno uzrel svetlo sveta projekt lanovky vedúcej z historického centra Trenčína priamo na hradné nádvorie.

Fotografie:
Trenčiansky hrad.

Nádvorie so slávnou studňou lásky.

Trenčiansky hrad pred rekonštrukciou v 60. rokoch 20. storočia.