Štvrtok 22. február 2024

extra plus

Máj 2008

Aktuálne číslo

Foto: archívFoto: archív

Foto: SITAFoto: SITA

Zelená vraždeniu

Bombardovanie Belehradu a ďalšie dejstvá poslednej balkánskej vojny

Peter Greguš

V internetovom archíve ČTK nájdeme pod názvom Správa storočia tento text: Belehrad 24. marca 1999 - Severoatlantická aliancia začala dnes večer bombardovať Juhosláviu.

V sídle aliancie v Bruseli tento bezprecedentný útok v čase mieru ohlásil generálny tajomník NATO Javier Solana. Prvé útoky sa viedli s použitím rakiet s plochou dráhou letu, zameraných najmä na oblasti južne od Belehradu. Ich cieľom bolo vážne poškodiť srbskú protileteckú obranu. V tej istej chvíli americká televízna stanica CNN informovala, že v kosovskej Prištine boli krátko pred 20. h počuť tri silné explózie. Mesto sa ocitlo v tme. Podľa nasledujúcich agentúrnych správ sa po výbuchoch, ktoré sprevádzalo kvílenie poplašných sirén, ozvala paľba srbskej protileteckej obrany. Tá však nezastavila bombardovanie vojenských cieľov v blízkosti juhoslovanskej metropoly. Z Moskvy prišla správa agentúry Interfax, že Rusko odvolalo svojho zástupcu pri Severoatlantickej aliancii. Medzinárodné stabilizačné sily v Bosne oznámili, že z bezpečnostných dôvodov preventívne uzatvorili všetky bosnianske letiská a celý vzdušný priestor nad Bosnou a Hercegovinou.
Bombardovanie sa skončilo 10. júna 1999. Počas úderov NATO zahynulo podľa údajov Belehradu asi 2-tisíc civilistov a okolo 500 vojakov, podľa NATO zahynulo asi 5-tisíc juhoslovanských vojakov. O prácu prišlo okolo 600-tisíc ľudí a viac ako dva milióny osôb padli na hranicu chudoby. Nálety NATO spôsobili Juhoslávii škody za takmer tridsať miliárd dolárov.

Balkánsky „sud pušného prachu"
Národy Balkánu trpeli pol tisícročia pod krutým tureckým útlakom. Pol druha storočia bola dnešná južná hranica Slovenska hranicou medzi habsburskou monarchiou a Tureckom, v roku 1683 turecké vojská chceli dobyť Viedeň. Ich porážka znamenala začiatok oslobodzovania Balkánu. Lenže oslobodzujúci sa Balkán sa stále viac stával objektom sporov vtedajších mocností. Najprv to bola habsburská monarchia a zároveň Rusko. To po páde Byzancie prijalo doktrínu, že Moskva je vlastne „tretí Rím". V rámci nej sa Rusko vyhlasovalo za protektora národov vyznávajúcich pravoslávne náboženstvo, a to bol aj prípad kresťanských obyvateľov Balkánu.
Na oslobodzovanom území začali vznikať samostatné štáty - Srbsko, Moldavsko, Valašsko, Čierna Hora... Lenže etnické pomery na Balkáne sú také zložité, že stanoviť spravodlivé hranice medzi štátmi je vlastne nemožné. A tak medzi novými balkánskymi štátmi začali narastať rozpory. Na konci 19. a na začiatku 20. storočia začali prejavovať o Balkán záujem ďalšie mocnosti. Okrem Ruska a Rakúsko-Uhorska to bolo Nemecko a Veľká Británia. Nemci chceli stavať železnicu Berlín - Bagdad, pre Britov cez Balkán viedla pozemná cesta do jednej z ich kľúčových záujmových sfér - na Blízky východ. Moc tureckej ríše začala upadať - Turecko začali prezývať „chorý muž na Bospore".
Nie náhodou sa prvá svetová vojna začala na Balkáne. Predchádzali jej však dve balkánske vojny. Turci sa v Macedónsku začali voči tamojšiemu obyvateľstvu dopúšťať mimoriadnych krutostí, hraničiacich s genocídou. V roku 1912 Bulharsko, Srbsko, Grécko a Čierna Hora vyhlásili Turecku vojnu, ktorú v krátkom čase vyhrali. Lenže nové hranice nadiktovali mocnosti na mierovej konferencii v Londýne v máji 1913. Podľa vtedajších geopolitických teórií skutočne samostatný štát musel mať prístup k moru. O ten sa usilovalo Srbsko. Lenže jediný takýto možný prístup viedol cez albánske územie, na ktoré si Srbi robili nárok. Mocnosti však rozhodli, že na mape Európy sa objaví ďalší štát - Albánsko. Popri tom sa jablkom sváru stalo oslobodené územie Macedónska. Bulhari tvrdili, že tamojšie slovanské obyvateľstvo je súčasťou bulharského národa, Gréci tvrdili, že ide už od čias antiky o súčasť Grécka a svoje nároky malo aj Srbsko. Spor o Macedónsko vyústil do vojny v júni 1913. Grécko, Srbsko, Rumunsko spolu s nedávnym úhlavným nepriateľom Tureckom sa vrhli na Bulharsko, ktoré stratilo nielen väčšinu Macedónska, ale muselo odstúpiť časť územia na severe Rumunsku, aj Turecku ostal o niečo väčší kúsok Európy. Hoci vznikol albánsky štát, územie Kosova pripadlo Srbsku, ktoré naň malo historické nároky. Rakúsko-Uhorsku prekážala samotná existencia Srbska, pretože južní Slovania žijúci na jeho územiach by dali prednosť životu v Srbsku pred životom v monarchii, kde najmä na území Uhorska existoval neľútostný národnostný útlak. Prejavom týchto nálad bol sarajevský atentát, ktorý bol podnetom k prvej svetovej vojne.

Prvé bombardovanie Belehradu
Mierové konferencie po 1. svetovej vojne rozhodli, že na Balkáne vznikne nový štát, ktorý sa najprv volal Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov, no neskôr sa premenoval na Juhosláviu. Najväčšiu nespokojnosť s týmto štátom dávali najavo Chorváti. Chorvátskym teroristom sa podarilo uskutočniť atentát na kráľa Alexandra. Sovietsky zväz už nevystupoval v podobnej úlohe protektora ako svojho času cárske Rusko, bolo to napríklad preto, že kráľovská Juhoslávia poskytla azyl niekoľkým bielogvardejským armádam.
Spolu s Československom a Rumunskom bola Juhoslávia súčasťou tzv. Malej dohody. Sily týchto krajín sa mohli postaviť proti maďarským snahám obnoviť Veľké Uhorsko, ak by Maďarsko konalo izolovane. Lenže Maďarsko sa spriatelilo aj s fašistickým Talianskom, neskôr i s nacistickým Nemeckom. Keď začalo Nemecko v roku 1938 ohrozovať Československo, najmä Srbi chceli ísť na pomoc našej krajine.
V roku 1939 nacisti odstránili z mapy Európy Československo, vznikla prvá SR, české krajiny sa stali protektorátom Nemeckej ríše a fašistické Taliansko obsadilo Albánsko. Keď sa v lete 1940 nacistom podarilo poraziť Francúzsko, Taliani zaútočili na Grécko. Gréci dlho tvrdili, že útočníkom bolo i Albánsko, pretože v talianskej armáde boli aj albánske jednotky. V Grécku Taliani utrpeli porážku, Gréci dokonca obsadili juh Albánska. Juhoslovanská vláda sa v roku 1941 odhodlala k zúfalému kroku - uzavrela spojeneckú zmluvu s Nemeckom a Talianskom. Keď ju v marci 1941 Cvetkovičova vláda podpísala, vzápätí ju zvrhla ľudová vzbura. Šiesteho apríla 1941 bez vyhlásenia vojny začalo nacistické letectvo bombardovať Belehrad. Mimochodom, čo vám to pripomína?
Hoci kráľovská armáda bola o niekoľko týždňov rozbitá, vojna na území Juhoslávie pokračovala. Najsilnejšou ozbrojenou zložkou odboja boli komunistickí partizáni pod velením Josipa Broza Tita. Juhosláviu rozčlenili na viacero častí. Územie obývané Slovincami sa stalo súčasťou Nemecka a Talianska. Časť Vojvodiny si prisvojilo Maďarsko. Bol vyhlásený nezávislý chorvátsky štát, ku ktorému patrila aj Bosna s Hercegovinou. Formálnu nezávislosť, no pod talianskou okupáciou, získala Čierna Hora. Albánsku pripadla väčšina Kosova a časť Macedónska. Sever Kosova zostal súčasťou okupovaného Srbska, na čele ktorého stála kolaborantská vláda. Zvyšok Macedónska okupovalo Bulharsko.
Na území „Veľkého Albánska" sa pod hrozbou prísnych trestov zakazovalo verejne hovoriť inak ako po albánsky. Desaťtisíce Srbov a Čiernohorcov vyhnali. Lenže vo „Veľkom Albánsku" kosovskí Albánci nezískali také pozície, v aké dúfali - všetky významnejšie úrady a funkcie zaplnili Albánci z Albánska. Mnoho kosovských Albáncov kolaborovalo s talianskymi, neskôr s nemeckými okupantmi.

Zánik posttitovskej Juhoslávie
Porážka nacistického Nemecka a fašistického Talianska v 2. svetovej vojne znamenala, že sa na mapu Európy vrátila Juhoslávia. Bol to však iný štát, tvorili ju zväzové republiky a autonómne oblasti. Takouto oblasťou bolo aj Kosovo, ktoré z veľkej časti obývali Albánci. Hoci bol Tito komunista, odmietol plniť Stalinove príkazy a Juhoslávia sa dostala do sporu s ZSSR a jeho spojencami. Hoci sa mu podarilo udržať nezávislosť krajiny a prijateľné životné podmienky, režim v krajine bol viazaný na jeho osobu, v tom čase by zrejme nik iný nedokázal Juhosláviu riadiť tak ako on. Špekulácie, že sa po jeho smrti Juhoslávia rozpadne, sa ukázali ako správne. Jej zánik sprevádzala krvavá a nezmyselná vojna. Iba Slovinsko sa dokázalo oddeliť a udržať si svoju nezávislosť bez prelievania krvi. Inak to bolo v Chorvátsku a Bosne a Hercegovine; tu cestu k samostatnosti sprevádzali krvavé boje.
V časoch titovskej Juhoslávie mali Albánci v Kosove určite viac práv, ako mali Albánci v samostatnom Albánsku, kde bol režim, pripomínajúci Severnú Kóreu. Do Kosova z Albánska utekalo veľa ľudí a nachádzali tu azyl. Už v roku 1987 označil Slobodan Miloševič situáciu Srbov v Kosove za kritickú. Tí sa sťažovali na totálnu diskrimináciu zo strany úradov, ktoré mali v rukách Albánci. V apríli 1987 Miloševič navštívil Kosovo, kde vyjadril podporu miestnym Srbom. Na jar 1989 srbský parlament prijal ústavné dodatky, ktoré fakticky zrušili autonómne postavenie Kosova. Na prelome rokov 1988 a 1989 začali kosovskí Albánci proti zmenám demonštrovať. V roku 1991 sa zdalo, že odpor je potlačený a Kosovo sa podarí udržať. Mimochodom, po krutej balkánskej vojne na území Juhoslávie potvrdila v novembri 1995 rozpad niekdajšieho Titovho štátu Daytonská dohoda, kde sa o Kosove ešte nič nehovorilo. V roku 1996 vzniká Kosovská oslobodzovacia armáda, známa pod skratkou UCK. Podľa viacerých zdrojov bola financovaná z obchodu s drogami a bielym mäsom. Akcie UCK v Kosove prerástli v roku 1997 do občianskej vojny. Miloševič najprv váhal, čo urobiť, ale keď 23. marca 1998 označil veľvyslanec USA pre Balkán Robert Gebard UCK za „nepochybne teroristickú organizáciu", juhoslovanský prezident nariadil vojenské akcie. Podľa nezávislých zdrojov boli srbské operácie zamerané proti povstalcom, nie proti etnickým Albáncom ako celku. Život vo východnej časti krajiny a v Prištine plynul normálne. V septembri 1998 zasadala Bezpečnostná rada OSN a vedenie NATO, ktoré dalo 13. októbra 1998 Miloševičovi ultimátum na stiahnutie srbských vojsk z Kosova. Len čo sa juhoslovanská armáda stiahla, UCK obsadila rozsiahle územia a začala s genocídou nealbánskeho obyvateľstva - Srbov, ale aj Rómov. Príslušníci UCK údajne vraždili mladé obete aj preto, aby mohli obchodovať s ich orgánmi. Nedávno to potvrdila aj exžalobkyňa haagskeho tribunálu Carla del Ponteová. Počas decembra 1998 útoky UCK eskalovali, a tak v januári 1999 začala juhoslovanská armáda ďalšiu ofenzívu. V februári a marci 1999 sa pod záštitou medzinárodného spoločenstva uskutočnili rokovania medzi Srbmi a Albáncami, nakoniec však stroskotali. Vývoj vyvrcholil šokujúcim útokom údajne obranného paktu NATO na JZR: 24. marca 1999 začali lietadlá USA a NATO bombardovať Belehrad. Miloševiča nakoniec predviedli pred medzinárodný tribunál v Haagu. Podľa internetového zdroja mala istá novinárka počas procesu s Miloševičom vypovedať, že pred interview s albánskym lídrom Rugovom sa v predsieni minula s odchádzajúcou Rugovovou návštevou. Bol ňou vraj Usáma bin Ládin.
Sedemnásteho februára tohto roku Kosovo jednostranne vyhlásilo nezávislosť. Uznali ju už desiatky štátov, Slovensko (vraj zatiaľ) nie. Ak by sa Kosovo spojilo s Albánskom, na Balkáne by vypukli ďalšie konflikty. Albánske menšiny žijú v Srbsku, Čiernej Hore, Macedónsku a Grécku. Ďalej tu jestvuje prepojenie medzi kosovskými lídrami a organizovaným zločinom. Napríklad Kosovo by mohlo byť dôležitým miestom pri preprave drog z Blízkeho východu do Európy. Kosovo sa môže stať aj nebezpečným ohniskom pri konflikte medzi európskou a islamskou civilizáciou. Na Balkáne už vypukla 1. svetová vojna, preto nik nemôže vylúčiť ani to, že práve táto časť Európy sa opäť môže stať štartérom konfliktu globálnych rozmerov. Ide tu aj o záujmy Ruska, ktoré sa snaží opätovne získať postavenie svetovej superveľmoci.

Fotografie:
Jedna z nevinných srbských obetí bombardovania „obranného" paktu NATO pred deviatimi rokmi.

Slobodan Miloševič sa dostal za dôslednú obranu národno-štátnych záujmov vlastnej krajiny pred samozvaný haagsky súd.